Jaroslava Čajková – Krása slov.

Kde sú tie časy, keď úroveň komentovania moderátorov správ alebo koniec – koncov akýchkoľvek relácií v TV a rozhlase bola na oveľa vyššej úrovni ako dnes? Samotná reč netrpí len preberaním cudzích slov (najmä anglicizmy, čechizmy), ale aj jazykovým prejavom mnohých komentátorov, politikov, hlásateľov a žiaľ, aj mnohých hercov. V jazyku sa stratilo umenie, hodnota slova, jeho krása sa opomína.
Viac nám k tejto téme povedala Jaroslava Čajková, pracovala ako odborníčka pre umelecký prednes v Národnom osvetovom centre, šéfredaktorka časopisu Javisko, vysokoškolská pedagogička, lektorka a publicistka. Patrila medzi popredné recitátorské osobnosti na Slovensku. Je tiež autorkou publikácií: Od umeleckého prednesu k divadlu a  Ako formovať umelecký prednes a spoluautorkou publikácie Estetika a štruktúra malých javiskových foriem.

Úvodom, čo je to umelecký prednes a aký má význam pre život?

Umelecký prednes je tvorivá aktivita, ktorá spája literatúru s interpretačným, prevažne rečovým výrazom recitátora, či prednášateľa. Pre recitátora je to tvorivý prenos umeleckého slova cez vnútorný ponor do predstavy, prežitku, uvažovania do rečového umeleckého výkonu. Pre poslucháča je zasa zdieľaním zážitku z tvorby, ako v iných druhoch scénického (aj auditívneho) umenia a pre spoločnosť cesta kultivovania čitateľských záujmov, jazyka, reči i verejného vystupovania ľudí. Vtáka poznáš po perí a človeka podľa reči.

Najznámejšou súťažou v umeleckom prednese na Slovensku je Hviezdoslavov Kubín. Čo dalo podnet k jeho vzniku?

Bezprostredne to bola pravopisná reforma v roku 1953 a s ňou súvisiace upevňovanie spisovnej normy slovenčiny v školách a verejnom živote. Ale tento cieľ predchádzalo usmerňovanie čitateľských záujmov a upevňovanie vzťahu k literatúre, recitácia sa vtedy pokladala za „živý hlas literatúry“ a znela aj z rozhlasu. Záujmom štátu bolo tiež „pôsobiť na city ľudí a tým na nich výchovne vplývať“, dnes by sme použili výraz, že mu ide o emocionálnu výchovu alebo pozitívne myslenie.

Menia sa v čase trendy v umeleckom prednese?

Iste, „čas vše mění, i časy“, ako napísal Ján Kollár v Slávy dcére. Z 50. rokov minulého storočia znejú rozhlasové záznamy v nadnesenom pátose, nadšení, neskôr ich v 60. rokoch vystriedala úprimná vrúcnosť, hĺbkový ponor a oddanosť textu. V 70. rokoch však akoby text sám osebe nestačil, recitátori ho začali svojím výrazom dotvárať, zosilňovať, nastúpila dramatickosť aj vonkajšia expresívnosť v prednese, ktoré v 80. rokoch ešte znásobila bítnická odbojnosť až rebelská póza. Umenie a aj amatérsky prednes nie sú len obrazom doby, ale aj cítia a predznačujú, čo príde. Po revolúcii sa prednes prepletal a hľadal v tom, čo už bolo. V novom storočí sa recitátori prikláňali viac k vecnosti a civilnosti, neskôr do ich výrazu vstupovala istá tvrdosť, dynamika viac technická ako emocionálna, chlad, odstup od textu. Je to však dosť zovšeobecňujúce konštatovanie, lebo prednes je individuálna tvorba a každý recitátor má svoje rečové a osobnostné osobitosti.

Čo všetko sa dá vyjadriť tichom v prednese?

Parafrázujúc našich vedcov, profesorov Jozefa Mistríka a Jána Findru, ticho nastupuje tam, kde dochádza, ba končí sa sila slova – nadmiera až bezrozmernosť emócie, úžas či zázrak predstavy, tajomstvo, prekvapenie, hrôza… Ticho je pri ich stvárnení sýte, plné, že ho možno krájať, a účinné. V prednese mu hovoríme aj dramatická pauza. Tá prichádza aj po vypätých slovách, obrazoch, gradácii ako úľava či dopovedanie. Ticho aj predznamenáva – príchod rozhodujúceho slova, na ktoré si treba počkať a pripraviť naň poslucháča, to je ticho pred búrkou. Tichom v prednese nič nepokazíme, ale pri jeho predávkovaní nám poslucháč môže zaspať.

V čom spočíva „prepojenie“ autora textu s recitátorom? Mimochodom, netýka sa to aj hercov, keď sa musia stotožniť so svojou rolou?

Prepojenie autora textu s recitátorom závisí od schopnosti a ochoty recitátora vnímať autora ako prvotného tvorcu a rešpektovať ho. Znamená to ponoriť sa do autorovej predstavy, štýlu, formy, zachytiť osobitosti jeho textu, viesť s ním pomyselný dialóg a interpretovať ho. Tiež ochotu spoznať autora/ku aj cez iné ich diela či interpretácie. A následne hľadať spojenia so svojimi predstavami, skúsenosťami a recitátorskými cieľmi. Herec žije a interpretuje v hre postavu, recitátor žije, sprostredkúva a hodnotí celý príbeh, reflexiu, víziu, či inú básnickú výpoveď.

Má podľa Vás na celkový dojem človeka (okrem samotného textu) vplyv aj usporiadanie textu (poradie slov) – skladba textu?

Ak myslíte kompozíciu textu danú autorom alebo povyberanú a poskladanú recitátorom, určite je dôležitá pre racionálne aj katarzné vnímanie poslucháča. Text by mal mať logické usporiadanie, mal by rešpektovať aristotelovskú požiadavku začiatku, rozvinutia témy a konca prejavu, a tiež mať možnosti nielen lineárneho radenia či variácie témy, ale aj jej gradácie, vrcholu a utvorenia pointy.

Slovo má na človeka nesmierny účinok. Môže smrteľne raniť, no zároveň môže urobiť človeka najšťastnejším na svete. Čo to vlastne slovo je?

Hmmm, jasná, ale ťažká otázka. Z čoho sa rodia prvé pokusy o slovo u dieťaťa? Z potreby vyjaviť svoj vnútorný svet – túžbu, emóciu, problém. Tu som. A čakám na odpoveď. Potreba a možnosť komunikovať. V tomto procese si môžeme veľa dať i ubližovať. Jazykom a rečou vytvárame súzvuk, no aj súboj duší.
Slovo, ktoré nesie obsah a význam, však dostávame zhora – od rodičov, spoločenstva, Ducha. Slovo je súčasťou kultúry, ktorú si ľudstvo odovzdáva z generácie na generáciu a pretvára podľa potrieb. Slovo tak môžeme vnímať ako zhmotnenú duchovnú čiastočku formovanú pokoleniami spoločenstiev. Poľudšťuje nás a vypovedá o nás.

Okrem samotných slov, nemenej dôležité je, čo všetko do nich recitujúci dáva, či sa do nich vcíti (či je jeho cítenie v súlade, zajedno s hovoreným slovom). Ale neplatí to predsa pre každého človeka a stále, čokoľvek a komukoľvek hovorí?

Áno, slovo je v prednese nádoba, ktorú treba dušou a mysľou naplniť a zvukom sformovať i ozdobiť. V prednese je (mal by byť) tento proces intenzívny až do takej miery, ako by šlo recitátorovi o život. Hĺbkou ponoru do predstavy, úprimnosťou, pravdivosťou, vierou v to, čo hovorí. Tak môže sformovať autentické a presvedčivé svedectvo o texte a o sebe, vtedy mu divák verí a rád sa nechá presvedčiť.
Samozrejme, v bežnom živote nie je takáto psychická intenzita potrebná, len vo výnimočných situáciách. V živote sa žiaľ často stretávame aj s tým, že naše predstavy a myslenie sa nezhodujú so slovami, ktoré z úst vypúšťame. Ale aj to je pre pozorného poslucháča čitateľné.

V jednom rozhovore ste spomínali, že umelecký prednes Vám pomohol v sebapoznaní. Ako?

Vyberala som si dramatické prozaické texty, vyrovnávala som sa tak s nie veľmi najšťastnejším detstvom a mladosťou. V tragédii postáv sa mi potom tie moje problémy nezdali katastrofálne ale lepšie zvládnuteľné. Zisťovala som, že nešťastie a ľudský osud môžu mať ďaleko ohromujúcejšie rozmery než je ten môj. Cez prednes som si uvedomila aj svoju sexualitu a naučila sa ju vo výraze prirodzene prejaviť.

Ako umelecký recitátor, aký máte v súčasnosti dojem, keď počúvate súčasných hlásateľov v médiách alebo politikov – z ich spôsobu vyjadrovania, voľby slov?

Nerada upozorňujem „na staré zlaté časy“. Faktom však je, že rozhlas a televízia v čase môjho detstva a ešte aj mladosti boli pre mňa príkladom spisovnej a krásnej výslovnosti, elokvencie, niekedy možno nadnesenej, ale vždy znejúcej a zrozumiteľnej. Jasne som v živote cítila, čo je vysoký a hovorový štýl. Až neskôr som si uvedomila, ako herci, hlásatelia, reportéri, konferenciéri svojím prejavom ovplyvňovali naše uši a kto chcel, aj jeho reč k verejnému prejavu. Dnešní herci a moderátori nás tiež ovplyvňujú, ale nie k slovu ako kultúrnemu, ba umeleckému prvku. Rýchlosťou, neartikulovanosťou, slovníkom nás vedú k reči kuchyne a ulice, ktorá vládne aj tam, kde je nenáležitá a znevažujúca. Pohŕdanie jazykovou aj štylistickou normou, nezrozumiteľnosť reči, úbohá slovná zásoba, intonačné, navyše zlé stereotypy – to sú znaky prejavu v dnešných médiách a jazykové päťminútovky, hoci pravidelné, tento tlak môžu len kde-tu a slabo ovplyvniť. Hodnotu národa poznať aj podľa toho, ako sa stará o svoj jazyk a reč – základný atribút svojej existencie.

Na záver, ktorá je Vaša najobľúbenejšia báseň od Hviezdoslava?

Nemám najobľúbenejšiu báseň, ale oblasť – osobnú lyriku -, kde je síce syntakticky stále básnik zložitý, ale v podstate autentický, prostý a úprimný. Bolestný. „Mám toho toľko ešte na duši, / že iný ani netuší: / čo všetko chce byť povedané…“ „Hľadám sa, hľadám – / Nenachodím sa; / nieto ma v mieste, nemá ma čas.“, „Som onen zvuk, čo letí púšťou hluchou: /až vlastným krikom sám sa ohluší,…“ Celé Letorosty, Stesky, Dozvuky…
Rada sa tiež začítam do Hájnikovej ženy s krásnymi opismi prírody, príbehom rodinnej hororovej drámy, poctivými reflexiami o živote a jeho zložitosti a opäť lyrikou. Pozdrav si neraz nahlas recitujem na turistickej vychádzke.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.