František Mikloško – Konzervativizmus vs. liberalizmus.

Jednou z najsledovanejších otázok civilizačného procesu je spôsob života, usporiadanie spoločnosti a forma vlády. Je rozdiel, či žijeme s dostatočným množstvom slobody, alebo s jej prílišným množstvom na úkor poriadku. Tak vznikali, prekvitali a zanikali postupne rôzne stupne demokracií, diktatúr, kráľovstiev…, rôzne politické strany a zoskupenia, ľavičiari i pravičiari, liberáli a konzervatívci, modernisti, socialisti a mnohí iní -isti.
Ak hodnotíme klasickú grécku demokraciu z pohľadu slobôd, v rôznych stupňoch vývoja bola rôzna. Týkalo sa to samozrejme aj kráľovstiev, diktatúr či rôznych totalít alebo vojenských režimov. Záleží od okolností, stupňa vzdelanosti, morálnej vyspelosti, zmyslu pre spravodlivosť, solidarity, atď.
Má teda z tohto pohľadu zmysel deliť občanov a politikov na liberálov a konzervatívcov? Kto sú v SR konzervatívne založení občania? Ľudia na vidieku, kde pretrváva istý stupeň vplyvu cirkví? V čom sú skutočne konzervatívni? Ako sa to prejavuje? A naopak, ak sme liberálne zmýšľajúci, ako to zvyčajne deklarujeme? Čo najmenším počtom zákazov a príkazov? V praxi to funguje tak, že do istej miery sme vždy trochu nespokojní a zároveň čiastočne spokojní. Je to však tým, že budeme tvrdiť ja sa cítim liberál a ja konzervatívec? Predsa samotné tvrdenie nič neznamená. Skutky možno hodnotiť iba podľa ich uplatnenia v živote. Na otázky odpovedal bývalý politik RNDr. František Mikloško (https://www.upn.gov.sk/sk/frantisek-miklosko-1947/). Dnes sa venuje predovšetkým rodine, priateľom a publicistike.

Aké hodnoty sú typické pre konzervatívca a aké pre liberála? Prečo sú liberalizmus a konzervativizmus považované za protikladné, resp. čo si navzájom vyčítajú?

Vopred upozorňujem, že vo svojich odpovediach nebudem filozoficky dôsledný, ale budem sa dopúšťať istého zjednodušenia, čo si myslím, že je na Slovensku čiastočne opodstatnené.
Na Slovensku by som konzervativizmom označil na jednej strane prihlásenie sa k overeným spoločenským hodnotám, na druhej strane istú zvykovosť. Liberalizmom by som pomenoval prihlásenie sa, zatiaľ skôr menšiny, k emancipačným snahám spoločnosti, aká na západe už dávno prebieha, respektíve hlásenie sa k tradičnému heslu liberalizmu: “ži a nechaj žiť”. A aby to bolo ešte komplikovanejšie, napríklad človek, ktorý sa doma, väčšinou na vidieku správa ako konzervatívec, ak sa z tohto prostredia vymaní, veľmi rýchlo sa stáva liberálom, bez toho, aby si to nejako filozoficky zdôvodňoval.

Oba smery sa vyznačujú mnohými ušľachtilými myšlienkami, napriek tomu sú za mnohé zlo súčasnosti braní na zodpovednosť liberáli a naopak, konzervatívci sú považovaní za brzdu vývoja človečenstva a zmien k lepšiemu. Je teda chyba v myšlienkach alebo v predstaviteľoch, ktorí sa k týmto dvom „svetom“ hlásia?

Liberalizmus i konzervativizmus majú sklon upadať do presvedčenia, že sú povolaní “spasiť svet”. Odtiaľ je už len krok k tomu, že sa stávajú utópiou, v mene ktorej sa dopúšťajú potom násilia na druhých. V tom som ja – človek, ktorý si ctí slobodu druhých – konzervatívcom, lebo verím, že v organickej premene i “zápase” ideí vyrastá skôr kvalita a pokrok, ako pri rýchlych, často módnych, premenách spoločnosti.

S čím súvisí súčasný stav, že „Západ“ (západná civilizácia) je skôr liberálny a „Východ“ (východná civilizácia) skôr konzervatívny?

Podľa mňa to súvisí so životným štandardom ľudí na západe. Ľudia, ktorí sú ekonomicky i sociálne aspoň v podstate zabezpečení si samozrejme chcú budovať a chrániť svoj individuálny svet hodnôt, nehovoriac o tom, že z tohto spoločenského postavenia vyplýva aj ich občianske sebavedomie. Pokiaľ ide i východ, tu si myslím, že popri menšom životnom štandarde je to aj neistota, ktorú im náhla sloboda priniesla.

Z histórie vieme, že ak liberalizmus dosiahol svoje hranice (demokracia bez sebareflexie začala byť vykladaná ako ľubovôľa), vzniká chaos a z neho sa zrodí opäť túžba po poriadku a pevnej vláde, čo však môže zase viesť až k opačnému extrému – nejakej forme totality. Očakávate takýto vývoj?

Tieto náznaky už vidíme. Na západe sa posilňujú autoritatívne politické strany, čo samozrejme vyplýva zo zmeny klímy medzi voličmi, na východe tiež vidíme sklon k pevnejšej ruke pri vládnutí, čo vyplýva podľa mňa z istej vyhorenosti a únavy ľudí po prvých desaťročiach slobody. Migrácia a teraz Corona tomu už len napomáhajú.

Je podľa Vás vhodnejšie byť opatrný, konzervatívne založený alebo správať sa čo najslobodnejšie, najliberálnejšie? Ak upadneme do jedného z extrémov, nehrozí nám opäť, že dôjde k násilnej zmene spojenej s príliš ťažkými sociálnymi otrasmi? V takých prípadoch je vlastne jedno, či to chcú pravičiari alebo ľavičiari, konzervatívci alebo liberáli. Potom to už nie je ani tak otázka politická, ako skôr filozofická a v konečnom dôsledku praktická. Z tohto pohľadu, nemali by sme riešenia deliť skôr na správne a nesprávne, ako na liberálne a konzervatívne, alebo ľavicové a pravicové?

Je veľmi ťažké sa v spoločnosti zhodnúť na výklade slov “správny” a “nesprávny”. Súčasný liberalizmus na západe si začína klásť otázku, či ľudské práva sú neobmedzené, či nakoniec netreba uznať, že existuje “horizont”, ktorý nás presahuje a pre naše konanie je záväzný. Na Slovensku nás v najbližších rokoch čaká zápas o “poznanie” tohto horizontu. My, ktorí sme kresťania, sa opierame vo svojom zmýšľaní a rozhodovaní o židovsko-kresťanskú tradíciu, ktorá by nás mala zaväzovať. Ale spoločnosť na Slovensku sa stáva čím ďalej viac sekulárna, je pod vplyvom médií i toho, čo už dávnejšie prebieha na západe. Neviem odhadnúť výsledok toho zápasu a ani ma to nerobí nervóznym. Moja skúsenosť z obdobia a pádu komunizmu mi hovorí, že treba žiť svoj život v pravde a to ostatné sa nakoniec už ukáže.

 

autor: Archiv
autor fotografie: Archiv

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.