František Mikloško je vari jediný prezidentský kandidát, ktorého nie je potrebné predstavovať. Slovensku je dôverne známy, veď v politike je s menšími prestávkami od Novembra ´89. Bude to symbolicky práve 30. výročie Nežnej revolúcie, keď mu Slovensko opäť vloží do rúk svoju dôveru v prezidentských voľbách? Už pred 20-mi rokmi mal o Slovensku určitú predstavu: “Stále nosím v sebe istý sen o Slovensku… Slovensko má vo svojom vnútri obrovské rezervy, vo svojej kultúre, v ľuďoch, ktorí tu žijú. Čakám na okamžik, kedy sa to tu opäť zaskveje, vráti, momentálne sme však v hlbokej depresii. Slovensko je totiž šťastnou krajinou niekde uprostred medzi racionálnym Západom a emocionálnym Východom. Jeho obyvatelia sú šťastne vyvážení, teda ani nie chladní, ani nie úplne unášateľní citmi…”
Ktoré vlastnosti by určite nemali chýbať novému prezidentovi SR a ktoré by určite nemal mať?
Prezident Slovenskej republiky nemá veľmi silné ústavné kompetencie, ale tie, ktoré má, by mal vykonávať naplno, s veľkou zodpovednosťou a osobnou integritou. Má mať dlhodobý životný príbeh s veľkou citlivosťou voči ľuďom, ich starostiam a problémom, ale aj voči verejnému priestoru. Mal by sa orientovať v celej šírke slovenskej reality a uvedomovať si svoju zodpovednosť za ukotvenosť Slovenska v západnej civilizácii. Nemal by vstupovať do každého malicherného politického sporu, ale v kľúčovej chvíli krízy, ohrozenia spoločnosti alebo štátu, povedať svoje rozhodujúce slovo. Nemal by byť vazalom politikov a oligarchov.
Niektorí slovenskí filozofi hovoria, že prezident by mal byť v ideálnom prípade stelesnením cností, vzorom, najvyššou autoritou v štáte, ktorá ponúka spoločnosti vyššie idey, k napĺňaniu ktorých ľudí nabáda slovami a zároveň aj svojim vlastným životom. Ako môže vzhľadom k aktuálne nastavenému deleniu moci, ústave, tradíciám, celospoločenskej situácii prezident zo svojej pozície posunúť Slovensko ďalej?
Osobne som sa priatelil s prvými dvoma ponovembrovými stredoeurópskymi prezidentmi, s Václavom Havlom a Árpádom Gönczom. Životný príbeh ich predurčil k tomu, aby sa stali vo svojich štátoch prezidentmi s vysokou morálnou autoritou. Obaja boli pritom ľudskí, priateľskí a mali veľký zmysel pre humor. Obaja, ale aj prezidenti kľúčových európskych štátov, s ktorými som sa stretol ako predseda Slovenskej národnej rady, boli pre mňa príkladom štátnikov, ktorí svojou osobnou integritou a autoritou posunuli svoje krajiny ďalej. To mi dáva nádej, že prezident republiky môže posunúť Slovensko ďalej, ako to ukázal aj prezident Kiska v kľúčovej chvíli po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Zánikom Veľkej Moravy Slováci stratili územnú a národnú nezávislosť. Následne sme sa na 1000 rokov stali súčasťou Uhorska, resp. Habsburskej monarchie (po katastrofálnej porážke uhorského vojska Turkami v r. 1526 pri Moháči, sa novým kráľom stal Ferdinand Habsburský na úkor Jána Zápoľského navrhovaného uhorskou šľachtou). Boli to práve tieto dve udalosti, ktoré zapríčinili, že sme prestali byť iniciátormi diania okolo seba a miesto toho len reagujeme na to, čo robia a hovoria druhí? Kde Vy vidíte príčinu tohto stavu a kde východiská?
Keď v roku 862 knieža Rastislav napísal list cisárovi Michalovi III., píše v ňom: „…Náš ľud sa zriekol pohanstva a drží sa kresťanského zákona…“. V genofonde našej národnej povahy nie je odbojnosť, ale niečo z kresťanskej dobroty. Preto nás nikto nikdy nechcel vykynožiť, preto sme všetko prežili, ale aj preto sme sa nenaučili vládnuť.
Máme ako národ nejakú predstavu, ako by sme sa chceli/mali vyprofilovať vo vzťahu k sebe samým a vo vzťahu k zahraničiu? Vieme vôbec čo chceme a akými chceme byť?
Moja definícia Slovákov je, že sme národ, ktorý sa ešte nepozná. Našou charizmou je byť verný svojej tradícii, otvoriť sa svetu a kráčať cestou nenásilného odporu. Takto sme si udržali svoj jazyk, svoje národné i kultúrne povedomie a takto sa posúvame dejinami stále dopredu.
V súčasnom svete technológii, relativizmu hodnôt je podľa Vás možné, aby jeden človek dokázal pohnúť spoločnosťou tak výrazne, ako sa to podarilo napr. Gándhímu, ktorého filozofiou bolo stotožnenie Boha a pravdy, pričom pochopenie pravdy je podľa neho spojené s procesom mravného sebazdokonaľovania?
Gándhí bol svojou nenásilnou revolúciou predobrazom Verejnosti proti násiliu. Ale spoločnosťou môže pohnúť výrazne aj niekto, kto nemusí byť prezidentom štátu, ako pápež Ján Pavol II., dnešný pápež František, ale takou bola neomylne aj Matka Tereza.
Slovensko by malo byť podľa Vás nie len geopoliticky, ale aj hodnotovo zakotvené na „Západe“. Ak hovoríme o hodnotách a ideáloch Európy, nie je naša predstava už príliš vzdialená realite? Napokon aj podľa súčasného pápeža Františka (prejav na pôde Európskeho parlamentu v novembri 2014), je Starý kontinent príliš unavený. „Akoby ideály Európy stratili život.“ Čo môže podľa Vás Európu pohnúť k tomu, aby sa „našla“?
Európa je podľa mňa miláčik Boží. Iste, Pán Boh má rád všetky národy a všetkých ľudí, ale Európa ho svojím umením, vedou a krásou najviac oslávila. Samozrejme, činila tak v slobode, ktorá je jej taká drahá a preto má za sebou aj mnohé temné stránky. Európa nakoniec nájde svoje kresťanské korene a silu, lebo ináč zanikne. Naším poslaním je podávať verne a statočne svedectvo o sebe. O svojej tradícii, viere, ale i otvorenosti voči všetkému, čo je pekné. Možno nás čakajú ťažké časy, ale osobne som do budúcnosti optimista.
Ktorá z nasledovných osobností, by sa podľa Vás v súčasnosti najviac hodila (svojimi kvalitami) za prezidenta SR: Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, A. Hlinka, A. Srholec, J. Čarnogurský?
Každá doba si vyberá svoje vzory a tie sú neprenosné. Preto si kladiem s veľkou pokorou skôr otázku, ako by som obstál v tejto skúške ja.
Ak by ste sa stali prezidentom, čo by bolo pre Vás prioritou?
Trpezlivo hľadať a budovať slovenskú identitu a robiť všetko preto, aby sme boli otvorení voči svetu.