Život každého z nás je stále viac a viac ovplyvňovaný množstvom rôznych poloprávd, dezinformácií a deformácií, ktoré sú prezentované ako skutočné a pravdivé. Často si už ani neuvedomujeme systematické krivenie pravých hodnôt a pojmov do ich odvrátenej podoby, pričom sa stávajú „normálnymi“ a zaužívanými. Na túto nie jednoduchú a rozsiahlu tému sme sa zhovárali s Romanom Levickým. Vyštudoval filozofiu na UPJŠ v Košiciach, pôsobil ako dobrovoľník, neskôr zamestnanec v ekologických neziskových organizáciách. Pracoval ako sociálno – terénny pracovník v rómskych komunitách, v stavebníctve a v strojárskej výrobe. Inicioval osvetovú kampaň a ďalšie stimuly pre podporu ekologického poľnohospodárstva na Slovensku. Vytvoril angažovanú skupinu spotrebiteľov podporujúcich miestnych farmárov na východnom Slovensku. Prispieval ako redaktor do duchovne zameraného časopisu Svet Grálu a občasnými článkami do regionálnej tlače.
Čo je príčinou fenoménu, že sa nášmu súčasníkovi (dnes až príliš mnohým ľuďom) veľa z toho, čo sa kedysi považovalo za nevkusné, nevhodné či dokonca neprípustné, dnes javí ako normálne, ba dokonca žiadané? Napríklad prirodzená krása, pôvab, gracióznosť a elegancia sú postupne nahrádzané umelou, či neprirodzene preštylizovanou, polopatizmami, sexualizmom, vtipný humor bol vystriedaný „krčmovým“, či „primitívnou“ vulgárnosťou.
Táto otázka je veľmi komplexná a za príčiny by bolo možné označiť veľa vplyvov. Z historického hľadiska sme prvou kultúrou, v ktorej padlo akékoľvek tabu, v prvom rade v kultúre a v umení. Až do 19. – 20. storočia obsahovala takmer každá tradičná kultúra – a samozrejme aj kresťanská kultúra súbor tém, ktoré „boli tabu“. Na druhej strane, už v starovekých ríšach ako Grécko, Rím, či Egypt, kde boli náboženské kulty neprehľadné s panteónom rôznych božstiev, kvitlo štátom podporované alebo tolerované náboženstvo rovnako ako prostitúcia, či voľná láska. Téma telesnej lásky napríklad nebola považovaná v týchto starovekých ríšach za spoločensky nevhodnú. Je pravda, že s vyzdvihovaním duchovného rozmeru života, podporovaním mníšskych rádov a rôznych podôb asketizmu v neskorších kresťanských feudálnych štátoch bolo neprípustné zobrazovať v umení určité témy. Ešte v 19. storočí zožal Andrej Sládkovič tvrdú kritiku od mladých, štúrovským asketizmom ovplyvnených národovcov za jeho milostnú ódu Marína. Mládežníci mu vyčítali, že ako evanjelický kňaz zobrazuje príliš otvorene pozemskú lásku k žene. Západoeurópske krajiny boli v tomto smere „ďalej“. Obrat a isté uvoľnenie mravov začalo prostredníctvom umelcov, ktorí tabuizované témy odkrývali v prúde naturalizmu.
Ešte väčší prelom ale nastal prostredníctvom filozofie, ktorá bola v tomto období omnoho populárnejšia ako je dnes a to najmä v diele Friedricha Nietzscheho, ktorý presadzoval absolútne odmietnutie morálky ako vynálezu chorobne asketického kresťanstva. Morálka bola podľa neho len nástrojom moci na potláčanie zdravých a schopných jedincov. Nietzscheho človek budúcnosti, „nadčlovek“ a jeho konanie malo stáť úplne mimo kategórií Dobra a Zla. Človek mal odvrhnúť každú morálku svojou „Vôľou k moci“. Netreba asi pripomínať, ako veľmi tieto myšlienky vyhovovali neskoršiemu nacistickému hnutiu v Nemecku, ktoré mnohé z nich ochotne prevzalo. Kultúra je na jednej strane podstatou, súčasťou identity jednotlivých národov, podľa ktorých ich často spoznávame „na prvý pohľad“. Na druhej stane je – i keď možno nechtiac – zrkadlom spoločnosti. Už pred 2500 rokmi Platón vo svojich dialógoch rozhorčene brojil proti básnikom, ktorí podľa neho falošným, antropomorfným spôsobom zobrazovali gréckych bohov a tým ich znevažovali. Na druhej strane veľmi premysleným spôsobom ukázal filozofický, nie náboženský pohľad na mimozmyslový svet ideí. Pre neho boli Pravda, Dobro a Krása absolútne pojmy tvoriace jednotu, boli to idey, ktoré existovali nezávisle na ľudských názoroch v nedotknuteľnom, ale reálnom mimozmyslovom svete. Ľudská duša podľa Platóna spoznáva krásu (ale aj skutočné poznanie) tým, že sa rozpamätáva na svet, kde žila pred svojim narodením a kde nazerala na nadpozemský duchovný svet. Podľa foriem tohto duchovného sveta duša žijúca dočasne v pozemskom tele „premeriava“ a hodnotí pozemské pokusy túto krásu napodobniť. Túto Platónovu teóriu anamnesis, ani predstavu o preexistencii duše kresťanstvo neprevzalo. Horšie je však to, že sa až príliš zakorenila Aristotelova téza o tom, že nič také, ako „Dobro o sebe“, teda absolútne dobro neexistuje. Ja sa naopak stotožňujem s myšlienkou, že všetci ľudia s výnimkou sociopatov veľmi dobre vedia, čo je dobré a čo zlé. Otázka len je, ako dobro aplikovať v živote. Ale aby som sa vrátil do prítomnosti, podľa mňa jediným pozitívnym prístupom k tomu, čo sa zvyčajne chápe ako úpadok kultúry, je na vysokej (aj umeleckej úrovni) ukazovať, že existuje aj iná cesta. Pýtali ste sa aj na humor. Nedostatok láskavého aj satirického humoru pokladám za symptóm doby, istej bezradnosti a žiaľ aj autocenzúry. V ostatných troch desaťročiach sa napriek slobode ukázalo, že aj dnes sú „neprípustné“ témy v humore, ktorý si berie na mušku politiku a sú aj ľudia, ktorí sú „nekritizovateľní“. Často sa humor používa iba na zosmiešňovanie názorových oponentov. Chýba akýsi werichovský nadhľad, humor, ktorý by zrkadlil ľudské slabosti a prehrešky nezávisle na politickej situácii. Takmer nikto už nepomeriava ľudský život vo vzťahu k jeho zmyslu, ako to urobil Jan Werich v okrídlenej vete: “Když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“
Prečo a ako dochádza k takémuto prakticky už vlastne systémovému kriveniu pojmov, hodnôt a v konečnom dôsledku tak aj ku špekulatívnej interpretácii a hodnoteniu faktov a udalostí?
V každej spoločnosti prirodzene existujú záujmové zoskupenia, ktoré koncentrujú politickú i ekonomickú moc a predkladajú napríklad prostredníctvom médií, či zákonodarných orgánov svoj pohľad na svet. V demokracii však neexistuje jediný „pravý“ pohľad na svet – ale súťaž rôznych konceptov, z ktorých by si mal volič a človek ako taký vybrať ten správny a pravý. Otázkou ostatných desaťročí je, nakoľko politicko-ekonomické zoskupenia dokážu formovať politický súboj bez toho, aby sami podliehali súdu spoločnosti. Ide o najrôznejšie lobistické skupiny, z ktorých mnohé môžu byť aj pozitívne. Do popredia tu potom vystupuje morálna integrita „zástupcov ľudu“, nakoľko dokážu dať prednosť etike a morálke pred ziskom. Napr. poslancov parlamentu môžu rovnako ovplyvňovať veľké energetické firmy ako aj ochrancovia životného prostredia. Otázkou potom je, či je proces ovplyvňovania politiky transparentný, alebo nie. Ďalšou dôležitou otázku je, či sami voliči dokážu rozhodovať správne a či dokážu zhodnotiť jednotlivé priority spoločnosti. Ukazuje sa, že liberálna demokracia zrejme nemá odpoveď na všetko, lebo sa podriadila diktátu svetového obchodu a nadnárodným obchodným spoločnostiam, z ktorých mnohé disponujú oveľa väčším majetkom, než väčšina jednotlivých štátov. Pritom sa veľmi prehliadali a prehliadajú záujmy ľudí v jednotlivých krajinách. A potom je tu otázka hodnoty politických práv a relevantnosti makroekonomických dát v situácii, keď sa veľké skupiny obyvateľstva stávajú v procese informatizácie a robotizácie spoločnosti „nadbytočnými“. Vždy je veľmi zlé, ak pribúda ľudí, ktorí sú odsúvaní na okraj spoločnosti, lebo ich práca, či hlas nie je potrebný. Túto skutočnosť nakoniec vyhodnotili ako veľké „bezpečnostné riziko“ aj popredné európske inštitúcie. V konečnom dôsledku to môže viezť, ako toľkokrát v histórii k „otočeniu kormidla“. Preto sa nemožno čudovať renesancii ľavicovo, prosociálne a pronárodne orientovaných, ale aj extrémne pravicových hnutí v Európe, v USA a vôbec vo svete. Nebezpečným rysom demokracie je to, že ľudia si môžu pod vplyvom nereálnych sľubov vybrať veľmi zle a do čela spoločnosti zvoliť človeka s diktátorskými sklonmi, čo sa podľa mňa stalo aj pri ostatných prezidentských voľbách v USA.
Aký je v tomto smere vplyv médií? Do akej miery ovplyvňujú naše myslenie, i to, čo si máme myslieť a aký názor si máme podľa ich obrazu vytvoriť?
Média podľa môjho názoru, ale i podľa názoru mnohých známych a vplyvných mysliteľov v mnohých prípadoch zlyhávajú. Umberto Eco v knihe 5 úvah o morálke obviňuje médiá a spoločnosť vôbec, že sa podriadili trendu televíznej „šou“. Už nie je dôležité, aby články v novinách či príspevky v televízii boli obsažné a pravdivé, majú byť hlavne zábavné. Titulky v novinách sa zväčšujú, obrázkov pribúda, text ustupuje. Ale ako sa ukázalo, toto je cesta k zániku zmysluplnej tlače. Pritom, ak majú byť novinári či umelci svedomím spoločnosti, v prvom rade by ich mala spoločnosť podporovať a počúvať. Samozrejme, že aj novinári a umelci podliehajú verejnej kontrole, no dnes je to skôr tak, že médiá slúžia ako reklamné agentúry konkrétnym politickým stranám a nepripúšťajú ani vnútornú diskusiu, ani nedávajú priestor iným názorom. Okrem toho sa takmer všetko točí okolo ekonomiky a jej výhľadu na najbližšie roky. Preto sa nemožno čudovať nárastu takzvaných alternatívnych médií. Tie sú však väčšinou úplne mimo verejnej kontroly a tiež často šíria dezinfomácie a lži pod pláštikom nezávislosti. Našťastie – tu sa opäť vrátim k bielym vranám, ukázalo sa, že aj jeden človek môže v istom zmysle zmeniť svet, teda aspoň jednu jeho časť, a to mediálnu mašinériu. Mám na mysli fenomén WikiLeaks, keď jediný človek, Julian Assange, dokázal vytvoriť platformu, ktorá ukazuje nelegálne a brutálne praktiky vojnovej mašinérie a odvrátenú stranu demokracie v mnohých krajinách na svete, odhaľuje pranie špinavých peňazí vo vážených medzinárodných firmách a mnohé iné. Žiaľ, mnohé „biele vrany“ zomierajú predčasne. Príkladom môžu byť vraždy a zastrašovanie viacerých novinárov u nás i v iných demokratických krajinách. Odvrátenou stranou investigatívnej žurnalistiky môže byť na druhej strane škandalizácia ľudí, ktorí si to nezaslúžia. Je ľahké obviniť napríklad vplyvného politika z podvodov a zločinov, ale treba mať na pamäti, že v politike sa používajú bežne nečisté metódy falošného obvinenia. Tu by mala nastúpiť nezávislá justícia a médiá by mali dávať viac priestoru skutočne nezávislým mysliteľom a komentátorom. Dostávame sa späť k jednotlivcovi, ktorý by mal aj selektovať, ktoré informácie je schopný reálne posúdiť a ktoré sú pre neho skutočne užitočné. Ľudia strávia často stovky hodín rozhovorov o témach, ktorým v skutočnosti vôbec nerozumejú, alebo vynášajú súdy, na ktoré nemajú právo. Človek, ktorý má vo svojom živote jasné priority a snaží sa byť užitočný, na toto určite nemá čas.
Je možné si v súčasnom svete zachovať kritické myslenie aj napriek tomu, že sa na nás z viacerých strán valí množstvo poloprávd a neprávd?
Určite áno. Veľmi by som odporúčal samoštúdium. Čítanie kvalitných kníh autorov, ktorí sa aspoň snažia postihnúť určitý spoločenský ideál. Netajím sa tým, že som pro-sociálne orientovaným človekom, čo vychádza z mojich skúseností z práce pri sociálne vylúčených a znevýhodnených skupinách. Preto dávam prednosť takému pohľadu na ekonomiku a spoločnosť, ktorý je pre mnohých ľudí možno príliš ľavicový. Mám na mysli napríklad sociológa Jana Kellera alebo ekonómku Ilonu Švehlíkovú, ktorí obaja podrobujú racionálnej kritike súčasnú podobu globalizácie. Tiež by som mohol spomenúť dielo nemeckého filozofa Rüdigera Safranskeho: Koľko globalizácie unesie človek. Tých zdrojov je veľmi veľa a ich spoločným menovateľom je kritika neoliberalizmu. Nie je určite náhoda, že aj v popkultúre určenej širokým masám sa často objavujú diela, ktoré zobrazujú pochmúrnu budúcnosť v sociálne rozdelenej spoločnosti v budúcnosti. Spomeniem filmy ako Atlas mrakov, Hry o život, In Time alebo komediálnu drámu Správna voľba. Aj takéto diela nútia k zamysleniu širší okruh prijímateľov, čo je len dobre.
Kam až môžu siahať následky vyššie spomínaného stavu, ktorý ako sa zdá už prenikol do každej sféry nášho života, medziľudské vzťahy nevynímajúc?
Spoločenské dôsledky toho, že ľudia už nie sú ochotní obmedziť svoj hedonizmus vidíme napríklad v tom, že takzvané biele národy na Západe už reálne vymierajú. Počet obyvateľstva sa udržuje len vďaka imigrácii. Rodičovstvo je skrátka príliš nepohodlné, robí prekážky v kariére a zamedzuje v užívaní si života. Nakoniec, aj ekonomika je nastavená tak, že rodičovstvo často vedie k chudobe v rodine. Paradoxne, okrem kresťanských organizácií to snáď nikomu neprekáža. Je to logické. Pre veľké priemyselné koncerny je naopak výhodou, ak získajú lacnú pracovnú silu. A najlepšou pracovnou silou je človek bez záväzkov. Skončiť to môže v dôsledku neúmerného starnutia obyvateľstva, i keď robotizácia a automatizácia v mnohom nahrádza pracovnú silu. Najhorším dôsledkom je podľa mňa masívna strata zmyslu života v širokých populáciách, čo je veľmi viditeľné napríklad v USA u „zlatej mládeže“, ale tiež u nezamestnaných, alebo v sociálne vylúčených skupinách. Jedným z dôsledkov je drogová epidémia obrovských rozmerov, keď drogy užívajú už deti na základných školách. Ani sexuálne a ekonomicky motivované zločiny sa žiaľ nedarí príliš potláčať.
Blíži sa čas Vianoc, pre niektorých obdobie zhonu, konzumu, Santa Klausa, no pre iných duchovné sviatky pripomínajúce narodenie Ježiša Krista. Nie sú to podľa Vás práve Vianočné sviatky, na ktorých sa tak zreteľne prejavuje zamieňanie si tradičných hodnôt s ich odvrátenou podobou? Čim sú pre Vás Vianoce?
V téme Vianoc sa nám dosť prekrývajú a miešajú vzájomne odlišné predstavy. Tá prvá je predstava Vianoc ako sviatku rodiny a priateľstva, tá druhá je náboženská predstava o narodení Krista. Dôležité je, aby sa človek nesnažil materiálnymi statkami prehlušiť stratu niečoho cenného. Podľa môjho názoru je jednou z najdôležitejších, ale takmer zabudnutých vlastností človeka schopnosť stíšiť sa, hľadať pokoj, ktorý „nie je z tohto sveta“. Duchovný svet nie je pre mňa iba vybájenou fantastickou ríšou, ale reálnym svetom, ktorý síce nevidíme, ale ktorý nám vie byť nápomocný, ak o to stojíme. Ak o túto schopnosť človek príde, stráca sám seba, stráca orientáciu a odolnosť voči životným skúškam. Som presvedčený, že ľudský život nekončí na tejto Zemi, k čomu poukazujú všetky náboženstvá, nie len kresťanstvo. Osobnosť Ježiša je pre mňa v hľadaní a napĺňaní duchovných hodnôt posilňujúcim vzorom. Na to myslím každý deň, nie iba na Vianoce. Cestu k pochopeniu toho, o čom Ježiš hovoril v podobenstvách a v proroctvách, mne osobne otvorila až kniha Posolstvo Grálu – Vo svetle Pravdy od Abd-ru-shina.
(pozn. redakcie: viac sa o uvedenej knihe môžete dozvedieť na: https://posolstvo-gralu.org/vo-svetle-pravdy/)
