Bea Hlohovská – vojna a mier.

Hodnotu mieru vnímame najmä vtedy, keď ho trvalo prežívame, no nielen navonok, ale aj vo svojom vnútri. Avšak, pri pohľade na ľudské dejiny len ťažko nájdeme obdobia, kedy by bol na Zemi mier. Bojujeme a svoju „pravdu“ pretláčame neustále. Vo vzťahoch, v rodinách, v spoločnosti, na pracoviskách, v médiách, na sociálnych sieťach a napokon medzi štátmi. Ale môže byť na Zemi mier, ak ho my ľudia nemáme v sebe? Čo to vlastne znamená mať mier v duši? Odpovedala Bea Hlohovská (www.vedomaskola.sk/beatka-hlohovska/), etikoterapeutka, učiteľka a poradkyňa v oblasti zdravého životného štýlu.

Mnohí z nás sú v súčasnosti nervózni, podráždení a neistí. Možno stojíme zoči-voči okolnostiam, aké sme vo svojich životoch doteraz nezažili. Ako si v tomto všetkom zachovať chladnú hlavu, pokoj v duši a nepodliehať panike?

Keď sme v rovnováhe, tak sme v prirodzenom nadhľade, vidíme najväčšie množstvo súvislostí, spôsoby riešenia. A keď nás v živote stretne niečo ťažké, tak človek to síce vníma, vidí, ale nevtiahne ho to až do paniky, strachu, nepokoja, hnevu, depresie, agresivity, atď.
Mali sme dlhý čas na to, aby sme na sebe pravdivo pracovali, aby sme si boli vedomí svojho ja, svojej podstaty a vedomia. Ľudstvo dlhodobo žilo v starých vzorcoch – v pozícii tyran a obeť, no v evolučnom procese máme pokračovať do ďalšej etapy vytvorením nového kolektívneho vedomia tzv. homo spiritual – to znamená, každý sa má s týmito starým vzorcami stretnúť, aby ich opustil a vedome tvoril myšlienkou, slovom, skutkom. Uvedomujúc si, že sme zodpovední za svoj život, ako ho prežívame a spoluzodpovední za to, čo sa tu na Zemi deje. Preto v posledných rokoch a teraz ešte viac, sme takmer všetci postavení k rozhodnutiam, z akého postoja vnímame situácie okolo nás a nikto na Zemi nemôže povedať, že sa ho to netýka. Neznamená to však, že si máme teraz začať sypať popol na hlavu, ale máme si uvedomiť, že všetko, čo sa tu odohráva, vedome alebo nevedome tvoríme všetci. Ak sa stotožním s pozíciou obete, strácam moc nad svojimi myšlienkami a emóciami. Ale ak si uvedomím seba, ako tvorivé vedomie a moje myšlienky sú v súlade s láskou, ktorú mám v sebe, tak tým pomáham vytváraniu nového lepšieho kolektívneho vedomia.
Vždy prichádza previerka pravdy. My môžeme mať o sebe ilúziu, akí sme duchovní, osvietení, ale príde situácia, ktorá nám nastaví zrkadlo, pravdu a realitu a vtedy zistíme, ako máme alebo nemáme naše emócie uchopené.

Želáme si v skutočnosti mier, keď ho nemáme v sebe?

Mať „pekné rečičky“ o mieri – to je jedna vec, ale druhá vec sú konkrétne činy a čo vyžarujem, akú energiu, vibráciu vysielam do Vesmíru a podľa zákona príťažlivosti pritiahne ju taký energetický „oblak“ (energetické pole), aký som ja vyžiaril/la. A teraz tu ide o to, ktoré energetické pole moje myšlienky podporujú. Pole strachu, obete, bolesti, vojny a agresivity alebo pole mieru, lásky, pravdy a pokoja, ktoré sa prebúdzaním ľudí stáva stále silnejším.
Je to klam myslieť si, že spoločnosť sa delí napr. podľa toho, či je niekto zaočkovaný alebo nie, či je niekto proti Rusku alebo nie. Za niečo, alebo proti. Kým sme v egu, každý má svoju pravdu, argumenty, dôkazy… ale nad egom je skutočná Pravda ukrytá v našich srdciach a v Ježišových slovách, že Pravda nás oslobodí. Od porovnávania, hodnotenia, súdenia. Ja osobne som za mier, pokoj, za tvorenie novej spoločnosti.

V poslednej dobe sme v situácií, v ktorej sa viac ako inokedy predierajú na povrch vlastnosti s negatívnym nábojom, ako je hnev, zlosť a nenávisť voči ľuďom s iným alebo opačným názorom. Je človek schopný akceptovať sám seba, ak nie je schopný akceptovať odlišný názor?

Ak viem, kto som a akceptujem seba, tak dokážem vnímať aj tých druhých. Ak neviem skutočne pravdivo vnímať seba, nemôžem vnímať druhých. Potom je to len moja ilúzia o niekom druhom. Ak vnímam rovnakú esenciu života v sebe a v druhých, potom nemôže existovať hnev, zlosť, presadzovanie právd.

Vojna ako recept na problémy nikdy nič dobrého nepriniesla. Hovorí sa, že vojnovú myseľ treba liečiť mierom. Ako môže vnútorný postoj jednotlivca a jeho myšlienky dopomôcť k mieru?

Tým, že si človek uvedomí seba, svoju hodnotu, svoj potenciál. Každý môže svojim pravdivým, láskavým a pokojným postojom prispieť k premene kolektívneho vedomia. Čím viac si uvedomujem svoju hodnotu, čím viac som v harmónii so sebou a s prejavom života, tým viac podporujem nové kolektívne vedomie a nie princíp obete, strachu, agresivity. Dimenzie vedomia sa teraz stále viac od seba vzďaľujú, prestávajú si rozumieť. Mnohí veľmi túžime tvoriť novú spoločnosť a Novú Zem, ale musíme si uvedomiť, že to nepôjde, kým budeme mať a žiť, čo len jeden jediný vzorec toho starého kolektívneho vedomia. Tlak na to, aby sme sa zobudili zo spánku a zmysluplne začali tvoriť, sa bude nestále zvyšovať. Kým neočistíme naše vedomie od starých vzorcov, na ktoré sme boli nastavení (porovnávanie, súdenie, hodnotenie, vzorce sebaľútosti, viny, manipulácie, povyšovania, ponižovania, …) do vtedy bude tento proces trvať na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach (partnerstvo, rodina, spoločnosť, atď.).

Sme naozaj uviaznutí v sieti nadmerného množstva informácií? Vieme reálne posúdiť a vyhodnotiť ich dopad na nás?

My sme tvorcami informácií, my im dávame pozornosť na úkor vnímania podstaty života, vnímania seba. Tým sme sa vzdialili z rovnováhy nastavenej Vesmírom. Záplava informácií a s nimi spojené emócie nás vyčerpávajú, naše fyzické telá nemajú dostatok energie na prirodzenú regeneráciu. Informáciám dávame moc nad nami, stávame sa mentálne, emočne a fyzicky bezmocní, závislí, chorí. A nezmyselne hľadáme pomoc a riešenia opäť v informáciách… začarovaný kruh matrixu. Náš prirodzený stav je byť v rovnováhe, v harmónii, keď vnímame, cítime to večné v nás, keď si uvedomujeme kto sme, ako sme všetci prepojení so Životom a cítime z tohto poznania v sebe hlboký nebeský pokoj. Vtedy vnímame, aké informácie sa nás týkajú a sú hodné chvíľkovej pozornosti a tie, ktoré nesúladia s našim zámerom lásky a nemajú hodnotu pre našu pozornosť. Netýkajú sa nás, neexistujú v našom svete, nedeje sa ich prejav. Deje sa nám to, čomu pozornosť dávame.
Naša prirodzená ľudská energia, vibrácia je 700 a viac hertzov, to je prejav harmónie všetkých našich tiel (fyzické, éterické, emočné, mentálne, duchovné…), vtedy narábame so svojim potenciálom, vidíme z nadhľadu súvislosti a vtedy dostáva aj naše telo toľko energie, aby mohli všetky orgány správne fungovať. Naopak, ak pod vplyvom množstva negatívnych informácií podliehame hnevu, agresii, ľútosti, bezmocnosti, tak sa dostávame do nízkych vibrácií, stavu únavy. My nie sme prirodzene nastavení na 50 hertzov. V tejto situácii telo postupne odstavuje orgány, ktorých funkcia bezprostredne neohrozuje život. Napr. epifýza prestane vytvárať serotonín, melatonín…. – hormóny šťastia, človek prechádza do stavu „vyhorenia“, do depresie, oslabuje sa štítna žľaza – telo nedostáva správnu informáciu, ako narábať s potravinou, potom vznikajú aj poruchy trávenia, intolerancie, alergie, čiže telo pomaly kolabuje. Teraz vidíme nárast infarktov, zažívacích ťažkosti, atď. Takže tým, že sa rozhodneme podliehať týmto nízkym vibráciám, sa duševne a fyzicky poškodzujeme.

Ako si zachovávate nadhľad a vnútornú rovnováhu tak, aby ste dokázali reálne vyhodnotiť situácie?

Len keď máme v sebe pokoj, harmóniu, vieme vidieť veci okolo nás objektívne, z nadhľadu, a vieme konať a komunikovať múdro. To nastáva, keď je naša pozornosť v prítomnom okamihu a nie v minulých dejoch a ich krivdách a ohrozeniach, alebo v tragickej predstave o budúcnosti, či v ilúzií, že niečo by malo byť inak, ako je realita. Vtedy sme akoby na 10. poschodí budovy, odkiaľ vieme vyhodnotiť, čo sa deje na ulici oveľa lepšie, ako keď sme v pivnici alebo na prízemí. Máme nadhľad a vidíme súvislosti.
Keď je naša plná pozornosť v prítomnom okamihu, človek vždy cíti pokoj, vďačnosť za prejavy života, za slnko, zem pod nohami, za formy vody, za vzduch, za svoje telo, za lásku, ktorú tu môžeme prežívať, tvoriť, dávať, dotýkať sa… za „maličkosti”, ktoré robia tento svet jedinečným, nádherným.
Vtedy vnímame hodnotu života v nás, v každom človeku, v každej bytosti. Vtedy vnímame situácie reálne a podľa toho konáme.

Podľa Vás, ako sa vyhnúť konaniu z pozície strachu? Ako prežívať silu lásky a spolupatričnosti?

Keď je človek v strachu a vo svojich emóciách, je v postoji obete a tvorí si všetko, čo sa mu potom potvrdzuje. Nerobí vlastné rozhodnutia, koná automaticky podľa vzorcov, ktoré mu boli dané. Pri pohľade z „pivnice“ nevidíme celú realitu, naše videnie je obmedzené a neuvedomujeme si to, lebo temné emócie nám dávajú ilúziu pravdy. Z tohto postoja nikdy nevieme správne určiť, či vykročiť doprava alebo doľava, vzdali sme sa zodpovednosti za to, čo prežívame, hľadáme vinníkov. V takejto situácii je potrebné najprv začať vnímať seba cez svoj dych, vrátiť sa do prítomnosti, cez prijatie reality, vďačnosť, vnímanie toho, čo nás presahuje… vystúpiť z pivnice na horné poschodia nadhľadu a až potom robiť rozhodnutia, keď mám jasné, kto som, keď opäť cítim v sebe lásku a pokoj a uvedomujem si, že som to ja, kto určuje, ako a čo prežívam.
Láska nie je emócia, je to stav, postoj vedomého tvorcu svojho života, v ktorom cítime seba a esenciu života vo svojom srdci, ten hlboký pokoj a mier, ktorý nie je závislý na vonkajšom dianí, ktorý nedáva tento svet, ale ja ho môžem dávať jemu. A ak aj je práve okolo nás chaos, uragán, tento pokoj nás drží v tichom strede, kde sme pozorovatelia, ako padajú staré vzorce automatickej mysle, ako sa rúca starý spoločenský systém, aby mohlo prísť nové tvorenie zmysluplnej spoločnosti, kde všetci vieme o vlastnej hodnote a že každý človek nesie rovnako dôležitý dar do Novej Zeme. Do spoločnosti, ktorá je hodná ľudských bytostí, ktoré boli stvorené na obraz Boží…. na dlhý čas sme spali v zabudnutí…., ale deje sa všetko pre to, aby sme sa zobudili a vytvorili kráľovstvo nebeské na našej nádhernej planéte.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.