Čo sa deje v ľudskej spoločnosti, že začína byť stále viac rozdelená, rozdrobená, neschopná kompromisu a hľadania spoločných riešení? Prečo sú ideologické fronty stále viac zabarikádované? Máme problém. Vážny a celospoločenský a nikto nevie presne povedať, kam nás tieto spory môžu doviesť. Pohľad psychológa môže mnohé načrtnúť, preto sme jedného z nich oslovili, ale ako sám hneď na začiatku hovorí: aj moje vysvetlenia sú len moje názory a nemusia sa zhodovať s realitou. Ľudo Dobšovič (www.psychoconsulta.sk) je psychológ a psychoterapeut, dlhé roky sa venuje ľudskej psychike a hľadaniu riešení sporov medzi ľuďmi.
Prečo sa v súčasnosti nevieme zhodnúť už ani na základných pravidlách a princípoch fungovania spoločnosti a každý spor je hnaný do extrému a nie ku kompromisu?
Na Slovensku máme autokratickú výchovu. Stále je tu niekto, kto vie, čo je pre nás správne. Myslím tým nie len politikov, ale aj školy sú takto vedené – učiteľ je ten, ktorý má pravdu, ktorú nalieva do detí, ktoré ju majú akceptovať. Polemika a vlastná tvorba sa neuznáva. A dokonca už rodina je takto vedená – s deťmi sa málokedy diskutuje. Vzájomnosť vo výchove málokedy vidieť.
Keď si už konečne môžem povedať svoje a ešte k tomu anonymne, napr. na sociálnych sieťach, kde môžem každého napadnúť a zhodiť, potom to svoje, ktoré nebolo dovtedy prijímané, tam môžem dať. Potom automaticky vznikajú dva tábory s rôznymi názormi, a keď sa téma týka niečoho, čo sa týka presvedčenia, tak ľudia majú potrebu potom svoju pravdu obhajovať.
Kto je ochotný zmeniť postoj, ustúpiť? Zmena postoja je veľmi zložitá, aby sa zmenil, musí prejsť 3-mi zložkami: emočnou – to, čo ma priťahuje, druhá zložka je, ako to racionálne uchopujem, rozumiem tomu a pochopím to, a posledná fáza je konanie na základe uchopených emócií a porozumenia. Ale toto sa u nás nedeje, pretože k tomu nie sme vedení. Zmena postoja sa neočakáva, chce sa poslušnosť, ale tá nás nevedie ku kritickému mysleniu, k zvažovaniu, k hľadaniu, k normálnej, vecnej polemike a k faktom, ako sa veci majú.
Ak vás presvedčím, mám dobrý pocit, že som múdrejší, šikovnejší a samozrejme to chcete aj vy. Každý človek chce mať zo seba dobrý pocit, potom dochádza k napádaniu a nie k diskusii.
Čo by sme s tým ako spoločnosť mali robiť?
Začať treba už s výchovou, aby nebola autokratická. Keď sa v Severnom Írsku zabíjali protestanti s katolíkmi, zavolali tam jedného z najvýznamnejších svetových psychológov Carla Rogersa, aby sa pokúsil tieto dva tábory zmieriť. Spoločne sa stretol s najmienkotvornejšími zástupcami oboch táborov. Počúval ich, a keď sa oba tábory navzájom vypočuli – to, čo nevedeli, tak si k sebe začali spolu hľadať cestu. Prestali byť nepriatelia a začali chápať konanie tých druhých. Začali si akoby odpúšťať? Začali spolupracovať. Nakoniec to aj tak skončilo zle, lebo po skončení 2 -3 týždňových rozhovorov sa vrátili do svojich táborov a tam sa báli povedať, že si rozumejú s katolíkmi alebo naopak, s protestantami. Domáci by im to nezobrali, dokonca by ich trestali.
Ak sa teda nájde niekto, kto dokáže počúvať obe strany a ukáže im most k sebe navzájom, pridajú sa a budujú most spoločne. Ale ak tam nikto taký nie je, tak každý chce od toho druhého, aby budoval most k nemu. A už je tam spor, čiže dá sa to (aj medzi bielymi a čiernymi, medzi Rómami a (ne)Rómami, atď.), ale musí tam byť niekto, kto bude vedieť počúvať a zachytiť tých ľudí. Ideálne, keď sú to mienkotvorní ľudia – politici, kňazi, osobnosti? U nás to politici vonkoncom nerobia, ale naopak spoločnosť delia. Nie je tam nikto, kto by spájal.
Ak sa v spravodajských portáloch uvedie článok, napr. o globálnom otepľovaní alebo v súvislosti s medzinárodnými spormi, s očkovaním, atď., okamžite sa v diskusii pod článkom vedie „vojna“ medzi dvomi tábormi. Prečo má tak veľké množstvo ľudí potrebu viesť túto „vojnu“?
Nie je ich viac alebo menej oproti minulosti, ale tým že je sloboda, tak sa viac vyjadrujú. Ale moje vnímanie slobody je na hony vzdialené takejto „slobode“, v ktorej len ukazujú, čo v nich práve je, keď si môžu beztrestne, anonymne zanadávať, zaútočiť. Tam sa nemusia báť ako niekedy rodiča, učiteľa, šéfa, atď.
Tento nárast príspevkov však vnímam aj pozitívne, lebo tak vzniká veľké pnutie, z ktorého ale môže vzniknúť pálčivá potreba riešiť to a môže vzniknúť niečo nové. Neviem však, či tento problém naši mienkotvorní ľudia vidia alebo nie, alebo či vidia tú tragédiu, že stačí, aby politik podal niekomu ruku a ten človek ho kvôli tomu volí. A toto keď si niekto tam hore neuvedomí, že takýto máme národ, tak je zle. Alebo to nechcú vidieť?
Zhrňme to teda, prečo je v spoločnosti stále väčší problém dôjsť k spoločnému záveru, konsenzu?
Lebo sa navzájom nepočúvame, lebo sme neboli vypočutí (už od detstva). A keď nie som vypočutý a nikto môj hlas neberie na vedomie, o to viacej kričím, bojujem, aby bolo môj hlas počuť, aby konečne niekto povedal, toto ty hovoríš, toto je to, čím sa trápiš. A keď toto nie je, dochádza k frustrácii a začína sa bojovať. Keď začne jeden tábor, tak začne aj druhý a stupňuje sa to.
Prečo sa v takom hojnom počte nevyjadrujeme aj k iným témam súvisiacich, napr. so zmyslom života, k filozofickým otázkam, kultúrnym alebo duchovným témam?
Opäť, celé sa to odvíja od výchovy. Nie sme vedení k tomu, aby sme tvorivo mysleli, v školách sa žiada výkon. Povedz, kedy bola založená Karlova univerzita, konkrétne údaje a nie to, aby si vedel spájať a niečo tvoriť, hľadať v tom nejaký hlbší zmysel, hlbšie posolstvo. To sa podľa mňa od detí nevyžaduje a uvažovať o kultúre, filozofii, čo je dobro a čo zlo, čo je prospešné a neprospešné, to vyžaduje, že musím zasahovať omnoho hlbšie do svojich sfér porozumenia seba samého. Mať náhľad na seba, kedy pácham zlo a potom sa zahanbiť. Čítať kvalitnú literatúru, počúvať peknú hudbu, pozerať obrazy, diskutovať, premýšľať o zmysle života. Aký je zmysel života? Mať dobré auto, aby som sa mohol dobre najesť a vypiť si?
Čiže, sme vedení k tomu tu a teraz – bližšia košeľa ako kabát. Naše školstvo je v tomto desivé. Avšak, je dobré byť radšej múdry ako mať jednotky. Keď príde u nás dieťa zo školy, prvé čo sa ho opýtajú, čo si dostal v škole? Lebo sa žiada výkon. Aký je to rozdiel, ak príde dieťa zo školy a matka sa ho opýta, na čo si sa dnes v škole spýtal? To je úplne iný prístup – čo si chcel vedieť, čo si doteraz nevedel?
Americká psychoterapeutka Dr. Edith Eva Eger vo svojej knihe Voľba spomína prípad, v ktorom jej bol pridelený pacient – 14 ročný chlapec, ktorý sa zúčastnil krádeže auta, na prvom sedení sa vyjadril, „že nastal čas, aby bola Amerika opäť biela, že zabije všetkých Židov, negrov, Mexičanov, šikmookých“. Neskôr vysvitlo, že keď bol dieťa, rodičia ho zapreli a opustili. Podľa štatistiky uvedenej v spomínanej v knihe, väčšina amerických bielych „nadradencov“ prišla o jedného zo svojich rodičov pred dosiahnutím 10 roku života. Podľa autorky sú to „stratené deti, ktoré si hľadajú svoju identitu, hľadajú pocit sily, aby sa mohli cítiť tak, že aj na nich záleží.“ Aký je Váš názor?
Harold Maslow, predstaviteľ humanistickej psychológie, hovorí o lámaní psychických kostí. Za takouto psychopatiou častokrát môže byť, že človeka dolámu výchovou – zažije traumu, tvrdé neprijatie, trestanie, zneužívanie, týranie. Takíto ľudia potom nemajú v sebe vnútornú etiku, súcitenie, vzájomnosť. „Teba zabijem, lebo je to prospešné“. Je to zvrátené, lebo oni sa museli naučiť takto chrániť, neveriť nikomu. Jeho psychické kosti boli polámané. Oni síce pozrastali, ale pokrivene. Takíto ľudia väčšinou do terapie nechcú ísť. Zneužívané dievčatá sú v dospelosti často sekírujúce v rodinách a so svojimi deťmi potom robia to, čo robia. Alebo chlapci, ktorí mali doma tyranov, časom prerazia túto obruč a „teraz budem určovať veci ja“. Terapia môže byť úspešná, ak sa pacient chce liečiť a ozve sa v ňom svedomie. Nemáme však veľký dosah na týchto ľudí.
Takéto správanie je teda následkom traumy prežitej v detstve?
Následkom traumy je strach, ktorý vždy treba hľadať za každým niečím takýmto. A tento strach spôsobuje takéto správanie. Nevieme presne strach z čoho, to je to najťažšie určiť. Väčšinou si ľudia ani neuvedomujú alebo nepripúšťajú, že majú z niečoho strach. Otázka je, nakoľko je človek v kontakte so sebou samým a s tým, čo sa v ňom deje a či rozumie motívom svojho správania. Najčastejšie je to tak, že nerozumie. Myslí si, „preto som to ukradol lebo som bol hladný“. Ale muselo byť aj niečo predtým, ako bol hladný – nestaral sa o svoj život, rodičia ho k tomu neviedli, čiže má to ďalšie hlbšie dôsledky. Kocky v domine by padali ďalej. Títo ľudia tušia, že niečo nie je v poriadku, ale nevedia čo. Ale keďže neboli vedení ísť do hĺbky, chyby hľadajú mimo seba. V USA pri výskume trestných činov mladistvých do 18 r. sa ako najväčší faktor ukázala miera sebapoznania, čo robím, prečo to robím, ako to robím. Čím nižšia úroveň sebapoznania, tým vyššia úroveň kriminálneho správania. Na slovenských školách chýba učenie sa sebapoznaniu. Dôraz sa kladie na roky, poučky, rovnice, vybrané slová, ale čím žiješ, prečo takto žiješ, to nikoho nezaujíma.
V skratke: prines jednotku a poslúchaj, zostaň doma, aby som sa ja ako rodič nemusel báť.
Je tiež strach príčinou aj kultúrnych vojen, ktoré vedieme pod novinovými článkami, na sociálnych sieťach, v debatách v rodinách, atď.?
Strach v širokom slova zmysle (veľmi ťažko určiť z čoho konkrétne), ktorý má o niečo oberá a ja si to kompenzujem v debatách, na sociálnych sieťach, že na niekoho nadávam, aby som mal zo seba dobrý pocit, aby sa mi uľavilo.
Napr. u nás v rodine sa nikdy nenadávalo na Maďarov, Rómov, Židov. U nás boli Česi zlí. Lebo „zabili“ Štefánika. To som počúval celý svoj život. Potom som bol veľmi opatrný k Čechom a až neskôr, keď som vyrástol, som pochopil, že sú to normálni ľudia ako aj my. Ale na to som už musel mať vlastnú skúsenosť.
Vaši rodičia sa teda skôr hnevali na Čechov, ako z nich mali strach…
Za každým hnevom je strach. Človek sa nikdy inokedy nehnevá, len keď sa bojí. Rodičia sa báli v sebe potláčať to, že sú porobení, že nemajú slobodu a že za nich niekto rozhoduje. Že Česi o všetkom rozhodujú. Obaja moji rodičia mali despotického otca, ktorý slobodu bral. A keď prišli Česi, tak sa to takto odzrkadľovalo, prenieslo sa to z detstva, že nám tu niekto rozkazuje a preto ich nemáme radi.
Aj moje deti sa ma báli, hoci som ich miloval. A nechápal som ako je to možné, až keď som navštívil terapeuta a pozrel som sa hlbšie do svojho vnútra, pochopil som prečo. Vychovával som príliš obmedzujúco.
Veľkým, často neprekonateľným problémom je odpustenie. Odpustenie nielen druhým, ale aj sebe samému…
Čo to znamená zbaviť človeka pocitu viny, keď sa cíti vinný? Ako sa to robí? Tí čo veria v Boha, poprosia ho o odpustenie, ale tí čo neveria, koho majú poprosiť? Kto by mal byť ten, ktorý odpustí? A ako si mám ja sám odpustiť, ak som sa previnil? Ak príde pacient, ktorý žije s vinou, to je veľká dilema, ako dosiahnuť „neprevinil si sa“ – toto, čo sa stalo, bolo dôsledkom toho, čo bolo. Už nepozeraj na minulosť. Už to nesprav do budúcnosti, pouč sa. To je šanca, že čas začne pomalinky hojiť ranu. Bude tam jazva, ale už nebude bolieť. Ak bolí, znamená to, že ešte stále sa tam niečo deje, že sa stále obviňuješ alebo si inému neodpustil.
Vo všeobecnosti, čo by ste odporučili človeku, aby dokázal odolávať prichádzajúcim problémom a nástrahám súčasnosti, ku ktorým patrí aj odvádzanie pozornosti od toho, čo je skutočne dôležité?
Pracovať na sebapoznaní, rozumieť svojim potrebám, rozumieť motívom svojho konania. K tomuto začať ľudí viesť, to by bola veľká vec, keby sa toto na Slovensku a vo svete dialo.
