Historicky bolo Slovensko tradičnou agrárnou krajinou, dnes výmera obhospodarovanej poľnohospodárskej pôdy klesá a počet zamestnancov v poľnohospodárstve k celkovému pomeru obyvateľstva je zrejme najnižší v histórii. Záujem o sektor ako taký je stále menší, záujem študentov o poľnohospodárske školy klesá. Ako je možné, že za tak krátku dobu (porovnanie súčasného stavu so stavom spred Novembra ´89, kedy bolo poľnohospodárstvo považované za výkvet socializmu) slovenské poľnohospodárstvo tak veľmi upadlo? Na otázky odpovedal Bc. Emil Macho predseda najväčšej agropotravinárskej samosprávy – Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory (www.sppk.sk).
Pred 30 rokmi, teda v období pred Novembrom ´89 bolo v slovenskom poľnohospodárstve zamestnaných okolo 350 tis. ľudí. V súčasnosti je to okolo 50 tis. Istý pokles v zamestnanosti sa vďaka modernejším technológiám dal očakávať, ale až takýto prudký pokles má zrejme oveľa hlbšie príčiny. Ktoré sú to?
Áno, je pravda, že počet ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve klesá. Z aktuálnej zelenej správy (údaje za rok 2017) vyplýva, že v poľnohospodárstve pracuje 47 700 osôb. Samotné odvetvie v posledných rokoch prešlo a stále prechádza transformáciou. Stále vo väčšej miere sa uplatňujú nové technológie a tým sa mení aj pohľad na poľnohospodárske profesie. Tie už dnes nie sú len o tvrdej manuálnej práci v náročných podmienkach, ale naopak čoraz viac o automatizácii a obsluhe nových technológií. Napriek týmto pozitívnym trendom je atraktivita agro povolaní pre mladých ľudí pomerne malá, spoločenský status sektoru je nízky.
Za ďalším dôvodom úbytku ľudí z poľnohospodárstva je odchod ľudí z prvovýroby do obchodu. Z databáz najväčšieho slovenského internetového pracovného portálu profesia.sk vyplýva, že ponúk v rámci poľnohospodárstva stúpa. Zo všetkých uchádzačov o prácu sa však v roku 2018 o toto odvetvie zaujímalo len 11,1 % ľudí.
Slovenskí poľnohospodári dnes bojujú s akútnym nedostatkom nielen kvalifikovanej, ale už aj nekvalifikovanej pracovnej sily. Dnes preto už nehovoríme o zvyšovaní počtov, ale o zastabilizovaní a nahrádzaní zamestnancov v agrosektore. Slováci nemajú chuť pracovať v tomto odvetví, pracovnú silu hľadáme v tretích krajinách. Sektor poľnohospodárstva a potravinárstva pritom patrí aj v časoch krízy k tzv. anticyklickým hospodárstvam, ktoré stále budú udržiavať určitú mieru zamestnanosti v krajine.
Súčasné štatistiky hovoria o potravinovej sebestačnosti ČR a Maďarska na úrovni okolo 70 %. Aká je v súčasnosti potravinová sebestačnosť Slovenska v porovnaní napr. so začiatkom 90. rokov? Človek má v potravinách niekedy pocit, že už takmer nič nevyrábame a keď niečo, tak to len „prebaľujeme“ do akože „vyrobené na Slovensku“…
Potravinová sebestačnosť sa znížila na cca 40%. Pre Slovensko je veľmi zlým signálom, že sme sa z kedysi sebestačnej krajiny v komoditách mierneho pásma stali krajinou odkázanou na dovozy. Aj preto nám každým rokom stúpa záporné saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami. V období január až apríl 2019 bolo pasívne v objeme – 601,2 mil. EUR, v porovnaní s minulým rokom sa zvýšilo o 36,4 mil. EUR (6,4 %).
Slovensko sa otriasa v návale dovozov zahraničných agropotravinárskych výrobkov. Taký masívny pretlak komodít s cudziny sme tu v histórii SR ešte nemali.
Je dávno 5 minút po 12tej. Pokiaľ neprijmeme relevantný plán na podporu spracovateľského priemyslu, na úvahy o zvýšení potravinovej sebestačnosti na úroveň 60% môžeme zabudnúť. Slovensko má potenciál dopestovať viac zeleniny, ovocia, vychovať viac zvierat. Preto sa z neho nesmie stať krajina, v ktorej budeme na poliach chovať lesnú zver, míňať na spôsobené straty financie, krajinou odkiaľ budeme poľnohospodársku surovinu len vyvážať a naspäť dovážať už len hotové výrobky. Surovinu musíme spracovávať doma, v našich regiónoch a s našimi ľuďmi tak, aby sa pridaná hodnota tvorila na území SR. Preto očakávame, že avizovaný zámer tzv. „zelenej nafty pre potravinárstvo“ sa podarí zrealizovať.“
V ktorých komoditách sme zaznamenali najväčší pokles?
Ide napríklad o produkciu čerstvej zeleniny, ovocia, chleba a pekárenských výrobkov, či hydinového mäsa.
Už tradične najviac dovážame bravčové, hovädzie, no najmä hydinové mäso. Kým v roku 2017 sa k nám doviezlo hydinové mäso v čerstvom, chladenom či mrazenom stave v hodnote vyše 100,2 mil. eur, vlani to bolo už za vyše 152,5 mil. eur. Tento nárast potvrdzuje dominanciu najmä dovezenej lacnej hydiny z Ukrajiny.
Na pultoch regálov v obchodoch medziročne stúpol aj podiel chleba, pekárenských výrobkov, zákuskov, mäsových výrobkov a minerálnych vôd zo zahraničia. V obchodoch máme viac aj zahraničných zemiakov, paradajok, koreňovej zeleniny či kapustovín.
Žiaľ, Slovensko je potravinovo sebestačné už len v produkcii obilnín, vajíčok a cukru.
Kde vidíte najväčšie príčiny tohto stavu?
Je to hlavne transformácia odvetvia v minulosti, nesprávne politické rozhodnutia predchádzajúcich vlád, nezáujem o agropotravinárstvo zo strany štátu a verejnosti, nezvládnuté rokovania o podmienkach vstupu SR do EÚ v časti agropotravinástva (*pozn. redakcie: prístupové rokovania prebiehali v r. 2000 – 2002 počas I. vlády M. Dzurindu).
Potravinová sebestačnosť utrpela aj našim vstupom do EÚ. SR si na rozdiel od iných (aj okolitých) krajín nevyrokovala výhodné podmienky pre agropotravinársky sektor. Zdanlivo jednotný európsky trh nie je jednotným európskym trhom, neplatia tu rovnaké podmienky na podnikanie pre všetkých európskych poľnohospodárov a potravinárov.
Výrazne zaostávame za silnými agrárnymi európskymi krajinami ako napr. Nemecko, Francúzsko, atď. vo výške štátnej pomoci a dorovnaní priamych platieb z národných zdrojov.
Tiež liberalizácia trhu je jednou z príčin enormného dovozu zahraničných potravín (nie len kvalitných ale aj nevyhovujúcich). Potravinové škandály z minulosti a aj v súčasnosti sú jasným dôkazom, čomu musí čeliť krajina odkázaná na zahraničné dovozy potravín.
K prepadu nielen potravinovej sebestačnosti, ale celkovo verejného statusu agropotravinárstva v očiach verejnosti, prispeli aj nešťastné vyjadrenia politikov v minulosti v zmysle čo nevyrobíme, dovezieme.
Ktoré sú najväčšie riziká súčasnej poľnohospodárskej výroby z hľadiska ekológie?
Medzi najväčšie výzvy aj z hľadiska výkyvov v počasí a klimatických zmien patrí problematika lepšieho, efektívnejšieho využívanie vody, lepšia schopnosť krajiny zadržiavať vodu a hospodáriť s ňou. Nevyrovnané počasie na zrážky, tretí rok po sebe sa opakujúce výrazné sucho sú tou témou, ktorú potrebujeme systematicky riešiť. Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora preto už roky apeluje na štát, aby začal efektívne a najmä systémovo riešiť tzv. manažment riadenia rizík v poľnohospodárstve. Mal by pozostávať z 2 pilierov – prvý pilier je preplácanie časti ročného poistného a druhým je už známy a toľko žiadaný rizikový fond.
