Zvykne sa hovoriť, že žiaden človek nepadol z neba učený. A platí to aj o rodičovstve. Rodičmi sa nerodíme, rodičmi sa stávame a veľa vecí pochopíme až neskôr. V lepšom prípade ešte včas, no v horšom prípade už môže byť neskoro a následky na dieťa môžu byť trvalé. Mnohých chýb, ktorých sa dopúšťame, si veľakrát ani neuvedomujeme, alebo si ich nechceme pripustiť. Príčin môže byť viacero: vzorce z vlastného detstva, ego rodiča, málo času, stres, nevydarené manželstvo, nenaplnené osobné ambície, či núdza (nie len materiálna). V nasledujúcom rozhovore sa zameriame na problémy, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú až tak „závažne“. Ľubica Kövérová pracuje ako psychologička Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Dlhodobo sa venuje téme výchovy, je autorkou viacerých podcastov.
Napriek tomu, že dieťa je samostatným, resp. iným človekom, ako jeho rodičia, zvykne sa hovoriť, že dieťa je zrkadlom svojich rodičov. Prečo?
Dieťa svojím správaním môže zrkadliť niečo, čo je v jeho matke alebo otcovi. Túži byť také, ako jeho rodičia. To znamená, že do značnej miery zrkadlí správanie svojich rodičov, ktorí ovplyvňujú dieťa svojou výchovou.
Napr. keď je matka veľmi pedantná, či extrémne čistotná, bude sa báť, aby sa dieťa nezašpinilo. Dieťa sa tak naučí báť sa zašpiniť, čo môže obmedziť jeho spontánnosť a uvoľnenosť pri hre na ihrisku, maľovaní alebo modelovaní. V extrémnom prípade sa nenaučí tešiť sa zo života.
Pre mnoho detí je prvým zaťažkávacím a často aj smutným obdobím, v ktorom sú dlhšiu dobu odlúčené od svojich rodičov, navštevovanie škôlky. Čo by ste rodičom odporučili, ako by mali dieťaťu uľahčiť toto neľahké obdobie?
Pred nástupom dieťaťa do škôlky je dôležitá predprípravná fáza, kedy by mali rodičia s dieťaťom rozprávať o škôlke. Hovoriť, čo sa tam deje, čo ho tam čaká, že sa tam naučí množstvo nových vecí, že stretne nových kamarátov, že tam budú nové hračky, že sa tam kreslí, maľuje, modeluje, spieva, tancuje, chodí na prechádzky… V rozhovore s dieťaťom by sa mali snažiť čo najlepšie mu vysvetliť, ako to v škôlke chodí. Hovoriť o režime, ktorý škôlka vyžaduje.
Môžu mu čítať príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z príbehu sa môže dieťa vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho môže v škôlke čakať.
Dobré je, ak má dieťa možnosť zažiť si prostredie škôlky, aby videlo, ako sa deti hrajú na dvore alebo využiť deň otvorených dverí, niektoré škôlky už túto možnosť ponúkajú. Správna predpríprava a vzbudenie záujmu môže uľahčiť adaptáciu dieťaťa na škôlku.
V prvých dňoch chodenia do škôlky je vhodné vždy ráno dieťa držať za ruky a uistiť ho, že sa po neho vrátime, aby malo pocit istoty.
Nástup do škôlky je pre dieťa dôležitý a významný krok v jeho sociálnom a emocionálnom dozrievaní.
Je spoločné spanie rodičov s deťmi v jednej posteli rozmaznávanie alebo prirodzená potreba dieťaťa (prijatie a pocit bezpečia)? Prípadne, do akého veku je to v poriadku?
Blízkosť rodiča počas spánku môže priniesť dieťaťu pocit istoty, bezpečia a pozitívne upevniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Neexistuje presný vek, kedy by malo dieťa prejsť na samostatné spanie. Každé dieťa potrebuje svoj čas, kedy je pripravené k samostatnému spánku. Väčšinou sa odporúča v období medzi 2. – 4. rokom, kedy začína byť dieťa viac nezávislejšie. V tomto období je vhodné zavádzať rituály, ktoré podporujú samostatné zaspávanie. Rodiča môžu začať tým, že uspávajú dieťa vo vlastnej postieľke (čítajú mu rozprávku, držia ho za ruku alebo ho hladkajú, môžu mu nechať zasvietené tlmené nočné svetielko…) a zostávajú pri ňom, kým nezaspí. Postupne môžu začať skracovať čas, ktorý zostávajú pri dieťati, až kým sa nenaučí zaspávať samo. Dôležité je, aby si rodičia uvedomili, že tento proces je individuálny a vyžaduje viac času a trpezlivosti.
V období mladšieho školského veku by už deti mali zaspávať vo svojej posteli, aby nemali problém sami prespať u kamarátov, v tábore, či v škole v prírode.
Ak dieťa v noci potrebuje rodičov a príde za nimi, či je mladšie alebo staršie, má na to svoj dôvod. Možno sa mu niečo zlé snívalo alebo sa cíti choré a potrebuje sa pritúliť, treba mu to dovoliť.
Ak je dieťa v záchvate zlosti, rodičia ho zavrú do izby so slovami: ,,Keď sa upokojíš, potom môžeš ísť von,,. Je takéto riešenie správne?
Rodičov by malo zaujímať, čo sa v skutočnosti skrýva za prehnanou reakciou dieťaťa (napr. únava, hlad, smäd, bolesť, pocit nedostatku pozornosti…). Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa nemá spracovaný niektorý z týchto pocitov. Napríklad pre unavené dieťa je ťažké zvládať i to, čo mu bežne nerobí problém.
Občas ale dieťa potrebuje vyplaviť stresové hormóny krikom a to najlepšie, čo môže vtedy rodič urobiť, je nič neriešiť, až kým nebude v tichu a v kľude. Určite nebudú na dieťa fungovať frázy: „upokoj sa, prestaň“. Niekedy postačí, ak si k nemu rodič potichu sadne. Nemal by ho zatvárať samé do izby. Keď odznie emócia a dieťa sa upokojí, môže mu rodič dať napiť sa a potom sa s ním v pokoji porozprávať, vypočuť ho.
Aký máte názor na capnutie po zadku?
Capnutie po zadku patrí medzi telesné tresty. Môže ísť o zvyk, zážitok z vlastného detstva, z vlastnej rodiny. Súvisí s tým predstava, že tresty sú nutnou súčasťou výchovy a keby rodičia netrestali, zlyhali by ako zodpovední vychovávatelia. Ďalším dôvodom môže byť nezvládnutie vlastných emócií rodiča – zlá nálada, hnev, zlosť. Inokedy si chce rodič potvrdiť svoju moc, pocit nadradenosti, potvrdenie autority.
Niektorí rodičia pokladajú malé capnutie po zadku za malý fyzický trest. Podľa nich by takýto trest mohol byť súčasťou výchovy, ale musí byť primeraný. Každý rodič má inú predstavu o tom, čo je malý a primeraný fyzický trest a kedy je vhodné ho použiť. Treba si však uvedomiť, že každé dieťa má inú mieru zraniteľnosti. Fyzický trest môže u dieťaťa narušiť pocit dôvery a bezpečia, ktorý je dôležitý pre jeho emocionálny a sociálny vývin.
Ako by mali rodičia viesť deti k zodpovednosti?
Deti sa nenaučia niesť zodpovednosť za niečo zo dňa na deň. Rodičia by ich to mali učiť postupne. Odovzdávanie zodpovednosti by malo začať približne vo veku troch rokov, keď má dieťa dostatočnú slovnú zásobu a chápe, čo od neho rodičia očakávajú. Preberať zodpovednosť by mali rodičia učiť deti postupne. Ak rodič robí nejaké domáce práce, mal by o pomoc požiadať aj deti, napríklad pri upratovaní, pečení, starostlivosti o domáce zvieratko… Predškoláci majú prirodzenú túžbu napodobňovať svojich rodičov pri domácich prácach. Napríklad, keď matka vešia bielizeň a dieťa jej chce pomáhať, treba mu to dovoliť. Pri učení nových zručností by sa malo dbať na vek a schopnosti dieťaťa. S pribúdajúcim vekom by mali deťom pribúdať aj povinnosti. Postupnou zodpovednosťou sa deti naučia robiť veci samostatne.
Ak sa výchova k zodpovednosti podcení, deti sa naučia, že všetko za nich robia rodičia a oni nemusia nič.
Je dobré dávať dieťaťu na výber? Napríklad pri kúpe oblečenia?
Ak chceme dieťa naučiť, ako si rozumne vybrať nejakú vec, napríklad pri kúpe oblečenia, musíme mu dať príležitosť vybrať si a ak je to potrebné, aj príležitosť urobiť chyby.
Pri výbere oblečenia môže rodič upustiť z menej podstatnej požiadavky, napr. akej farby alebo akého strihu bude oblečenie bez ohľadu na výsledný efekt, ale zároveň neupustiť od toho podstatného a trvať na tom, že dieťa odíde z domu len riadne oblečené, aby mu nebola zima alebo teplo, prípadne, aby sa nepremočilo.
Rodičia tiež často vychádzajú deťom v ústrety tým, že im plnia všetky želania. Deti majú všetko, čo chcú, aby boli spokojné. Aký je Váš názor?
Každý rodič chce vidieť svoje deti spokojné a šťastné. Najjednoduchší spôsob ako urobiť deti šťastné, je splniť ich želania a túžby. Neznamená to však, že každé ich želanie musí byť splnené.
Zahŕňať deti darčekmi, aby sa splnili ich ďalšie a ďalšie požiadavky, nie je správne. Príliš veľa splnených prianí môže viesť deti k povrchnému záujmu. To znamená, že dieťa si nemusí k ničomu vytvoriť vzťah.
Keď rodič splní deťom každé ich prianie (alebo ich zaplavuje darčekmi bez akéhokoľvek priania), nemajú už čo chcieť, načo sa tešiť a tak prichádzajú o vzácny zážitok, ktorým je radostná úľava z naplnenej túžby.
Veľakrát sa stáva, že ak si rodič nevie dať s dieťaťom rady, začne ho strašiť: „Ak budeš jesť sladkosti, budeš mať škaredé zuby“, ,,Ak neprestaneš vyvádzať, vysadím ťa z auta a pôjdeme bez teba“. Tých príkladov by sa dalo menovať neúrekom. Ak berieme do úvahy, že dieťa je úplne závislé na rodičoch, aké následky to môže mať na psychiku dieťaťa?
Strach u malých detí je prirodzenou súčasťou ich vývinu. Malé deti do 3 rokov ešte nemajú rozvinutú schopnosť rozlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi veľká, a preto v tomto vývinovom období zväčša svojim rodičom bezhranične veria a môžu si myslieť, že to, čím ich strašia, sa naozaj stane.
Niekedy strašenie rodičia používajú namiesto zákazu. Nepovedia priamo dieťaťu, že nemôže niečo robiť, ale že sa mu môže niečo stať, a tým chcú zabezpečiť, že to neurobí. Napríklad vetou: „Nebež, lebo spadneš a rozbiješ si koleno“, chce rodič chrániť dieťa pred pádom, ale na takéto výstrahy dieťa väčšinou nereaguje a pravdepodobne ho rodič povzbudí do rýchlejšieho behu.
Inokedy zase vzdorujúcemu dieťaťu na ulici sa môže rodič v zúfalstve vyhrážať, že ak neprestane vystrájať, vezmú ho policajti. Strašenie tohto druhu berú menšie deti veľmi vážne. Rodič si neuvedomuje, že takýmto spôsobom môže zvyšovať úzkosť dieťaťa a narušiť jeho základnú potrebu, ktorou je potreba bezpečia a istoty.
Rodičia by si mali uvedomiť, že strašenie dieťaťa nepatrí medzi výchovné metódy. Môže mať negatívne dôsledky na duševné zdravie dieťaťa a na vzťah medzi dieťaťom a rodičom. Mali by sa snažiť vytvárať pre dieťa prostredie pochopenia a dôvery.
Je v poriadku, ak rodičia v prítomnosti detí rozprávajú o dospeláckych veciach, problémoch, výchove, o tom, čo dieťa vyviedlo, atď.?
Rodičia by si mali uvedomiť, že dieťa pozorne počúva a citlivo vníma, čo sa o ňom hovorí a tak si vytvára svoj sebaobraz. Nemusí vždy porozumieť všetkým slovám, ale dobre vie vycítiť z mimiky a tónu hlasu atmosféru a náladu rodičov. Rodič nemusí kričať, aby dieťa vedelo, že je nahnevaný alebo plakať, aby vedelo, že je smutný.
Informácie, ktoré dieťa o sebe dostáva od rodičov môžu byť určené priamo jemu alebo sú to informácie, ktoré rodičia hovoria o dieťati v jeho prítomnosti druhým ľuďom, napríklad blízkej rodine, známym, kamarátom.
Všetky informácie, ktoré o sebe dostáva vníma veľmi intenzívne a citlivo, preto by rodičia nemali zahanbovať dieťa a vyjadrovať sa o ňom v zlom svetle (napr. aké je neposlušné, bojazlivé, nešikovné…). Zahanbené dieťa často stráca motiváciu o niečo sa usilovať alebo niečo dokázať, pretože strach, že sa mu niečo nepodarí a bude zahanbené je veľmi silný. Preto je dôležité, aby rodičia pred dieťaťom a druhými ľuďmi hovorili o jeho pozitívach, čo urobilo dobre, čo sa mu podarilo, čím potešilo rodičov.
Takisto dieťa vníma veľmi citlivo, ak medzi rodičmi panuje napätie, ak rodičov niečo trápi. Nedokáže to pomenovať, vie však, že správanie rodičov je iné a bezpečie domova môže byť v ohrození. Preto by si nemali rodičia riešiť svoje problémy pred deťmi, v opačnom prípade im kradnú detstvo.
Čím sa vytvára vzájomná dôvera, otvorenosť a rešpekt medzi deťmi a rodičmi?
Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne dôvera, otvorenosť a rešpekt, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie podobného vzťahu. Preto je potrebné budovať vzájomnú dôveru medzi rodičmi a deťmi už od útleho veku dieťaťa. To znamená vytvoriť si s dieťaťom blízke nenahraditeľné puto, ktoré je základom každého dobrého vzťahu.
Pri bezpečnom pripútaní je rodič schopný napĺňať potreby dieťaťa, ako emocionálne, tak aj fyziologické, na ktoré dieťa reaguje spokojnosťou.
Vo vyššom veku sa dôvera medzi rodičmi a deťmi buduje tým, že rodičia pozorne počúvajú, čo im chcú deti povedať. Nemusia vždy súhlasiť, ale dieťa by nemalo zostať nevypočuté. Keď si deti zvyknú, že ich rodičia počúvajú, budú úprimné a otvorené k svojim rodičom a nebudú mať potrebu dožadovať sa ich pozornosti nevhodnými spôsobmi.
Pri deťoch predškolského veku a mladšieho školského veku si rodičia postupne získavajú ich dôveru napríklad tým, že ich vyzdvihnú zo škôlky v ten čas, ktorý sa dohodli, splnia sľuby, že pôjdu spolu na detské ihrisko, zahrajú sa spoločenskú hru a pod.
Pri vytváraní vzájomného rešpektu medzi dieťaťom a rodičom je dôležité, aby samotní rodičia dokázali medzi sebou komunikovať s rešpektom.
Rešpektujúca komunikácia je vzájomný proces, ktorý sa nezaobíde bez toho, aby rodičia rešpektovali svoje deti. To však neznamená, že musia súhlasiť so všetkým, čo deti hovoria alebo robia. Musia však dokázať rešpektovať a vypočuť ich názory, pocity a túžby, a to aj v prípade, keď sú odlišné od rodičov.
Pri rozhovore s deťmi by rodičia nemali zabúdať na rešpektujúcu komunikáciu, ktorá zahŕňa počúvanie, empatiu a otvorenosť k pocitom detí. Ide tu o dialóg, kde rodičia aj deti cítia, že sú vypočuté a ich pocity sú rešpektované.
