I. Československá republika vznikla na troskách rozpadajúcej sa Rakúsko-Uhorskej monarchie ako následok politiky silnejších národov voči slabším, no zároveň bola postavená na ideáloch, a nie obyčajných. Po prečítaní knihy A. Machtu z r. 1931 Masarykove myšlienky, či knihy J. Fúsku M. R. Štefánik v myšlienkach a obrazoch, človek nadobudne pocit, že lepší štart do nového života nová republika ani nemohla mať – jej vrcholní predstavitelia mali úprimnú snahu pretaviť ideály a hodnoty do prosperujúcej republiky a spraviť tak z prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov úspešný, demokratický štát (T. G. Masaryk: „politika demokratická na mravnosti je založená“). O I. ČSR sme sa zhovárali s bývalým politikom – poslancom NrSR a Europarlamentu. Boris Zala je slovenský filozof a publicista, v pravom slova zmysle sociálny demokrat – úprimne, dlhodobo, kontinuálne. Aktuálne je podpredsedom občianskeho združenia Reštart Slovensko 21. storočia.
Prečo je výročiu vzniku I. ČSR prisudzovaná v ČR omnoho väčšia vážnosť a dôležitosť ako na Slovensku? Predsa nebyť I. republiky, Slováci by tu ako štátotvorný národ už ani neboli a možno vôbec neboli…
Dôvody sú dva. Česi vždy chápali Slovensko v dvoch rozmeroch: geopoliticky, ako predĺženú substanciu Čiech, ktorá umožnila v novom štáte vytvoriť väčšinu, ktorá sa na začiatku chápala ako „slovanská“ a postupne ako „česká“. Diskusie o tom, či sú Slováci národ a či je slovenčina osobitý jazyk, sa viedli až do 30tych rokov. A v ľudovom priemete chápali Česi Slovákov ako tých mladších bratov a občas aj sestry: ktorých treba učiť, viesť a samozrejme mať pod dohľadom. Slováci toto veľmi dobre vnímali. Jedna časť sa tomu prispôsobila, prijali koncept „čechoslovakizmu“ ako štátnej politiky a úlohu doháňajúceho súrodenca. Druhá časť kládla odpor, vsadila na emancipačný národný proces. Ten mal vyústiť buď do štátnej autonómie alebo do samostatného štátu. Oficiálna česká politika sa vnímala ako protivník, ktorý tomuto procesu národnej emancipácie kladie prekážky… A tak vzťah k I.ČSR ostal u Slovákov ambivalentný, dvojznačný. Aj keď musím povedať, že väčšina Slovákov si aj dnes plne uvedomuje, že vznik ČSR definitívne zabránil maďarizácií Slovákov a otvoril napokon aj priestor národno-štátnej emancipácie Slovákov. Bez vzniku ČSR by tento historický vývoj nebol možný…
I. ČSR vznikla na vysoko mravných ideáloch (nie len politických, ale aj národných a náboženských) vedúcich osobností Českého a Slovenského národa. Prejavovali sa tieto ideály aj v praktickom živote samotných politikov a občanov?
Neviem ako sa prejavovali v živote politikov. Ale rád by som trochu zhrnul tieto ideály v ich politickom zmysle. Teda v zmysle toho, čo je vlastne dedičstvom I. ČSR, čo tvorilo jej jadro: nezabudnime, že nosnou ideou bol antimonarchizmus, teda idea odstránenia akýchkoľvek privilégií. Preto jedným z prvých aktov nového štátu bolo zrušenie šľachty a konfiškácia jej majetkov. Na to nadväzoval striktný republikanizmus: ten sa stal základom demokracie, ktorú si ČSR udržala až do rozpadu. Tento fakt zasvieti v zrkadle skutočnosti, že v Európe sa v medzivojnovom období zrútili skoro všetky demokratické režimy (a iba podotýkam, že všetky pod taktovkou ultrakonzervatívcov, ktorí otvorili priestor aj fašizácií…). No a treťou hodnotou je „civilita“. To, že sa štát neviazal na žiadne náboženstvo, udržoval si odstup od každého náboženstva a tým zabezpečoval slobodu vierovyznania pre každého. (Iba mimochodom, to bol hlavný dôvod odporu Hlinkovcov voči spoločnému štátu…) .
Teda ako nosné ideály prvej republiky vidím občiansku rovnosť, demokraciu a civilitu – a tie sú aktuálne aj dnes, keď nanovo čelíme klerikálnemu konzervativizmu, ktorý tieto hodnoty ničí a otvára priestor fašizujúcim silám…
Ako sa napr. prejavovala štátotvorná myšlienka T.G. Masaryka: „humanitná demokracia je našim národným programom, náš národný charakter“, v rozhodnutiach zákonodarnej a výkonnej moci?
Masaryk striktne odmietol zasahovanie cirkví do štátnej politiky, chcel však, aby demokratický republikanizmus mal aj určitý mravný základ. Tým bol pre neho humanizmus. Politickou filozofiou bol Masaryk blízky sociálnodemokratickým ideálom: občianska rovnosť (nezabúdajme, že robotníctvo a ženy si občianske práva museli vybojovať, neboli im udeľované automaticky), dôstojné podmienky práce (zasa – 8 hodinový pracovný čas, dovolenka, dôchodok, pomoc v núdzi atď. neboli samozrejmosťou, dosahovali sa až tvrdým politickým bojom), prístupná zdravotná starostlivosť atď.
Aký bol vzťah vtedajších Čechov k I. ČSR a aký bol vzťah vtedajších Slovákov k I. ČSR?
Radostný! Česi vnímali vznik republiky aj ako historickú spravodlivosť, ako obnovenie ich samostatnosti, ktorú už poznali z čias českého kráľovstva. Ale vnímali to aj ako realizáciu husitských ideálov: práve preto sa stotožnili ľahko s republikanizmom: s protišlachtickým a proticirkevným založením štátu. Zároveň to bola pre nich garancia proti germanizácií – ktorá im skutočne hrozila počas celej ich histórie. Slovensko v tom hralo kľúčovú úlohu: dávalo Čechom väčšiu mocenskú váhu. Pre Slovákov, ako som už spomenul, to bol dvojznačný vzťah: československý štát definitívne zažehnal hrozbu maďarizácie – ale hrozil čechizáciou; poskytol relatívne široké občianske práva – ale na druhej strane pokračoval v maďarskej politike dezindustralizácie a premeny krajiny na poľnohospodársky príves, či obilný sklad republiky; no a svojou civilitou neuspokojoval časť klerikálov a konzervatívnych katolíkov… A zasa na druhej strane poskytoval Slovákom nebývalý kultúrny a vzdelanostný rozvoj. Toto dvojznačné vnímania sa zachovalo počas celej histórie, aj po II. svetovej vojne a pretrvalo až do rozdelenia: a názorovo pretrváva podnes.
V čom pociťovali Slováci najväčšie rozdiely v porovnaní so životom v Uhorsku (napr. čo sa týka životnej úrovne, zdravotnej starostlivosti, vzdelania, atď.)?
No predovšetkým skončil bezprostredný národnostný útlak. A ten mal aj podobu „panského“ správania: povýšeneckého, ktorý sa v praktickom živote prejavoval nadradenosťou, rozkazovaním, povýšeneckým správaním – a teda na druhej strane ponižovaním, urážaním, šikanovaním. Uhorská/maďarská šľachta bola barbarská – hlavne tá nižšia, s ktorou prichádzal Slovák do styku… No a potom ako som už naznačil, počas prvej ČSR významnú rolu v tvorbe praktickej politiky hrali sociálni demokrati – presadili na svoju dobu veľmi moderné a spravodlivejšie sociálne služby, prístup k zdravotníctvu, ale aj sociálnemu zabezpečeniu. Napokon, okrem krátkeho dvojročného obdobia boli sociálni demokrati súčasťou všetkých prvorepublikových vlád. Neznamená to, že všetko bolo ideálne, ale nastal aj výrazný pokrok v životnej úrovni, aj vo vzdelávaní, ale aj v športe.
V čom vidíte najväčší rozdiel vo vývoji Čechov (vrátane Moravanov) v porovnaní so Slovákmi v období po rozdelení federácie? Ste z niečoho sklamaný a naopak z čoho máte radosť?
Vôbec nie som sklamaný. A to hlavne preto, že nikdy som neakceptoval všeobecne rozšírenú mienku, že Slovensko za Českom zaostáva. Toto presvedčenie, ktoré je časté u slovenskej inteligencie, som nazval „ideológiou zaostávania“: jej pôvodnou funkciou bolo zdôvodniť potrebu českého riadenia aj v Slovensku; neskôr bola výborným nástrojom Slovákov, ktorí ju využili na väčšiu distribúciu zdrojov do slovenskej ekonomiky a reindustrializáciu (predovšetkým Colotkova vláda); potom „zaostávanie“ bolo aj argumentom bojovníkov za zachovanie spoločného štátu: bez Čechov sme stratení!
Nuž pravdou je, že máme aj svoju pokrokovú, nielen ľudácku tradíciu. Predovšetkým v ničom nezaostávame v zápase za slobodu: od oslobodenia sa spod maďarského útlaku, cez naše prihlásenie sa ku republikanizmu a civilnému štátu v Česko-slovenskej republike; potom náš protifašistický boj počas klérofašistického režimu; SNP môžeme pokladať za pilier dnešnej slovenskej štátnosti. Rovnako môžeme byť hrdí na naše statočné vzdorovanie stalinizmu a na jedinečný projekt demokratického socializmu, na ktorého čele stál Alexander Dubček v roku 1968. A platí to aj pokiaľ ide o osobnosti nášho verejného života. Nemusíme nadväzovať na zdiskreditovanú Hlinkovu politickú líniu. Skôr na dedičstvo Emanuela Lehockého – na tohto zabudnutého muža, ktorý spojil zápas za národnú slobodu so sociálnymi právami; na Milana Rastislava Štefánika, ktorý vytvoril pre Slovensko štátny domov v podobe demokratickej Česko-slovenskej republiky; na Alexandra Dubčeka, ktorý rozvinul obrovské ľudové hnutie za demokraciu, spravodlivú spoločnosť a nezávislosť od imperiálnych ambícií Moskvy. V skutočnosti je náš a český dejinný vývoj od 20. storočia skoro rovnaký, určite sprevádzaný drobnými osobitosťami: ale tak témy ako aj dynamiku nášho vývoja určujú dnes celoeurópske trendy. Sme ich vnútornou súčasťou, stávame sa aj Európanmi v tom občianskom aj kultúrnom zmysle. A to je napokon dobre.
