Potrebujú v súčasnej postmodernej, technologickej dobe národy, štáty nejakú ideológiu, víziu svojho smerovania a fungovania? Najmä, ak sú stále silnejšie integrované v nadnárodných inštitúciách a blokoch? Z filozofického pohľadu, slovo ideológia vyjadruje náuku o ideách, ako systéme myšlienok, názorov, postojov (politických, ekonomických, filozofických, náboženských) komplexne vyjadrujúcich podmienky existencie a ciele určitej skupiny ľudí, ktoré sa uplatňujú vo veciach verejných. Keďže však slovo ideológia je nielen v bývalých komunistických krajinách značne sprofanované, spolitizované a vnímané väčšinou negatívne, v nasledujúcom rozhovore skúsime toto slovo zameniť za slovo vízia. Znie nielen menej ideologicky, ale možno aj lepšie vystihuje to, čo nám tak veľmi chýba.
Zhovárali sme sa s bývalou poslankyňou NR SR, dlhoročnou profesorkou Marcelou Gbúrovou z Katedry politológie UPJŠ v Košiciach. Je členkou viacerých vedeckých orgánov, vrátane redakčných rád domácich a zahraničných vedeckých časopisov, je tiež autorkou niekoľkých kníh o politike a politológii.
Je potrebné, aby mal národ, štát nejakú dlhodobú víziu, predstavu o svojom smerovaní, o svojej budúcnosti?
Treba kriticky konštatovať, že pri vyhraňovaní politického systému na Slovensku po roku 1990, osobitne po roku 1993, sa presadila viac pragmaticko-účelová, ako hodnotová línia politiky. Myslím si, že to je hlavný dôvod toho, že sa doteraz nedosiahol želateľný stupeň politickej modernosti. Za jednu z hlavných príčin považujem neexistenciu dlhodobej konsenzuálnej a pravidelne inovovanej, štátno-politickej vízie, ktorá by načrtla predstavu slovenskej spoločnosti o jej budúcom základnom smerovaní, ako aj o prostriedkoch a cestách uskutočňovania tejto predstavy.
Slovenskej politike i spoločnosti by veľmi pomohlo, keby mala kvalitné analýzy globálnych megatrendov a smerovania civilizačných zmien a premien svetového a domáceho politického systému, modernizácie kvality a hodnôt života, keby poznala tendencie vývoja starostlivosti o človeka, vízie regionálneho rozvoja, právneho poriadku, hospodárskeho vývoja, rozvoja vedy a výskumu.
Štátnopolitické vízie by mali predstavovať vedeckú výpoveď širokého autorského kolektívu, pričom o spôsobe a miere jej využitia by mali rozhodovať politické reprezentácie, ktoré vzídu z demokratických parlamentných volieb. Ak tieto vízie nie sú prijaté väčšinou politických aktérov, stávajú sa neplnohodnotnými dokumentmi. Poslúžia iba politickým subjektom, ktoré ich dali vypracovať, prípadne akademickému prostrediu.
Ako príklad možno uviesť Dlhodobú víziu rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorá bola vypracovaná v rámci projektu Vízia a stratégia slovenskej spoločnosti schváleného vládou SR v roku 2006. Napriek tomu, že východiskové tézy tejto vízie sa viacnásobne diskutovali na jednotlivých úrovniach autorského kolektívu, ale aj na seminároch a konzultáciách s poprednými predstaviteľmi výskumu SAV a univerzít, priemyselných výskumných a vývojových organizácií, automobilového a elektrotechnického priemyslu, veľkých zahraničných firiem, inovatívnych malých a stredných podnikov, bánk, KOZ SR a s celým radom ďalších reprezentantov vedeckého, politického a spoločenského života, nebola pozitívne prijatá značnou časťou slovenských politických elít iba z dôvodu, že išlo o objednávku vtedajšej vládnej koalície. Je to škoda, lebo mohla slúžiť politickým aktérom v dlhodobom horizonte.
Kto by mal určiť, čo by malo byť hlavnou víziou smerovania štátu? Malo by sa aj obyvateľstvo nejakým spôsobom podieľať na jej vytváraní? Ako?
Pozorujeme rastúcu nechuť politikov prijímať vedecké poznatky a rady odbornej verejnosti. Stranícka politika sťažuje aktívnu participáciu odbornej verejnosti na procese profesionalizácie slovenskej politickej scény, na tvorbe dominantnej vízie štátnej politiky. Možno uviesť viacero príkladov, ako niektorí, a to aj mienkotvorní slovenskí parlamentní politici nepovažujú za dôležité poznať podstatu ideových konceptov politiky. V tomto smere by si mohli zobrať príklad zo zahraničia, napríklad z Francúzska, kde platí nepísaná prax, že k vysokým politickým ambíciám patrí aj politologické vzdelanie na prestížnych univerzitách vrátane svetovo známeho Parížskeho Inštitútu politických vied, ktorý absolvovali viacerí francúzski prezidenti a predsedovia vlád. Jeho náročné štúdium absolvovali napríklad druhý československý prezident Eduard Beneš, bývalý generálny tajomník OSN Butrus-Butrus Ghálí, ale napríklad aj svetovo známy politológ českého pôvodu Jacques Rupnik.
Nazdávam sa, že na uvedenej vízii by sa mala podieľať nielen odborná, ale aj laická verejnosť. Zvlášť apelujem na to, aby sa laická verejnosť stala aktívnou občianskou verejnosťou. Aby takou bola, je potrebné vytvárať projekty participatívnej demokracie zacielené na zvyšovanie miery kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, v práci občianskych hnutí, ale napríklad aj a v školskom prostredí.
Som presvedčená, že najmä výchova a vzdelávanie mladých ľudí k aktívnemu občianstvu a k demokratickým zručnostiam má svoj ďalekosiahly zmysel. Žijeme v dobe, v ktorej nie je núdza o politický, mediálny, marketingový a reklamný typ sofistikovaných manipulácií, špeciálne cielených na hodnotovo nezrelých mladých ľudí. Nie je tajomstvom, že za produktmi politického typu manipulácií sa neskrývajú projekty sociálne spravodlivejšieho usporiadania ľudskej spoločnosti, ani ideové koncepty politiky poslania a charakteru, ale – weberovsky povedané – politiky povolania. Tento typ politiky je často spätý s ideológiami, ktoré komercionalizujú a dehumanizujú náš hodnotový svet a neprimerane zasahujú do našej osobnej, občianskej a politickej slobody.
Úlohu občiansky kultivovať slovenskú spoločnosť, vzdelávať ju v demokratických zručnostiach, ale aj jej otvárať cestu do sveta slušnej politiky by mohla na seba prebrať najmä politologicko-sociologická komunita. Tá podľa mňa má v sebe dostatok aktívneho prístupu k životu, morálneho kreditu, odhodlania, odvahy a profesionálnych zručností prekonať všetky príkoria a neprajnosti reálneho sveta politiky. Súčasne má takto možnosť dokázať svoju opodstatnenosť v úlohe strážcu a obhajcu fundamentálnych hodnôt demokracie a politickej slobody, iniciátora vo vzdelávaní k aktívnemu a zodpovednému občianstvu a odborne zdatného diskutéra v témach, ktoré sa týkajú skvalitňovania nášho politického a občianskeho života.
Je podľa Vás na súčasnom Slovensku hlavnou ideológiou vnútorného rozvoja krajiny konzum? Majú naše politické špičky aspoň nejakú, približnú víziu, ako by sa malo Slovensko vyvíjať?
Naše doterajšie ponovembrové úsilie o dobre spravovanú spoločnosť malo viac pragmatickú ako hodnotovú cestu. Žiaľ, spotrebiteľský spôsob života s jeho nenáročnými duchovnými kritériami zasiahli hodnotové orientácie podstatnej časti nášho obyvateľstva. Mnohí občania sa dostali do začarovaného konzumného kruhu zarábania a utrácania, stali sa občiansky pasívni, rezignovali na duchovné hodnoty.
Nazdávam sa, že je najvyšší čas začať intenzívny dialóg o hodnotových orientáciách našej spoločnosti. Orientácia na hodnotovú cestu je síce náročná a svojím spôsobom aj odvážna a bolestivá, ale v konečnom dôsledku môže priniesť značné pozitíva. A to najmä preto, že je viac nasmerovaná k očiste vnútorného života človeka, k tomu, čomu hovoríme život v dôstojnosti, pravde, slobode, mravnosti a spravodlivosti.
Veľa užitočnej práce v tomto smere môže urobiť vládna politika, hlavne aktéri vládnej politiky. Musia však disponovať hodnotovo vyhraneným povahovým typom, ktorý disponuje víziou dobre spravovanej spoločnosti, ktorý dokáže odolať lobokratickým nástrahám záujmových skupín a partokratickému charakteru vykonávania politickej moci. Inak povedané, charakter a profesionalita by mali byť dominantnými znakmi zodpovednej politickej práce. Žiaľ, takýchto politikov v súčasnej vládnej politike je veľký nedostatok, preto je aj nedostatok profesionálne a pluralitne zameraných diskusií na témy súvisiace s kvalitou občianskej spoločnosti.
Čo by malo byť základom pre vytvorenie celkovej vízie? Mohlo by už jej samotné hľadanie ponúknuť zmenu?
Nadviažem na svoju predchádzajúcu odpoveď súvisiacu s tvorbou aktívnej občianskej participácie na tvorbe demokratickej spoločnosti. Nazdávam sa, že predpokladom dobre spravovanej spoločnosti na Slovensku v budúcnosti bude aktívne, inkluzívne a participatívne občianstvo. Sociológovia vedia, že jeho kultivácia by sa mala rozvíjať v piatich základných zložkách – demokratickej, vedomostnej, činnostnej, asociačnej, delegatívnej. Žiaľ, v tejto kultivácii máme na Slovensku značné deficity. Azda najviac sa to týka vzdelanostnej dimenzie občianstva, ktorá by mala byť zdrojom riešenia rozvojových priorít občianskej spoločnosti v našom štáte. Netreba nikoho presviedčať o tom, že vedomostný potenciál občianstva je kapitálom, do ktorého sa oplatí investovať. V štátoch, ktoré tak robia, sa dosiahli pozitívne efekty aj v ďalších občianskych potenciáloch. V činnostnom potenciáli sa zvýšila produkcia sociálneho kapitálu, a naakumulovali sa civilizačné kompetencie, ktoré sú potrebné na zvládnutie rozhodujúcich cieľov spoločnosti v 21. storočí. V demokratickom potenciáli sa zvýšila miera kritickej občianskej vnímavosti vo verejnej sfére, zvýšila sa tiež citlivosť na riešenie otázok slobody, rovnosti, poriadku a osobitne spravodlivosti, v tom aj sociálneho rozmeru spravodlivosti a sociálneho rozmeru vládnej politiky. Starostlivosťou o asociačný potenciál, ako to potvrdzujú príklady z niektorých krajín západnej Európy, sa pozitívne zasiahlo do oblasti politického, právneho, mravného, historického, ekologického či environmentálneho vedomia. V tomto smere nás čaká veľa práce.
Len na ilustráciu uvediem výsledky minuloročného výskumu stupňov politického vedomia na vybranej vzorke stredoškolákov v košickom kraji, ktoré sme realizovali na Katedre politológie FF UPJŠ v Košiciach. Jeden zo záverov tohto výskumu potvrdil, že v skúmaných štyroch stupňoch tohto vedomia, teda naivnom, poučenom profesionálnom a teoretickom, sa vedomosti uvedených študentov z oblasti teórie a praxe politiky pohybovali na úrovni prvého a druhého stupňa, čo je z pohľadu kvality ich občianskej a politickej pripravenosti na riešenie otázok verejného života nepriaznivý výsledok. Pripomeniem, že nositeľ uvedených stupňov vedomia je málo zorientovaný v stranícko-politickom živote, v jeho hodnotových a ideologických orientáciách, navyše je ľahko manipulovateľný a ovládateľný cielene miereným politickým marketingom a mediálnymi manipuláciami. Moja politická a ľudská skúsenosť mi hovorí, že ak pozitívne zasiahneme do kvality politického a občianskeho vedomia mladých ľudí, je predpoklad zvýšenia miery ich sebavedomia, ich racionálneho rozhodovania a spolkovej činnosti, ale aj ich práce v občianskych hnutiach a perspektívne aj v ich politicko-straníckej činnosti. Naznačila som iba jednu z mnohých ciest ako o skvalitnení budúcnosti našej spoločnosti možno rozmýšľať a vytvárať priestor pre nové politické reprezentácie, ktoré budú v tomto smere viac osvietené, vizionárske a otvorené novým civilizačným výzvam.
