Ladislav Hohoš – Ako skončí naša civilizácia?

portret-150Svojho času boli otázky týkajúce sa vývoja človeka, budúcnosti európskej civilizácie a  miesta Slovenska v nej skôr námetom utópie a vedeckej fantázie. Čas „vojny svetov“ a vesmírnych dobrodružstiev však akosi pominul a vystriedala ho denná realita boja o blahobytnejší život. Ukazuje sa skutočnosť, že dobiehanie životnej úrovne najvyspelejších krajín vôbec neprebieha tak, ako sme si to predstavovali. Takže ako to s nami vyzerá, kamže to spejeme a aká cesta tam vedie? Odpovede sme hľadali aj u kompetentných ľudí, pre ktorých sú otázky budúcnosti nielen koníčkom, ale i priamo v náplni práce.  Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc. je slovenský filozof a futurológ, predmetom jeho záujmu sú otázky sociálnej filozofie a vedeckotechnického vývinu. Je zakladajúcim členom a predsedom slovenskej Futurologickej spoločnosti a zakladajúcim členom spoločnosti Network for Critical Studies of Global Capitalism. Prinášame podstatnú časť jeho odpovedí na naše otázky.

Ako vedec, filozof a pedagóg ste kritikom neoliberalizmu a voľného trhu. Z Vášho pohľadu je možné tieto hodnoty reformovať natoľko, aby sa v prijateľnej miere pominula hrozba permanentne sa opakujúcich hospodárskych kríz, alebo je nevyhnutná výmena základných postulátov slobody podnikania v prospech väčšej solidarity celku?

Som kritikom neoliberalizmu ako doktríny, ktorá objektívne zlyhala už pred krízou v roku 2008. Neoliberalizmus je dogma, ktorá podobne ako ideologické doktríny v minulosti, neberie ohľad na realitu. Je založený na utópii voľného obchodu podobne, ako stalinizmus na utópii fabriky. Napríklad v Británii dospeli k uzáveru, že privatizácia železníc podstatne zhoršila podmienky pre cestujúcich a chcú železnice znovu centralizovať. Neoliberalizmus je založený na princípe (TINA) M. Thatcherovej, že niet inej alternatívy, čo samozrejme nie je pravda, keďže vždy existuje viacero variant možnej budúcnosti. Dogma, že privatizácia je všeliekom a súkromné vlastníctvo je jediné efektívne, sa podobá na dogmu o zoštátnení výrobných prostriedkov a údajnom nastolení socializmu.
Zložitejšie je to však pokiaľ ide o voľný trh. Ťažko totiž možno hovoriť o voľnom trhu, keď rozhodujúci podiel majú monopoly, t.j. nadnárodné korporácie. Nie som apriori proti trhu, ten fungoval aj v minulosti pred kapitalizmom a nepodarilo sa ho celkom eliminovať ani počas budovania socializmu (šedá zóna). Ak má ale voľný trh a slobodná súťaž fungovať v prospech spoločnosti, je potrebné aby mala trhová ekonomika stabilný právny a politický rámec. Tento sa žiaľ v západnej Európe demontuje spolu s demontážou sociálneho štátu. Neobmedzená sloboda podnikania (cieľom je maximalizácia zisku) môže viesť k prevládajúcim negatívnym externalitám, napríklad devastácii životného prostredia. Nespravodlivosť potom spočíva v tom, že negatívne externality spravidla nemajú bezprostredný dosah na poberateľa zisku, ale znášajú ich tí, ktorí prospech z podnikania nemajú (hoci podnikateľ bude argumentovať pracovnými miestami). Tieto problémy sa manifestovali aj v rámci vyjednávania o dohode TTIP s doložkou, ktorá by korporáciám umožňovala podnikať nad rámec platných zákonov a vynucovať tzv. náhradu ušlého zisku.
Je jasné, že globálni investori disponujú neprimeranou mocou a doterajší ekonomický rast založený na exploatácii prírodných zdrojov je neudržateľný. Kritická teória sa preto začala zaoberať transformáciou globálneho kapitalizmu, ktorý dosiahol svoj vrchol – vládu plutokratickej oligarchie. Kritickí teoretici rozmýšľajú o alternatívnych spôsoboch tvorby spoločenského bohatstva. Z hľadiska budúcnosti treba hľadať alternatívy a realizovať postupné zmeny, ktoré môžu viesť k revolučnej transformácii. Podstatné je, aby sme si uvedomili, že sa nachádzame v prechodnom období a možno v novej „osovej dobe“ zásadnej zmeny. Industrializácia, ktorá začala priemyselnou revolúciou na konci 18.storočia, sa končí a na dvere klope štvrtá technologická revolúcia. Transformácia na priemysel mala dosť drastický priebeh, otázkou je, či globalizácia bude na prospech prevažnej väčšiny obyvateľov alebo len malej menšiny, čo by malo za následok, že dve tretiny svetovej populácie sa z tohto pohľadu stanú alebo už sa stali prebytočnými.

Zakladajúci členovia EU sa netaja názorom o priorite liberálnych hodnôt nad ostatnými. Obyvatelia „nových“ členských štátov EU (vrátane SR), sa však netaja svojou nespokojnosťou nielen s pomalým ekonomickým vývojom („dobiehaním Západu“) ale aj s preberaním niektorých neduhov zo Západu. Kde vidíte možnosti preklenutia týchto rozdielov pri zachovaní celistvosti EU?

Javí sa to tak, že problémom eurozóny je integrácia (teda dvojrýchlostná Európa), otázka európskych dlhopisov a tiež jednotná mena, ktorá si vyžaduje jednotnú fiskálnu politiku, čo je vzhľadom na rozdiely medzi krajinami (sever-juh, západ-východ) problematické. Avšak Európa predstavuje v rámci globalizácie jeden z makroregiónov, pričom by mohla vo svete zohrávať pozitívnu úlohu. O liberálnych hodnotách sa bude musieť diskutovať napríklad v súvislosti s migráciou a zachovávaním niektorých európskych výdobytkov sociálneho štátu, čím sa európsky model líši napríklad od amerického. Ak má Európa byť jedným z globálnych hráčov, mala by postupne preberať zodpovednosť za vlastnú obranu – teda nie zvyšovanie nákladov na zbrojenie v rámci NATO, ale budovanie európskej obrannej sily. Trochu provokatívne si dovolím tvrdiť „Europe first!“. Európa by mala mať tiež dobré vzťahy na euroázijskom kontinente, na ktorý je naviazaná. Rusko potrebuje modernizovať a Európa potrebuje Rusko nielen ako dovozcu surovín.

Slovensku chýbajú vo vedúcich funkciách štátu osobnosti (štátnici) schopní zaujať, poskytnúť hodnotné myšlienky, otvárať dôležité témy a navrhovať riešenia. Ako sa vám z tohto pohľadu javí budúcnosť Slovenska, najmä ak vezmeme do úvahy, že množstvo mladých, talentovaných ľudí odchádza a zostáva v zahraničí?

Budúcnosť Slovenska nevidím v premene na jednu montážnu halu. Stimulačnú podporu premeny krajiny na montážnu halu treba postupne utlmovať a zdroje presunúť do podpory inovačného podnikania, t.j. malých a stredných podnikateľov. V podstate celá ekonomika Slovenska momentálne závisí od výkyvov jedného odvetvia svetového trhu. Treba sa pripraviť na možné otrasy a zakladať zárodky nového, aby možný scenár „Detroit“, nedopadol na našu krajinu s totálnou krutosťou. Futurologická spoločnosť Slovenska, vrátane Národného konventu, už niekoľko rokov upozorňuje, že treba myslieť na strednodobú budúcnosť, t.j. zakladať rozvojové stimuly na základe vlastných zdrojov a tiež vypracovala návrh vhodnej stratégie.

Čim si vysvetľujete neschopnosť vzniku príťažlivej filozofie, ktorá by zohľadnila všetky ekonomické skúsenosti a zároveň akceptovala potrebu väčšej solidárnosti a humánnosti? Dá či nedá sa dospieť evolučnou cestou ku korekcii rozdielnych názorov, k akejsi “tichej filozofickej dohode“, akceptovateľnej väčšinou?

Ak sa v tejto otázke myslí Slovensko, spoločnosť je hlboko rozdelená, čo má historické dôvody. „Tichá filozofická dohoda“ akceptovateľná väčšinou, je krásnou utópiou. V zásade by mohlo dôjsť k určitej zmene správania v rámci politickej elity, že by viac rešpektovali politickú kultúru a tým aj určitú kontinuitu vlády, ale každé minulé voľby boli v tomto smere sklamaním. Stále to na Slovensku vyzerá tak, že „kto nekradne s nami, kradne proti nám“.
Pokiaľ ide o situáciu vo svete, napríklad inisider Davosu David Rothkopf vo svojej knižke (Supertrieda), hovorí o elitách minulosti, ktoré boli natoľko „bláznivé“, že nevedeli reagovať na zmenu, čo malo za následok stratu ich postavenia. Naznačuje, že časť elity by bola ochotná diskutovať o transformácii kapitalizmu v mene budúcnosti. Príkladom spupnosti bola šľachta v predvečer Francúzskej revolúcie, ktorá kategoricky trvala na svojich privilégiách (neplatiť dane a iné). Z histórie vieme, ako to dopadlo. Nie je v tom určitá analógia so súčasnou situáciou, pokiaľ ide o neprimerané prémie bankárov a investorov?!

Je technicky dokonalá, ekonomicky vyvážená civilizácia zamýšľaným vrcholom evolúcie vývinu človeka? Aký by mal byť človek, resp. aká by mala byť civilizácia, ktorá vlastným vývojom dosiahla evolučný vrchol a dokáže ho aj udržať?

Myslím si, že dejiny nemajú dopredu predurčený cieľ. Pozemská civilizácia sa skladá z viacerých civilizácií („kultúr“ – čo nie je celkom to isté). A jedna z nich, západná „modernita“, v jej súčasnej forme zrejme končí. Jej odkazom by mohlo byť najmä právo každého jednotlivca na ľudskú dôstojnosť.
Čo je to „evolučný vrchol“, neviem. Zdá sa však, že dochádza k evolúcii ľudského druhu, ktorá je v sci-fi popísaná ako „kyborg“. Ide o prechod na transhumanizmus a pravdepodobne nebude možné zabrániť tomu, aby bol ľudský organizmus vylepšovaný implantátmi. Žiaľ, vývoj sa predovšetkým orientuje na konflikty – vojny superbojovníkov a podobne. Čo prinesie molekulárne a genetické inžinierstvo ako-tak naznačujú sci-fi autori. Domnievam sa, že civilizácia sa ocitá v situácii „úzkeho hrdla“ vtedy, keď disponuje prostriedkami vlastného sebazničenia. V minulosti boli zániky civilizácií lokálne a rodili sa nové, ktoré podľa A. Toynbeeho dokázali lepšie odpovedať na výzvu doby. Zatiaľ čo dnes môže byť zničená celá pozemská civilizácia na planéte, v minulosti tu takéto riziko nebolo. Dôležité je si uvedomiť, že z hľadiska evolúcie prírody koruna tvorstva, t.j. „homo sapiens“, nemá zmysel. Príroda by sa bez ľudstva celkom dobre zaobišla, takže nesieme zodpovednosť za koevolúciu ľudstva s prírodou. Napokon – podľa Teilharda de Chardin – sa experiment s ľudstvom a noosférou môže zopakovať.

Vzhľadom k ceste po ktorej ľudstvo teraz kráča, akú mu dávate budúcnosť v horizonte 20 – 30 a 100 rokov?

Futurológovia nevedia veštiť. Ako som uviedol, rozhodujúce obdobie – „osová doba“ – pre transformáciu spočíva v súčasnosti a horizonte do roku 2050. Akcelerátorom bude štvrtá technologická revolúcia, ktorá sa ohlasuje prostredníctvom 3D tlačiarní (relokalizovaná výroba namiesto globalizácie), ďalej robotizáciou, táto však bude prekonaná molekulárnym a genetickým inžinierstvom.
Najväčším rizikom je možné vypuknutie svetovej vojny. Minulosť nikdy celkom nezmizne. Začalo to priemyselnou technológiou vyvražďovania, ktorá bola po prvý raz uplatnená v prvej svetovej vojne. Po sto rokoch historici hovoria o zbytočnej vojne, vraj ju nikto spomedzi vtedajších politikov nechcel, oni len riešili konflikt záujmov. Nasledovali kobercové nálety na civilné obyvateľstvo v druhej svetovej vojne a zvrhnutie dvoch atómových bômb na japonské mestá. Medzníkom je podľa filozofa T.W.Adorna Osvienčim, koncentračné tábory však nie sú medzníkom jediným. Buď dokáže ľudstvo prekonať toto svoje neblahé dedičstvo alebo bude v masovom vraždení pokračovať, čo môže mať nepredvídateľné následky, napríklad nielen že nebude porazených, lež nebudú ani víťazi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.