Anketa – Nežná revolúcia November 1989

Pri slovách Nežná revolúcia, či November 1989 sa v nejednom človeku prebudia nostalgické city. Veru, dnes je to už 30 rokov (https://www.youtube.com/watch?v=I4qOJZKEnwE). Čas všetko bezpečne ukryl do našich spomienok a odsunul do dejín našej vlasti. Už tu nie sú nadšené tváre, šťastné srdcia plné nádeje a očakávaní. Žiaľ, z našej krajiny sa akosi vytráca nádej, zabudli sme, čo je ľudskosť, spolupatričnosť, pravé hodnoty. Miesto toho sa ženieme za kariérou, fiktívnym úspechom, peniazmi, novými vecami, atď. Tridsiate výročie jednej z najvýznamnejších udalostí našich dejín sme si pripomenuli s niektorými jej hlavnými aktérmi. Na otázky odpovedali:
František Mikloško, Ivan Hoffman, Peter Zajac, Ján Čarnogurský
(viac o osobnostiach Novembra 1989: https://www.17november1989.sk/sk/kto-bol-kto/) a Jan Urban – český novinár, pedagóg, disident komunistického režimu, signatár Charty 77, spoluzakladateľ, líder a hovorca Občanského fóra.

Šťastie, prajnosť, spolupatričnosť, radosť sú len niektoré charakteristiky vyjadrujúce atmosféru počas Nežnej revolúcie. Kde sa vzala táto výnimočná, až čarovná atmosféra, ktorá akoby sa rozliala po celej krajine?

František Mikloško: Nežná revolúcia bola najväčším celonárodným vzopätím v dejinách Slovákov. Ľudia na námestiach, v mestách i obciach túžili po zmene. Túžba po zmene vyrástla v ľuďoch za desaťročia, kedy sa presvedčili, že komunistický režim triednej nenávisti je neľudský a zlý. Ale treba si navždy uvedomiť, že tento kontrast mohol vyrásť len vďaka obetiam, perzekvovaným ľuďom, ktorí sa nevzdali svojho videnia sveta a vnútornej slobody.

Ivan Hoffman: Pripomeňme si, že impulzom bol hnev vyvolaný falošnou správou, že polícia zabila v Prahe pri demonštrácii študenta. Pozitívne emócie sa dostavili vo chvíli, keď bolo jasné, že starý režim končí a nič už od neho nehrozí. Na otázku odkiaľ sa vzala táto eufória je viacero hypotéz. Ľudia vítajúci slobodu netušili, čo ich čaká. Zachvátila nás pozitívna davová psychóza. Alebo to bola revolta slušných ľudí, žiadnych zúfalcov, ktorých by na barikády vyhnal hlad a teror…

Peter Zajac: Všetky aktivity sa v novembri 1989 odohrávali ako slávnosti. Dôležité bolo pri nich spojenectvo študentov, Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy. Mítingy po celom Československu boli slávnosťami. Takou bol aj symbolický štrajk, po ktorom sa moc komunistickej strany zrútila. Dôležité bolo aj to, že na základe pevného postoja VPN sa dostalo v priebehu niekoľkých dní celé dianie do priamych prenosov televízie a rozhlasu, do spravodajstva a do diskusií. Meniť sa začali aj printové médiá. Na námestiach, v televíznych a rozhlasových diskusiách to nebol dav, ale spoločenstvo rovnako “tikajúcich” ľudí, ktorí sa v celom Československu a na celom Slovensku mohli po prvý raz po mnohých desaťročiach cítiť slobodne.

Ján Čarnogurský: Atmosféra vyplynula z ovzdušia 40-tich rokov komunistickej diktatúry, ktorú ľudia nechceli (svedčia o tom státisícové demonštrácie v Novembri) a odrazu sa objavila rukolapná nádej, že diktatúra končí a prichádza sloboda, ktorú si zase každý predstavoval idealisticky. 

Jan Urban: Měli jsme strach z násilí a pozitivní stránky lidskosti nám sloužili jako obrana. Byl to krásný sen většiny lidí. Ti, co od začátku mysleli na to jak zbohatnout, ti mezi námi nebyli.

Prečo nie sme schopní takejto ľudskosti aj v súčasnosti? Čo sa stalo, že už pár mesiacov po Novembri bola preč?

František Mikloško: V novembri 1989 sme zažili na jednej strane zázrak, že politický systém, ktorý sa zdal, že tu bude naveky sa zrútil ako domček z karát, na druhej strane sme po novembri zažili celospoločenský šok: stratili sme nepriateľa. Mať nepriateľa je ťažké, nemať ho je ešte ťažšie. Keď máte nepriateľa, zodpovednosť za všetko dávate naňho, keď ho nemáte, zodpovednosť prechádza na vás. My sme získali síce slobodu, ale dodnes sme sa nenaučili žiť ju v zodpovednosti.

Ivan Hoffman: To, čo sa vytratilo, bola našťastie iba naivita. To ľudské v človeku je konštantné, nikam sa to nestráca. Nie sme horší, než sme boli. Ale ani lepší. 

Peter Zajac: Atmosféra sa zmenila veľmi rýchlo, keď prišlo na rad riešenie konkrétnych problémov a keď sa začali na povrch vyplavovať všetky dovtedy tabuizované historické traumy. V zápasoch o moc v jednotlivých podnikoch, sa ukázala nepripravenosť na takú veľkú celospoločenskú zmenu, akou bol November 1989, nehovoriac o obrovských zmenách vlastníctva. Vynorila sa nielen otázka štátoprávneho usporiadania, ktoré bolo v podobe autentickej federácie súčasťou Programu VPN, ale postupne najmä rozdelenia Československa. Pred prvými slobodnými voľbami sa začal boj o moc.
Nemyslím si, že dnes nie sme schopní ľudskosti. Ako ukázali mítingy občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko, keď ide o veľkú zmenu, sme schopní pozitívnych emócií, slušnosti a ľudskosti aj dnes.

Ján Čarnogurský: Nezažívame žiadny zásadný prelom v usporiadaní nášho života, akým bol November a s ktorým by si každý mohol spájať idealistické predstavy.

Jan Urban: Promluvila historie a neschopnost společenství zbavené elit a hodnot, hledat jiné cíle, než spotřebu a zábavu.

Čo nám povedalo uplynulých 30 rokov o našich národoch? Ako sme spravovali naše krajiny, ako sme využili potenciál, ktorý nám bol daný?

František Mikloško: Slováci sa prvý krát nemôžu vyhovárať na nikoho. Za tých tridsať rokov slobody sme sa už mohli presvedčiť akí sme. Teórie o holubičom národe, ktorý je stále prenasledovaný sa úplne rozplynuli. Tento holubičí národ nemá najmenší problém cez svojich občanov porušovať zákony a obohacovať sa na úkor druhých. Na druhej strane, Slováci si stále podržali schopnosť byť v súkromnom živote pohostinní a priateľskí. To sú vlastnosti, ktoré nám závidia aj vyspelé západné štáty. Samozrejme, medzi nami žijú tiež iné národnosti: Maďari, Rusíni a podobne. Ale to je už samostatná otázka.

Ivan Hoffman: Obávam sa, že občan vyčerpal svoj potenciál tým, že v slobodných voľbách zveril správu krajiny politikom, ktorí vytvorili legislatívny rámec pre privatizáciu spoločného národného majetku a svojich voličov zverili nadnárodným korporáciám a globálnym elitám, ktoré majú reálnu moc. Ukázalo sa, že i v tomto drsnom režime je väčšina ľudí schopná prežiť, čo ale o kvalite režimu nič nevypovedá.

Peter Zajac: Uplynulých tridsať rokov tvorí v našich krajinách sinusoidu. Pri moci sa striedajú vlády nadväzujúce na základné princípy Novembra 1989 s proti-novembrovými vládami Vladimíra Mečiara a Róberta Fica. Okrem toho, Slovensko zaľahla šíriaca sa pandémia korupcie. Potenciál Novembra 1989 sme nevyužili len do istej miery, hoci sme ho ani celkom nezmárnili.

Ján Čarnogurský: Odpoveď uplynulých 30 rokov o našich národoch (hovorme najmä o Slovákoch) je celkom dobrá. Založili sme a budujeme úspešný štát. Slovensko patrí medzi úspešnú päťku Európskej únie. Neboli s nami žiadne problémy typu Grécka, máme stabilnejšie vlády ako Česká republika, naše vnútorné problémy sme boli schopní vyriešiť si sami, bez zásahu zahraničia, dosahujeme rýchlejší hospodársky rozvoj ako mnohé iné európske štáty. Stratili sme komplexy voči zahraničiu, aké sme mali za komunizmu. Aktuálne dejiny nikdy nie sú prechádzkou ružovým sadom, ale budúci historici nám nebudú môcť vytknúť nič zásadné.

Jan Urban: Byla to největší šance od národního obrození moderně definovat kdo jsme a co chceme. Byli jsme trestuhodně nepřipravení takovou šanci uchopit a využít. Svoboda sama o sobě demokracii nezaručí. Tak to snad pochopí ty další generace.

Po roku 1989, s príchodom slobody, sa systém zásadne zmenil. Nakoľko sa podľa Vás zmenila kultúra ľudí, ktorí v tomto systéme žijú a cez neho vytvárajú chod spoločnosti?

František Mikloško: Na jednej strane sa kultúra života neporovnateľne zmenila k lepšiemu. Pozrite ako opeknievajú slovenské mestá a obce. Ako majú ľudia na Slovensku pekne upravené domy, záhrady, byty. Ako samozrejme cestujú, hoci len „na kávičku“ na tri dni napr. do Ríma a podobne. Na druhej strane stále sú tu veľké rezervy v kultúre služieb, či už na úradoch, alebo na iných miestach. V tomto sa nám treba od západných krajín ešte veľa učiť, hoc treba povedať, že aj toto sa zlepšuje.

Ivan Hoffman: Išlo o zmenu zásadnú, o zámenu reálneho socializmu kapitalizmom. Nepopulárne rovnostárstvo nahradila sociálna nerovnosť, nenávidený kolektivizmus bol nahradený egoizmom a sebectvom. Po pravde sme si moc nepomohli a sloboda (vykladaná ako svojvôľa) nás prišla pridraho.

Peter Zajac: Sociálna kultúra je dnes kultúrou egoizmu, ktorý ničí celé spoločenstvo.

Ján Čarnogurský: Naša kultúra sa rodila tisíc rokov, tridsať rokov ju nemohlo príliš zmeniť. Oproti socializmu sa zmenil systém hodnôt, zvýšil sa význam peňazí. Zatiaľ tlaky na zmenu našej kultúry celkom zvládame.

Jan Urban: Prakticky se nezměnila. Svoboda a její kultura nefunguje bez aktivní spoluzodpovědnosti elit i občanů.

Aké je posolstvo Nežnej revolúcie pre súčasnú a nasledujúce generácie?

František Mikloško: Slovensko je počtom obyvateľstva porovnateľné s takými krajinami ako Dánsko, Nórsko, Fínsko a podobne. Toto sú prosperujúce krajiny, ktoré majú vo svete prirodzenú vážnosť a úctu. Teda, treba nám budovať a zveľaďovať náš slobodný a zodpovedný život, ale treba nám vedieť, že tu nie sme sami, že sme súčasťou Európy a sveta a že od týchto nemôžeme len žiadať, ale je našou povinnosťou aj prispievať pre ich spoločné dobro. Sme a budeme stále na ceste. Nemôžeme si myslieť, že už „zajtra“ sa nám splnia všetky naše sny. Ale november 1989 nám bude vždy pripomínať, že každé zlo a každý problém je nakoniec prekonateľný.

Ivan Hoffman: Ak je skutočnosť neakceptovateľná, ak panujú pomery, ktoré sa nedajú vydržať, oplatí sa ich meniť nenásilne. Ako vravia Židia – každá zmena je k horšiemu. A najhoršie je, keď sa kvôli zmene k horšiemu, alebo kvôli tomu, aby sme sa dostali z blata do kaluže, pácha násilie. Že sa nepreliala krv je myslím najdôležitejšie posolstvo politického prevratu z Novembra ´89. 

Peter Zajac: Je ňou posledná veta Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989: Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!

Ján Čarnogurský: Nikdy netreba strácať nádej. Len čo sa v komunizme objavila nádej a šanca, vedeli sme sa jej uchopiť. To nám dáva nádej, že aj v budúcnosti, uprostred problémov, budeme vedieť rozoznať nádej a uchopiť sa jej. Hoci aj teraz.

Jan Urban: Když dostanete šanci, jděte do toho připraveni a využijte každou minutu. Není většího projevu lidství a modernity, než přijetí univerzálnosti lidských práv.

Sľúbili sme si lásku je pieseň považovaná za hymnu Nežnej revolúcie:

1. Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
mali ich prázdne a ešte bola tma,
po našich uliciach odvtedy prešli veky,
zobudili sme sa zo zlého sna.

R: Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

2. Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie,
po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.

R: Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

3. Vystrime s nimi všetci prázdne ruky,
a bude v nich naša budúcnosť,
na našich uliciach podajme si ruky,
neviery a strachu už ozaj bolo dosť.

R: Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *