František Neupauer – 1. máj, socializmus a spomienkový optimizmus.

Teória spomienkového optimizmu hovorí, že z našej pamäte vytesňujeme negatívne skúsenosti, že naša minulosť sa nám v terajšej prítomnosti zdá krajšia, ako vtedy, keď sme ju reálne prežívali. Pre mnohých ľudí, ktorí prežili väčšinu svojho života v socializme, sa k Sviatku práce na 1. mája, či k iným celospoločenským výročiam a udalostiam viažu príjemné spomienky z mladosti a vôbec, obraz života v socializme vnímajú s odstupom času a v porovnaní so súčasnosťou, ako bezstarostnejší, krajší a radostnejší. Nie je ale tento pohľad skreslený, neuvádza dnešných mladých ľudí do omylu?
František Neupauer je zakladateľom OZ Nenápadní hrdinovia, ktoré sa zameriava na zdieľanie skúseností tých, ktorí bojovali proti komunistickej totalite. Vyučuje tiež novodobé slovenské dejiny, je historikom Ústavu pamäti národa a riaditeľom Nadácie Antona Srholca ANTÓNIO.

Mnohí, najmä starší ľudia hovoria, že počas socializmu každý, kto chcel, mal prácu a vzdelanie. Morálka ľudí bola lepšia, boli sme zdravší, nebolo toľko civilizačných chorôb, v hospodárstve sme boli sebestační a boli sme šťastnejší, neboli sme tak zadlžení, viac sa dbalo o tradície, občiansku vybavenosť, atď… Je to skreslený pohľad?

Pri pohľade na dejiny je dôležité vnímať tri skutočnosti: poznať konkrétne dejinné udalosti, premýšľať nad dejinnými súvislosťami a vedieť veci porovnávať. Navonok sa systém tváril ako ten, ktorý dá každému prácu. Reálne ale dochádzalo k umelej prezamestnanosti. Napríklad v hoteli, ktorý reálne ponúkal prácu pre 80 zamestnancov pracovalo 230 ľudí. Zároveň mnohí občania tejto krajiny nemohli pracovať vo svojom odbore a ich deti nedostávali adekvátne vzdelanie len preto, že boli v opozícii voči komunistickému režimu.

Pri pohľade na zdravotníctvo a kvalitu potravín v nás ale stále ostáva pocit, že sme na tom boli kvalitatívne lepšie…

Keď v roku 1986 vybuchla jadrová elektráreň v Černobyle, tak o škodlivosti látok v ovzduší, či v mlieku, neboli obyvatelia informovaní. Museli dokonca pochodovať 1. mája 1986 na znak podpory sviatku práce, aj keď v ovzduší bola obrovská radiácia. Totalitný režim nakoniec priznal výbuch jadrovej elektrárne, no s dovetkom: „..ale vo svete sa to deje bežne“, čo rovnako nebola pravda a nepriamo to znamenalo poškodenie zdravia obyvateľstva.
Podľa informácií ktoré máme, vieme, že napr. v roku 1987 na hektár pôdy pripadalo 230 kilogramov hnojív. Dnes je poľnohospodárstvo ekologickejšie.

Spomenuli ste, že je veľmi dôležité vedieť veci porovnávať. Čo konkrétne ste mali na mysli?

Čo by bolo, ak by tu komunistický režim vôbec nebol? Vieme to porovnať na príklade Rakúska, v ktorom bola po II. sv. vojne životná úroveň a celkovo ekonomika na tom horšie, ako u nás. Vďaka tomu, že tam komunistický režim nebol, dnes je na tom Rakúsko neporovnateľne lepšie ako my.
Nehovoriac o tom, že komunistický režim u nás so sebou niesol morálny úpadok, udávanie, streľbu na hraniciach, nezákonné popravy, vyše 70 000 odsúdených, internovaných, vyhodených zo škôl atď. Teda, ak by v našej krajine komunistický režim nebol, tak sme na tom oveľa lepšie, ako napr. Rakúsko. A to hovoríme len o ekonomickej stránke. Nehovoriac o morálke, nespravodlivo väznených, či nedodržiavaní základných občianskych práv.

Vo svojom okolí poznám ľudí, ktorí bojovali proti komunizmu, ktorých rodiny trpeli pod jarmom diktatúry proletariátu. No ich dezilúzia zo súčasného vývoja – zo života v demokracii, kapitalizme je taká veľká, že sa emocionálne a názorovo už prikláňajú na stranu „barikády“, proti ktorej bojovali… Čo by ste týmto ľuďom odkázali?

Asi by som im poradil, aby sa plnšie zamysleli nad tým, čo tu bolo pred rokom 1989. Od tohto roku môže každý priložiť ruku k dielu, k tomu, aby v našej krajine bolo viac slobody a demokracie. Či sme to urobili aj vo vzťahu k tým, ktorí systém pred rokom 1989 podporovali, to je otázka na zamyslenie sa, možno zvlášť pre tváre Novembra 1989. Akoby eufória Nežnej revolúcie zatienila fakty a osoby zodpovedné za bezprávie pred rokom 1989. Dnes je tomu podobne. Zlý pocit zo súčasnosti, zdá sa zatieňuje realitu bezprávia pred rokom 1989. Rovnako je dobré zamyslieť sa nad tým, kto túto realitu živý a je jej nositeľom.

Čo bolo hlavnou hybnou silou komunistov počas februárového prevzatia moci v r. 1948 v Československu, čo hovorila ich ideológia, aká bola?

Na túto otázku je ťažké odpovedať všeobecne. Bol by potrebný hlbší sociologický prieskum, skúmanie pohnútok jednotlivých členov komunistickej strany. Od tých, ktorí niečomu uverili a v tomto duchu podporovali zápas o viac sociálnych istôt až cez tých, ktorí boli nositeľmi bezprávia cez písané slovo, politické angažovanie sa, až po reálne výkony vo vtedajších zložkách polície, súdnictva, väzenstva.
Ideologický ale vieme definovať, o čom bol komunistický režim. Jedným slovom to bol režim pretvárky: hlásal spravodlivosť pre všetkých, ale reálne všetkým bral základné občianske práva; hlásal slobodu a reálne strieľal na hraniciach tých, ktorí slobodu videli za hranicami socialistického raja.

v uliciach na 1. mája

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *