Slovensko má v porovnaní s inými štátmi netypicky situované hlavné mesto – leží úplne na hranici krajiny, v blízkosti 3 iných štátov. Jeho dejiny predurčili rieka Dunaj a Malé Karpaty. Lákalo sem prvých lovcov a najstarších poľnohospodárov. Kelti tu vytvorili „praveké mesto“ – oppidum – už v 1. storočí pred naším letopočtom, ktoré sa pre Rimanov stalo pohraničným centrom. Neskôr ním bolo aj pre germánskych Longobardov, Slovanov a Avarov. Preslava strážila vstup do veľkomoravského Nitrianska a neskôr aj do západného Uhorska. Nie nadarmo ju volali „porta regni Hungariae“, teda brána do Uhorského kráľovstva. Z podhradia vzniklo v 13. storočí slobodné kráľovské mesto, ktoré sa po katastrofálnej bitke pri Moháči v r. 1526 stalo na dlho náhradným hlavným mestom (1536 – 1784) Uhorska. Korunovali tu našich panovníkov, sídlili tu centrálne inštitúcie kráľovstva, mestské paláce si tu stavali najmocnejšie rody štátu. O stredoveku sa hovorí ako o dobe temna, no bol taký aj pre Bratislavu? O stredovekom Prešpurku sme sa zhovárali s historikom, prof. Jurajom Šedivým z Univerzity Komenského v Bratislave.
Čím si vysvetľujete, že väčšina ľudí má o staroveku romantickejšie predstavy ako o stredoveku?
No ja si práve myslím, že romantickejšie obdobie než stredovek naša kultúra asi nemá. Bežný človek si túto epochu spája s kráľmi a kráľovnami, krásne odetými princami a trubadúrmi, s križiackymi vojnami, Artušom a jeho rytiermi okrúhleho stola. Ešte aj väčšina našich rozprávok a povestí sa odohráva práve v tomto období rytierov a drakov, kráľov, šašov a múdrych či pochabých princezien. To je však stredovek, aký vytvorila len sčasti tradícia, oveľa viac nám ho takto vytvorili romantickí spisovatelia ako Walter Scott, český Alois Jirásek, či slovenskí autori Pavol Dobšinský, Jozef Branecký, Jožo Nižňánsky a ďalší.
A aký teda bol reálny stredovek?
Obdobie stredoveku ohraničujeme obvykle koncom 5. a 15. storočia. Počas približne tisíc rokov prešla naša európska kultúra niekoľkými vývojovými fázami. V tej prvej (cca 6. až 12. stor.) sa na troskách kedysi globálnej Rímskej ríše vytvorili tri kultúrne okruhy – latinský Západ rozdrobený na množstvo germánskych kráľovstiev, byzantský Východ a juh niekdajšej Rímskej ríše obsadili moslimovia. Centrum moci Západu sa z Ríma posunulo na severozápad do Franskej ríše. Po krátkom vzopätí Západu počas 9. storočia, kedy sa formálne obnovila Rímsko-nemecká ríša Karolovcov, sa Západ v 10. a 11. storočí musel brániť nájazdom Vikingov, Maďarov a moslimov. Od 12. storočia došlo naopak k expanzii – klimatické optimum a technologický pokrok umožnili demografický rast, ktorý dovolil jednak vnútornú kolonizáciu vyspelejších krajín a jednak expanziu podnikavcov do periférnych častí vtedajšieho latinského sveta, akými boli Pobaltie, Poľsko, České a Uhorské kráľovstvo. Títo kolonisti zakladali aj u nás mestá, nové kláštory, prinášali novú architektúru, myšlienky, investície. V 14. a 15. storočí aj v našej východostrednej Európe vznikli univerzity (1348 v Prahe, krátko na to v Krakove, Viedni, Pécsi, 1467 aj v Bratislave).
Väčšina veľkých slovenských miest vznikla v stredoveku. Bolo to tak aj v prípade Bratislavy? Vieme, že tu bolo už opevnené veľkomoravské hradisko. Čo dalo podnet k urbanizácii priestoru dnešnej Bratislavy?
Veľké centrá stredoveku, ale aj staroveku, obvykle dostali do vienka nejaké prírodné danosti. Priestor budúcej Bratislavy ležal na dávnej „diaľnici“, ktorou bol až do raného novoveku Dunaj. Po tejto rieke sem prúdili prví roľníci, neskôr obchodníci, misionári, investori… Druhou prírodnou danosťou Bratislavy je reliéf na jej okolí, ktorý spôsobil, že Dunaj sa dal prekročiť najlepšie práve tu. Približne 60 km západne až po Devín a asi 100 km juhovýchodne od Bratislavy sa totiž veľtok rozlieval, niekedy aj dva razy do roka a vytváral ťažko priechodnú spleť dunajských ramien, ostrovov a zaplavených území. Takže pri Bratislave sa stretávali dve dávnoveké cesty – Podunajská a „Jantárová“, ktorá smerovala od Baltu k Jadranu. Kto ovládal hradný kopec, ten mohol profitovať z diaľkového obchodu na týchto dvoch „diaľniciach“ a ich križovatke. A zo zisku si mohol vybudovať pevnosť chrániacu jeho majetok, družinu, aj ľudí usadených pod pevnosťou. To sa udialo už za Keltov v 1. storočí pred naším letopočtom. Neskôr keltskú pevnosť „recyklovali“ veľkomoravskí Slovania a po nich ju opäť použili Uhri. Až do 12. storočia sa však na kopci vypínal županov hrad a pod ním bolo len pár malých prícestných dediniek.
Kedy vzniklo stredoveké mesto Prešpurk? A čím sa líšilo od predošlých „dedín“?
Bratislavu nazývali od 9. do 11. storočia Preslava. Z toho vzniklo nemecké Pressburg a z toho neskôr slovenské Prešpurk. Prvú zmienku o Preslave máme už z roku 907. Druhá skupina pomenovaní (latinské Poson a maďarské Pozsony) vznikla zrejme podľa nemeckého rytiera, ktorý do Uhorska prišiel s bavorskou nevestou prvého uhorského kráľa Štefana – Gizelou. Bratislava bola bránou Uhorska do nemecky hovoriacich krajín. Boso(n) a po ňom bratislavskí župani boli pánmi malých dediniek v podhradí, ktoré obývali hradskí bojovníci a županovi služobníci. Až od 13. storočia sa vytvorilo jedno stredoveké mesto s komunitou developerov a investorov, ktorú tvorili podnikatelia sčasti šľachtického pôvodu. Tí mali kapitál buď zo Západu alebo z predaja svojich poddanských dedín na okolí a rozhodli sa investovať v rozvojovej lokalite – meste. Niektorých kráľ oslobodil, iní prišli už slobodní zo zahraničia a vytvorili komunitu, ktorej samostatnosť sa de iure zavŕšila udelením privilégií 2. decembra 1291. Následne sa aj urbanisticky oddelil hrad s podhradím, kde rozkazoval župan, od mesta chráneného hradbami a predmestí skrytých za palisádami, kde „šéfoval“ richtár.
V súčasnosti mestu šéfuje primátor a mestské zastupiteľstvo, ako to bolo v stredoveku? Mohli obyvatelia rozhodovať o tom, kto bude na čele mesta?
Samospráva bola najdôležitejším privilégiom stredovekých mešťanov. Aj tí bratislavskí si mohli voliť od roku 1291 každoročne na sviatok sv. Juraja vlastných zástupcov – richtára a 12 prísažných, ktorí spolu tvorili mestskú radu. Ale pozor – mešťanmi boli len počestní muži manželského pôvodu na čele rodín, ktorí vlastnili obytnú nehnuteľnosť v meste. Teda ak stredoveká Bratislava mala 5 až 6 tisíc obyvateľov a približne 500 až 600 domov (viaceré vlastnili tí istí majitelia), tak počet plnoprávnych mešťanov bol len niekoľko stovák.
Aké problémy riešila mestská rada na čele s richtárom?
V podstate podobné ako dnes. Teda podľa vzoru iných miest vydávali nariadenia regulujúce vnútorný život v Bratislave. Vyberali dane, z ktorých časť odvádzali kráľovi a časť používali na zabezpečenie každodenného chodu mesta, napríklad na platy mestských zamestnancov, ako boli žoldnieri, kat, šarha, bordeldáma, na budovanie opevnenia, na stavby či opravy verejných stavieb ako radnica, farské kostoly, popravisko, úpravy verejných priestorov a podobne. Niekedy nemalé náklady tvorilo pohostenie mestom prechádzajúceho či sa tu krátko zdržujúceho panovníka a jeho dvora. Na rozdiel od dneška, mala mestská rada v kompetencii aj súdy, teda richtár s prísažnými riešil aj spory obyvateľov mesta.
Aké bolo národnostné zloženie obyvateľov stredovekej Bratislavy? Zaujímalo vôbec niekoho v stredoveku, kto mal akú národnosť?
O stredovekej Bratislave či Prešpurku môžeme povedať, že išlo o najnemeckejšie z uhorských miest. V zásade všetky väčšie mestá v našom kráľovstve mali nejaké nemecky hovoriace komunity. Najvyšší počet bol v tých oblastiach, kde sa ponemčilo aj zázemie miest (napr. spišská Levoča, stredoslovenské banské či sedmohradské mestá). No a najviac nemčiny bolo pochopiteľne počuť v mestách na hranici, ako bola Bratislava či Šopron. Už v roku 1052 sa v Bratislave spomína bojovník s nemeckým menom Zothmund, ktorý zachránil hrad pred nemeckým vojskom, od 12. storočia sa tu vo väčšom počte objavuje bavorská keramika a rakúske a štajerské mince. Mená väčšiny daňových poplatníkov zo 14. a 15. storočia, ale aj explicitné zmienky poukazujú na ich nemecký pôvod, hlavne z oblasti Dolného Rakúska. Od 15. storočia sa v mestskom archíve množia aj písomnosti v češtine, ktorou komunikovali aj Slováci. Maďarčinu bolo v uliciach stredovekého mesta počuť zrejme pomenej, hoci sem-tam nachádzame mešťanov, ktorých volali Unger a Ungar (teda Uhor/Maďar). Najmä na Panskej ulici a po r. 1367 aj na Nedbalovej bolo počuť iste aj jiddiš, vzhľadom na to, že v Bratislave žila aj židovská komunita. Identita Prešpurčanov však nebola založená primárne na etnicite či jazyku, ale na sociálnom statuse.
Prejdime ku každodenným starostiam vtedajších Bratislavčanov. Ako preukazovali svoj status? Záležalo im na honosných domoch či oblečení?
Obyvatelia mesta sa v tomto veľmi nezmenili (smiech). Vtedy aj dnes sa elity snažia reprezentovať. Dnes manifestujeme materiálny prepych prostredníctvom luxusných domov na Kolibe, zahraničných áut, drahých šperkov a odevov, ale napríklad aj účasťou na vybraných podujatiach pre smotánku. V stredoveku bývali elity v opevnených dvorcoch na Hlavnom námestí, na Michalskej a Ventúrskej, prezentovali sa krásnymi jazdeckými koňmi, dovozovými šperkami a odevmi a iste aj krásnymi manželkami. Pri slávnostiach stáli v prvých radoch a v procesiách išli na čele sprievodov. Ale na rozdiel od dneška sa v stredoveku patrilo oveľa viac investovať aj do duchovného života. Vtedajšie elity financovali školy, platili štipendiá pre chudobných študentov či prispievali na vená pre nemajetné dievčiny, dávali peniaze na prepisovanie kníh, na zhotovovanie umeleckých diel v kostoloch, obrazov, oltárov, kaplniek, či prestavby kostolov a kláštorov. Dokonca jeden z dvoch bratislavských špitálov (analógia dnešnej nemocnice a seniorcentra) založili a financovali súkromníci.
Aké boli školy v stredovekej Bratislave? Čo sa na nich učilo? Mohli rodičia svojim deťom vybrať školu aj podľa jazyka, akým sa tam vyučovalo?
V ranom stredoveku boli školy spojené len s cirkevnými inštitúciami. Už veľkomoravské misijné kostoly poskytovali jednoduché vzdelanie budúcim kňazom (čítanie, písanie, základy liturgie). Taký kostol stál v 9. storočí aj na Bratislavskom hrade. Pri ňom môžeme teda predpokladať najstaršiu stredovekú bratislavskú „školu“. Škola pre detí mešťanov vznikla zrejme v druhej polovici 13. storočia, zmienku o nej máme z roku 1302. Farár z kostola sv. Martina mal učiť deti základy čítania, písania, počítania a cirkevného spevu. Koncom stredoveku mala už mestská škola zrejme vyššie ambície, keďže v roku 1467 v Bratislave založil kráľ Matej Korvín s povolením pápeža univerzitu Istropolitanu. Na nej (ale aj na iných školách) sa vyučovalo po latinsky.
Mali vtedajší obyvatelia povedomie o tom, že sú Prešpurčania? Boli hrdí na to, kde žijú?
Možno sa delili na obyvateľov jednotlivých štvrtí či vnútorného mesta a predmestí, ale určite sa cítili hrdými Prešpurčanmi. Zároveň boli všetci obyvatelia Uhorského kráľovstva. Ak sa zapísali na Viedenskú univerzitu, tak hoci hovorili po nemecky, tak si napísali „národnosť uhorská“. Prešpurskú identitu prezentovali aj navonok mestským erbom, mestskými zástavami, pečaťou na listinách, možno mali aj nejaké lokálne pokriky či piesne.
Vrátim sa na začiatok, o stredoveku máme vo všeobecnosti predstavu, že bol krutý, krvavý a neľútostný, zároveň, že ľudia boli neumytí, páchli, mali pokazené zuby, že sa k sebe správali hrubo, boli „neotesaní“. Ako si ale potom vysvetliť, že v stredoveku vznikali aj mimoriadne hodnotné umelecké diela? Architektonické, výtvarné, literárne atď.
Je veľký rozdiel medzi jednotlivými storočiami. Fyzický stav ale aj materiálne možnosti mešťanov ako objednávateľov umeleckých diel boli iné povedzme v polovici 13. a na konci 15. storočia. Práve zo stredovekej Bratislavy sa nám však až tak veľa diel nezachovalo. Pár krásne iluminovaných kníh, krstiteľnica v dnešnej katedrále, náhrobné kamene elity. Väčšina každodenných predmetov nemala umeleckú hodnotu, preto zanikla. Ale v historickom jadre mesta má stále možno až polovica domov stredoveké murivá. Keby tak tie múry vedeli rozprávať, to by boli zaujímavé príbehy…
