Človek “moderný”, sa častokrát vyhlasuje za najdokonalejšieho obyvateľa planéty Zem. Naše rozhodnutia však často poukazujú skôr na to, že sme najdokonalejšími obyvateľmi planéty Zem v jej systematickom ničení. Zem sa stáva smetiskom, a v tak biednom stave v akom je teraz, ešte nebola. Uvedomujeme si dostatočne vážnosť celej situácie? Akú pozornosť venujeme ochrane životného prostredia? Na otázky odpovedal Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. – geograf, environmentalista, občiansky aktivista, publicista a nezávislý poslanec NRSR, člen Výboru NR SR pre životné prostredie.
Množstvo ekologických organizácii a aktivistov čoraz častejšie upozorňuje na zhoršovanie životného prostredia, otepľovanie atmosféry atď. Napriek tomu sa u obyvateľov planéty stretávame v prístupe k životnému prostrediu so značnou laxnosťou. Kde vidíte príčinu?
Kvalifikovaná odpoveď by mala vychádzať z výsledkov kvalifikovaných sociologických výskumov, ktoré sa u nás na túto tému nezvyknú robiť. Takže budem vychádzať len z toho, ako to vidím a vnímam ja. Aj keď, vzhľadom na roky venované tejto problematike, nepôjde len o rýdzo subjektívny názor.
Jednu z hlavných príčin vidím v tom, že v záplave informácií (a dezinformácií) strácame schopnosť rozlišovať medzi skutočnosťou a fikciou, pravdou a nepravdou a následne aj tým, čo stojí za našu námahu a tým, čo za ňu nestojí. Druhý dôvod vidím v tom, že technológom politickej moci a biznisu s pomocou ich právnikov, prostriedkov masovej manipulácie a korupcie sa podarilo vytvoriť okolo svojich aktivít takmer nepriestrelný pancier, ktorý občania, aktivisti, či mimovládne organizácie prekonávajú stále ťažšie. Nezanedbateľný dôvod vidím aj v našom reálnom (či fiktívnom?) nedostatku času, i v celkom pochopiteľnej únave a rezignácii ľudí, ktorí príliš dlho hádzali hrach o stenu arogantnej moci.
Od novembra ´89 ubehlo štvrťstoročie. Ako sa odvtedy zmenila situácia v našej krajine, resp. ktoré konkrétne opatrenia ponovembrových vlád by ste ocenili a naopak, čo tieto vlády zanedbali v otázke životného prostredia (ochrana prírody, lesov, vôd, vzduchu, pôdy, atď.)?
Opäť otázka, na ktorú by sa dalo odpovedať siahodlho.
Naše ponovembrové vlády a parlamenty vytvorili inštitucionálne a legislatívne prostredie, ktoré viac – menej zodpovedá štandardom EÚ. Občas sa podarilo aj niečo nad rámec týchto štandardov – ako je napríklad náš zákon o prístupe k informáciám, zriadenie úradu splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti alebo pre integrovaný manažment krajiny (ktorý medzičasom zanikol), či Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja. Aj niektoré ukazovatele znečistenia životného prostredia sa výrazne zlepšili a prispeli k tomu, okrem iného, aj viaceré novoprijaté zákony. Zväčšila sa i výmera území, vyhlásených za chránené a vo výpočte pozitívnych zmien by sme mohli ešte chvíľu pokračovať.
Čo naše vlády a parlamenty – prakticky bez výnimky – nezvládli, to je prekonanie paradigmy industriálnej éry, a to ako v mentálnej oblasti, tak aj v realite ekonomického smerovania a riadenia štátu. Inými slovami, namiesto investícií do školstva, kultúry, rozumného a citlivého využívania ekosystémových služieb, ako aj do udržateľných, sofistikovaných, surovinovo i energeticky efektívnych výrob, do ochrany a integrovaného manažmentu krajiny a pod. sa stále prednostne zameriavame na výstavbu nových blokov jadrových elektrární a na výrobné odvetvia s veľkou spotrebou energie, „zalievame“ našu krajinu do betónu a asfaltu, neuveriteľným tempom rúbeme naše lesy, ničíme zeleň a nerobíme komplexné opatrenia na to, by sme zadržali vodu v krajine. Tým sa vystavujeme na jednej strane nedostatku vody a na strane druhej ničivým povodniam. To, že sa naše najznámejšie národné parky pomaly, ale iste menia na lunaparky, je už len akási „čerešnička na torte“ našich nedomyslených rozhodnutí a prístupov, vhodných tak na jedno volebné obdobie a na zbohatnutie tých, ktorí sú pri moci, ale nie na zdravú, príjemnú a udržateľnú existenciu nás a našich potomkov.
Média (najmä TV stanice) síce prinášajú ohromujúce správy o extrémoch v počasí, výrube stromov, o povodniach, požiaroch, atď., chýba však ucelený systém, ktorý by problematiku posúval ďalej hľadaním konkrétnych východísk skôr, než bude neskoro. Aký ma na to názor Výbor NR SR pre životné prostredie a Vy sám osobne, ako nestor slovenskej environmentalistiky?
Máte úplnú pravdu. Opravil by som Vás snáď len v tom, že takýto systém by rámcovo aj jestvoval, napríklad v podobe už spomínanej Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja SR, ktorú schválila naša vláda i parlament pred niekoľkými rokmi, len sa tento a ďalšie strategické dokumenty – prijaté na národnej či medzinárodnej úrovni – jednoducho neplnia a nedodržiavajú. Keď žiadame od vlády, aby urobila odpočet plnenia záväzkov, ktoré jej z takýchto dokumentov vyplývajú, jednoducho nás (a teda aj celú spoločnosť) odignoruje, hoci jej táto povinnosť vyplýva z platného uznesenia NRSR. Postoj súčasnej mocenskej garnitúry výstižne vystihol bývalý predseda parlamentu slovami: „Vyhrajte voľby…!“ Podotýkam, že tento jeho výrok nebol výzvou len súčasnej politickej opozícii, ale celej spoločnosti. A tiež som presvedčený, že tu nejde len o voľby parlamentné, ktoré sa zväčša konajú raz za štyri roky, ale aj o každodenné voľby hodnotové.
Najmä po tohtoročnom horúcom lete si mnoho ľudí začalo uvedomovať, že niečo nie je v poriadku a cítia túžbu nejako prispieť k zlepšeniu životného prostredia, napr. výsadbou stromov. Akým spôsobom môžu „bežní občania“ prispieť k zlepšeniu situácie?
Tých možností je viacero. Prakticky každý a každá z nás môže obetovať časť svojho času aktivitám v prospech životného prostredia. To, čomu bude konkrétne venovať svoj čas a námahu, si môže každý vybrať sám: stačí zbežne sledovať ponuky na internete, na sociálnych sieťach, v médiách a podobne. Ak niekto nemá nazvyš ani chvíľu voľného času, ale môže si dovoliť poskytnúť časť svojich príjmov, môže ich poslať na konto dôveryhodnej mimovládnej organizácii, ktorá urobí dobrú vec „aj v jeho mene“. Môže sa sám stať aktívnym členom/členkou niektorej z takýchto organizácií alebo sa angažovať v rámci nejakej občianskej iniciatívy. Môže podporiť petíciu či hromadnú pripomienku, alebo inú občiansku aktivitu v prospech ohrozenej hodnoty, na ktorej mu záleží. Môže k pozitívnemu mysleniu a správaniu viesť svoje deti a ďalších zo svojho okolia. Môže písať články do novín a spoluvytvárať verejnú mienku. A napokon, môže priebežne sledovať aktivity svojich volených zástupcov na všetkých hierarchických úrovniach zastupiteľskej demokracie a voliť tých a tie, ktorí a ktoré v prospech životného prostredia reálne niečo robia.
