Rusko je svojou rozlohou najväčšou krajinou na svete, má jedinečné pamiatky, históriu a kultúru, ktorá je pre západný svet dodnes malou záhadou. Tak, ako na ľudskú dušu klope radosť a šťastie, či utrpenie a bolesť, tak je to aj s “dušou” každého národa. Všetky prežitia z putovania životom sa prejavia nie len na duši každého človeka, ale nepochybne aj minulosť každého národa sa pretaví do jeho súčasnej podoby. Ako to bolo a je s Ruským národom? Odpovedal JUDr. Ján Čarnogurský – jedna z najvýznamnejších osobností moderného Slovenska.
Ako vznikol súčasný ruský národ?
Ruský etnológ Lev Gumiljov (syn poetky Achmatovovej) píše, že sú vlastne dva ruské národy – jeden do zániku Kyjevskej Rusi a druhý od vzniku Moskovského kniežatstva doteraz. V každom prípade Rusi prešli krutými dejinami. Na území zhruba európskeho Ruska žili, resp. sa pohybovali viaceré kmeňové skupiny či národnosti indoeurópske, ale aj iné, napr. Pečenegovia. Každý bojoval s každým. Rusi sa vyznačovali tým, že sa nikdy nevzdávali. Mohlo mať určitý význam, že do Ruska prišli v samých začiatkoch ruskej štátnosti (radšej ešte nepíšem ruského štátu) zo Škandinávie Variagovia, bojový národ, na Západe známy pod menom Normani. V Nestorovej kronike sa píše, že ich Rusi pozvali, pretože si sami nevedeli vládnuť. Či ich pozvali alebo prišli sami, je vedľajšie. Variagovia nastolili vládu dynastie Rurikovcov. Rurikovci vládli v Rusku až do čias Ivana IV. Hrozného (1530 – 1584), ktorý (vraj) zabil svojho syna a s ním vymreli Rurikovci na ruskom tróne. Nasledovali Romanovci v roku 1613, ale práve preto ich zvolili (Michaila Romanova), že mal v sebe tiež rurikovskú krv. Samotní Rusi sú Slovania. Nestor píše vo svojej Kronike starých čias, že všetci Slovania pôvodne žili pri rieke Dunaj, potom sa niektorí odsťahovali a prijali meno krajín, kde sa usadili, ale niektorí zostali pri Dunaji. Romanovci vládli v Rusku do r. 1917, posledného cára Mikuláša II. boľševici zabili s celou rodinou v júli 1918 v Jekaterinburgu. Rod Romanovových naďalej žije v rôznych západných krajinách a vždy je známe, kto je potenciálnym “následníkom trónu”.
Z pohľadu dejín je za úspechmi Ruského národa aj veľké množstvo násilia, krvi a intríg. Naproti tomu niet pochýb o ruskej dobrote, či vysokej hodnote ruskej kultúry, či už v hudbe, architektúre, literatúre, atď. Ako je možné, že v jednej a tej istej kultúre sú tak veľké protiklady?
Ako píšem vyššie, Rusi museli stále bojovať o svoj štát. Keď sa Kyjevská Rus ako-tak stabilizovala, nasledoval vpád Tatárov. Ak berieme začiatok tatárskej okupácie, prehru Rusov na rieke Kalke v r. 1223 a koniec, aj keď v skutočnosti nie úplný, víťazstvo Dmitrija Donského na Kulikovom poli v r. 1380, je zhruba sto päťdesiat rokov strašnej tatárskej okupácie. Ďalšie vojny nasledovali. Veď porovnajme so súčasnosťou. Studená vojna skončila v r. 1990, ale už asi o päť rokov začali reči o rozšírení NATO na východ a rozšírenie pokračuje až doteraz. Tatárov vojensky neporazil žiadny iný národ, len Rusi. Aj Čína Tatárov len svojim množstvom asimilovala, ale neporazila. Popri tom všetkom, možno ešte viac, žila v národe túžba po kráse vo všetkých formách a kde to len bolo možné, tam krásu pestovali. Tak sa vyvinul výrok “široká ruská duša”.
Z dlhodobého pohľadu, aký vplyv na ruskú civilizáciu mal násilný prechod z cárizmu na boľševizmus?
Z dlhodobého pohľadu asi nie veľký. Ruská šľachta sa zrejme odpútala od života obrovskej väčšiny obyvateľov Ruska. Pre porovnanie, Lev Nikolajevič Tolstoj už ako známy spisovateľ v kartách prehral jednu “svoju” dedinu. V mojich očiach, víťazstvo Ruska pod názvom Sovietsky zväz v II. svetovej vojne, za ťažších podmienok ako bola I. svetová vojna, je dôkazom, že ruská civilizácia pokračovala.
Nemohol byť jedným z dôvodov umožnenia tohto prerodu aj bohémsky až rozprávkový život šľachty a cárskej rodiny na úkor chudobného roľníckeho ľudu, ktorý denne hrdlačil?
Prinajmenšom čiastočne áno. Z dobovej ruskej literatúry, odbornej aj umeleckej, vyplýva, že Červená armáda ľahšie získavala vojakov než Biela. Boľševikom však na začiatku dávalo peniaze Nemecko, ktoré takto chcelo vyradiť Rusko z tábora Dohody, zoskupenia svojich vojnových nepriateľov.
Svojho času ste sa vyjadrili, že na rozdiel napr. od bežného šoféra v USA, sa môžete s tým ruským porozprávať na akúkoľvek tému, od umenia, cez filozofiou, náboženstvo až po politiku, avšak pri dovolenkách pri mori sa u Rusov neraz stretávame s istou rozšafnosťou a nie zrovna empatiou… Iste, netreba zovšeobecňovať, ale nemala by sa kultúrnosť prejaviť práve v každodennom správaní voči blížnemu?
Nechodím na dovolenky k moru, prísne vzaté neviem na otázku odpovedať. Ale pred pár rokmi vyvolala v Rusku diskusiu práve takáto téma, ktorú zaradil do svojej televíznej relácie moderátor Vladimír Pozner (1. kanál) a kriticky sa vyjadril o Rusoch. Téma nie je v Rusku tabu. Na druhej strane, tiež pred pár rokmi som bol na pláži na Bajkalskom jazere, väčšina kúpajúcich sa boli Rusi a nebol žiadny rozdiel medzi nami zo Slovenska a Rusmi.
Čím žijú bežní Rusi teraz, ak neberieme do úvahy pandémiu, riešia napr. aj hlbšie témy?
Neviem kvalifikovane odpovedať. Usudzujúc podľa programov ruských televízií veľký rozdiel od nás nie je, ale ruské seriály sú inteligentnejšie než americké, ktoré nás zaplavujú. Program Pusť govorjat na 1. kanále (iné ruské televízie nemám) zobrazuje bežné ľudské problémy a tie sú rovnaké ako naše. Televízia ich však zaujímavejšie prezentuje ako naše televízie. Hlbšie problémy zobrazuje kanál Kultúra, ten však pozerám len keď som v Rusku, u nás ho nechytám. Vo všetkých ruských médiách je viac prítomné vlastenectvo.
Je v Rusku garantovaná náboženská sloboda pre všetkých?
V Rusku je zaručená náboženská sloboda uznaných náboženstiev. Neviem, akou formou sú uznané, ale patria medzi ne pravoslávna cirkev, katolícka, islam, židovské náboženstvo a zrejme niektoré ďalšie. Na stretnutí pápeža a moskovského patriarchu na letisku v Havane 16. februára 2016 sa v zázname o stretnutí na tému náboženskej slobody v Rusku uvádza, že pápež nepokladá za vyhovujúce uskutočňovať v Rusku rozširovanie inej kresťanskej cirkvi, ale obaja vyhlasujú, že nie je správne potláčať gréckokatolícku cirkev, ktorá je už v Rusku usadená (text je približný).
Prečo všetky väčšie národy (napr. Španieli, Angličania, Francúzi, Nemci, Rusi, Číňania) presadzovali / presadzujú svoje imperiálne záujmy bez ohľadu na ľudské obete a utrpenie? S odôvodnením, že to „najdôležitejšie“ je brániť záujmy koruny (štátu, ríše, kráľa, cára trónu, atď.)… Veď štát tvoria v prvom rade jeho obyvatelia. Je vari štátny symbol viac ako ľudský život?
Vo svete existuje vzájomné pretláčanie národov, malých aj veľkých. O veľkých národoch sa vie, o malých menej. Príklad: čo vieme o vzájomnom pretláčaní sa Slovákov a Maďarov? O pretláčaní sa Srbov, Chorvátov, Macedóncov sme vedeli, keď tam vypukla vojna. U veľkých národov ide o veľké územia, preto sa o nich vie viac alebo o veľký vplyv vo svete, napr. teraz medzi USA/NATO a Ruskom/Čínou. Výsledok pretláčania veľkých národov ovplyvní potom aj viaceré malé národy. Keby nebol Sovietsky zväz prehral studenú vojnu, bolo by u nás prišlo k Pražskej jari? USA presadzovali svoje záujmy na Blízkom východe aj za cenu klamania svetovej verejnosti, keď americký minister zahraničných vecí Powell ukázal v Bezpečnostnej rade OSN ampulku s práškom a tvrdil, že je to látka na zbraň hromadného ničenia irackého diktátora Hussajna hoci vedel, že to nie je pravda.
Existujú dôvody myslieť si, že po Grékoch, Rimanoch, Románoch, Anglosasoch, raz prevezmú štafetu ľudských dejín Slovania? V čom by mohla byť táto éra iná a prínosná?
Existuje všeobecná teória dejín, ktorá hovorí, že národy na čele sa vymieňajú. Sila národov rastie, dostanú sa na čelo mocenskej štruktúry sveta, ale potom sa ich životná energia postupne vyčerpáva, ich postavenie vo svete klesá a na čele ich nahradí iný národ alebo zoskupenie národov. Je veľmi riskantné myslieť si o sebe, že teraz som ja na rade. O Nemcoch si to myslel Hitler a ako dopadli Nemci. Ak by sa doba hegemónie Anglosasov končila, mohli by byť na rade Čína alebo Slovania. Hegemóniu Číny by som si skôr neželal. Netrúfam si povedať, v čom by mohla byť prínosná hegemónia Slovanov.
