Jozef Šibík – Veľký, zelený múr v Afrike.

Vo svete existuje veľké množstvo aktivít a opatrení, ktoré majú zlepšiť životné prostredie na Zemi, zabrániť otepľovaniu, vysychaniu a vôbec zachovať život aký ho poznáme. Ani jeden projekt v súčasnosti sa však svojou rozľahlosťou a pozitívnym vplyvom zrejme nevyrovná projektu „Veľkého zeleného múru“ v Afrike. V protiklade s obrovským odlesňovaním na Zemi, má byť tento pás zelene široký 15 km naprieč celou šírkou Afriky, dlhý približne 8000 km, absolútne výnimočný a zasluhuje si celosvetovú pozornosť. Na otázky odpovedal RNDr. Jozef Šibík, PhD. (https://ibot.sav.sk/usr/Jozef/) z Centra biológie rastlín a biodiverzity Botanického ústavu SAV.

Za akým účelom vznikla myšlienka vytvorenia jedinečného projektu “Veľkého zeleného múru” v Afrike?

Myšlienka zeleného múru tzv. „The Great Green Wall“ vznikla za účelom zastavenia desertifikácie subsaharskej oblasti. Africké štáty sa ňou začali intenzívnejšie zaoberať na začiatku 21. storočia. V roku 2014 sa k iniciatívne pripojila aj Európska únia. Cieľom bola obnova krajiny a diverzity na južnom okraji Sahary v tzv. sahelskom páse, pozostávajúcom zo stepí a saván, tiahnuceho sa od západného pobrežia Afriky až k východnému. Intenzívne využívanie krajiny spolu s prebiehajúcimi klimatickými zmenami má negatívny vplyv na prírodu, životné prostredie a zároveň aj na socio-ekonomický status obyvateľstva. Iniciatíva si kladie za cieľ zápasiť s prebiehajúcou degradáciou pôdy a obnovou pôvodného rastlinstva, biotopov a celkovo rázu krajiny.

Ktorých afrických krajín sa tento projekt týka, kedy vznikol?

Ako som už spomenul vyššie, ide o región polopúští a stepí na južnom okraji Sahary, vytvárajúci pás oddeľujúci púšť od saván a tropických pralesov so suchým a horúcim podnebím a limitovanými zrážkami. Celkovo zahŕňa 11 krajín ležiacich v tejto časti afrického kontinentu. Spočiatku išlo o ojedinelú iniciatívu jednej krajiny v 80. rokoch minulého storočia, no postupne sa k nej pripájali aj ďalšie krajiny, ktorých sa problém rozširovania púští a degradácie pôdy týkal. V roku 2005 sa rozhodla zastrešiť tento projekt africká únia. Získala sa tak široká politická podpora a vzbudil sa medzinárodný záujem potrebný na koordinované aktivity na kontinentálnej úrovni.

Akým spôsobom (technológia pestovania, výsadby, údržby, voľba druhov) sa tento projekt realizuje? Nakoľko sa ho darí realizovať?

Pôvodná myšlienka bola založená na podpore vysádzania drevín v páse dlhom necelých 8 tisíc kilometrov, ktorý má vytvoriť bariéru vysušujúcim vzdušným prúdom z oblastí púští, zadržiavať vodu v krajine a celkovo zabrániť erózii, obnažovaniu pôdy, vplyvom vetra, zmierniť extrémne prejavy počasia a nadmerného využívania krajiny. Okrem vplyvu na pôdu a prírodné prostredie predstavuje degradácia pôdy vážne ohrozenie poľnohospodárskej produktivity, potravinovej bezpečnosti a kvality života miestnych obyvateľov. Využívajú sa suchu odolné typy rastlín efektívne hospodáriace s limitovanými zdrojmi vlahy. Je dôležité si uvedomiť, že súčasný stav nevznikol náhle, ale sa vyvíjal veľmi dlhú dobu. Človek svojou činnosťou už od neolitu prispel k zmene charakteru klímy daného regiónu a do veľkej miery sa pričinil o zníženie čistej primárnej produkcie, homogenizáciu flóry a vegetácie a celkovú transformáciu krajiny. Bez koordinácie aktivít a politickej podpory, a hlavne adekvátnej prioritizácie a komplexného riešenia tohto problému, tento projekt nemôže byť úspešný, nakoľko pribúdajú aj stále nové a nové výzvy súvisiace s environmentálnou a klimatickou krízou, vrátane pandémií, akej sme svedkami aj v súčasnosti. Samotné vysádzanie drevín sa ukázalo ako málo účinný spôsob, nakoľko veľká časť sadeníc (až 80%) v danom prostredí neprežila. Postupne sa ako efektívnejšia ukázala zmena myšlienky Veľkého zeleného múru na program sústredený okolo pôvodných techník využívania pôdy, nie na výsadbu lesa na okraji púšte. Projekt sa zameral na integráciu stromov a kríkov do zaužívaných poľnohospodárskych postupov. Preferujú sa dreviny, ktoré zvyšujú obsah živín v pôde a/alebo poskytujú ľuďom a zvieratám dodatočný prísun živín. Zvýšená politická podpora a investície sa sústreďujú na obnovu pôdy a hospodárenia s vodou v produktívnych oblastiach, namiesto výsadby stromov v odľahlých, riedko obývaných oblastiach. Do minulého roku bolo z ambicióznych cieľov stanovených do roku 2030 zalesnených iba 4% z celkovej plánovanej plochy. Niektorí vedci sa vyjadrili dokonca skepticky, upozorňujúc, že trávnaté porasty môžu byť v určitých regiónoch účinnejšie v boji s degradáciou pôdy. Vysádzanie stromov je skvelým riešením na boj proti zmene klímy a ochranu biodiverzity, ale nesprávny strom na nesprávnom mieste môže spôsobiť viac škody ako dobra, hovoria odborníci z Kráľovskej botanickej záhrady v Kew vo Veľkej Británii.

Ktoré druhy rastlín sa používajú?

Vysádzajú sa zväčša pôvodné druhy, ktoré sú prispôsobené na extrémne podmienky daného regiónu. Viaceré kry a stromy, ktoré sa sadia, majú dlhú tradíciu využívania. Príkladom je druh akácie z čeľade bôbovitých, konkrétne druh Senegalia senegal, z ktorého živice sa získava arabská guma využívaná v medicíne, potravinárstve či výrobe éterických olejov. V menšej miere sú to tiež ovocné stromy, ktoré rozširujú možnosti zmierňovať negatívny vplyv podvýživy u veľkej časti africkej populácie. Najefektívnejším spôsobom je využívať druhy miestnej proveniencie, ktoré sa v priebehu evolúcie najlepšie adaptovali na extrémne podmienky. V prvom rade je nevyhnutné chrániť pôvodné ekosystémy, keď taká možnosť už nie je, je dôležité zamerať sa na obnovu z miestnych zdrojov a využívať silu prírody a evolučný potenciál, ktorý miestna flóra daného regiónu má. Napriek atraktívnym titulkám a veľkým peniazom venovaným masívnym projektom výsadby stromov, ktoré sa zaviazali odvrátiť dezertifikáciu, najúčinnejšou metódou sa ukazuje starostlivosť o pôvodné semená, odrody a podpníky. Štúdie venujúce sa danej problematike zdôrazňujú tiež zvýšenú potrebu vysádzania krovín oproti stromom, čo by pozitívne vplývalo na rýchlejší rast a na to nadväzujúci rozvoj živobytí založených napr. na včelárstve a produkcii medu.

Má tento zelený pás aj nejaký iný, napr. celospoločenský prínos?

Integrovaný prístup rieši degradáciu pôdy, adaptáciu krajiny na zmenu klímy a jej zmierňovanie, zachovanie biodiverzity, lesné hospodárstvo, či farmárčenie v lokálnom kontexte. Miestne komunity sú priamo zainteresované do iniciatívy, riešia sa problémy, ktoré majú globálny vplyv. V oveľa väčšej mierke sa zlepšuje kvalita životného prostredia. Podpora miestneho poľnohospodárstva v oblasti, kde sa väčšina obyvateľstva živí farmárčením, je takto oveľa efektívnejšia, ako iné formy humanitárnej pomoci, nakoľko sa znižuje závislosť od dovozu a príjem do rodín a komunít sa stáva stabilnejším a vyšším. Ľudia majú prácu, zvyšujú sa výnosy plodín, dochádza k zlepšovaniu kvality pôdy, zabraňuje sa jej ďalšej degradácii a skvalitňuje sa celková kvalita života v komunite. Nejde len o jednoduché sadenie stromčekov, dopady na spoločnosť sú oveľa komplexnejšie. Umožňuje tiež distribúciu alternatívnych palív a energií oproti pôvodne využívaným zdrojom z miestnych drevín a rozširuje povedomie o prevencii požiarov v buši. Nemožno nespomenúť ani psychologický efekt spoločného cieľa na komunitu, kedy sa tento stáva dôležitou súčasťou kolektívnej snahy a zároveň vytvára hlbší vzťah obyvateľov ku krajine v ktorej žijú. Niektoré sociologické prieskumy poukazujú na efekt vyplývajúci zo zlepšenia životného prostredia a následných ekonomických príležitostí pre väčšiu časť populácie, na zníženie miery extrémizmu a terorizmu, ako aj zlepšenie postavenia žien v spoločnosti.

Ľudstvo vynakladá na zbrojenie bilióny dolárov ročne. Prečo podľa Vás ľudstvo ako také stále nedospelo do štádia všeobecnej spolupráce, ale naopak, stále sa umára v konfliktoch, v správaní kto z koho, kto na koho úkor zbohatne, kto získa väčší vplyv a moc?

Napriek tomu, že ľudstvo intelektuálne a technologicky pokročilo, naše základné inštinkty zostali rovnaké, aké mali naši predkovia v dobe kamennej, nehovoriac o vplyve tzv. západnej civilizácie postavenej na grécko-rímskych a kresťanských základoch a z neho vyplývajúceho antropocentrického pohľadu na svet. Ako spoločnosť sme stratili veľmi intenzívny pocit súnaležitosti s okolitým prírodným svetom. Moderný človek do veľkej miery stratil úctu k prírodnému svetu okolo neho. Napriek tomu, že vieme veľa o prírode, príčinách javov, máme s prírodou najmenší kontakt v dejinách celého ľudstva. Modernému človeku chýbajú nie informácie o prírodnom svete okolo, ale intenzita precítenia ho. Z tohto vyplývajú priority, ktoré ako spoločnosť riešime a zabúdame, že človek je súčasťou prírodného sveta, ktorý ho obklopuje. Prevrátené hodnoty, snaha uspokojovať potreby jednotlivca matériou, to sú len niektoré najviditeľnejšie problémy súčasného sveta, ktoré treba vysvetľovať komplexne, napríklad aj z pohľadu evolučnej psychológie. Táto vedná disciplína vie dať odpovede na podobné otázky na základe identifikácie situácií, ktorým boli naši predkovia vystavení vo svojom primitívnom prostredí a následne z týchto vzorcov odvodzovať naše súčasné správanie. Tam by to však skončiť nemalo, je nevyhnutné aby sme sa z chýb, či chybných premís z minulosti, ako spoločnosť poučili a našli inšpiráciu a silu na potrebné zmeny. Vytvorenie vzťahu s prostredím v ktorom žijeme, precítenie prírodného prostredia a znásobenie úcty k životu vo všetkých jeho formách je nevyhnutnou potrebou, ktorá by mala vychádzať už z výchovy v rodinách a ďalej by mala byť rozširovaná v školách a preferovaná/vyžadovaná od volených zástupcov. V ére rastúcej polarizácie, etnických konfliktov, sektárskeho násilia a environmentálnej krízy, je dobré učiť sa napr. z filozofie a spirituality prírodných národov a zamerať sa na ukončenie deštruktívneho a krátkozrakého rozporu medzi prírodným a kultúrnym, aby sme dokázali žiť život rešpektujúci iné životné formy a národy v multikultúrnom svete. Slovami pôvodných Američanov: „Súčasná doba vyvoláva dojem, že svet namiesto nesebeckosti smeruje k pôžitku a to hlavne preto, že technika nám všetko uľahčuje, možno až príliš. Domnievam sa, že to už prekročilo hranicu medzi tým, či nám život uľahčí a tým, že vedie k lenivosti a vyvoláva v nás pocit, že na všetko máme nárok.“ (Joseph M. Marshall III. 2013. Returning to the Lakota Way).

Akými zaujímavými projektami sa aktuálne zaoberáte?

V súčasnosti riešime s našim tímom viaceré projekty, čo vyplýva z povahy väčšiny mojich výskumov, ktoré majú konvergentný, multidisciplinárny charakter. Zaoberám sa biodiverzitou na rôznych organizačných úrovniach – od úrovne jedinca cez populácie, spoločenstvá až po ekosystémy. V spolupráci s kolegami zo Slovenskej technickej univerzity vyvíjame softvare a nástroje na monitoring a identifikáciu biotopov pomocou satelitných snímok, ktoré by nám v budúcnosti umožnili efektívnejšie analyzovať vegetáciu, diverzitu a ich potenciálne zmeny. S kolegami na Aljaške zasa riešime otázky variability vegetácie a jej zmien v arktických regiónoch. Nemenej dôležitými problematikami je výskum distribúcie spoločenstiev a druhov (vrátane invázií nepôvodných druhov), kde sa snažíme pochopiť dosah pozorovaných zmien a ich úlohu v ekosystémoch a identifikovať „spúšťače“ a vzorce jednotlivých procesov. Hlavným cieľom je hlbšie pochopiť potenciál zmierňovania negatívneho dopadu klimatických zmien v špecifických prirodzených, sekundárnych a/alebo rôzne manažovaných biotopoch a spoločenstvách. Snažíme sa, aby význam nášho výskumu bol nielen v poznaní, ale aj praktickom využití v podobe implementácie poznatkov do praxe ochrany prírody a obnovy poškodených biotopov a častí krajiny. Zaujímavou témou je výskum spoločenstiev na stanovištiach s dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a porovnanie prirodzených typov s tými, čo sa vyskytujú na človekom ovplyvnených stanovištiach – na miestach umelo zasnežovanými, akými sú lyžiarske svahy. V našich projektoch sa snažíme priniesť novú perspektívu v tom, ako detegovať dôležité centrá biodiverzity, procesy v nich prebiehajúce a faktory ovplyvňujúce ich vývoj a pomôcť efektívne monitorovať životné prostredie, či vyhodnocovať ekosystémové služby.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.