Výychodorímska ríša nazývaná aj Byzantská, pretrvala neuveriteľných 1000 rokov, od r. 395 po r. 1453. Nezmazateľne sa tak vryla do dejín a keď sa západná Európa zmietala v dobe temna, Byzancia so sídlom v Konštantínopole prekvitala a mala výrazný politický, kultúrny a náboženský vplyv na celú Európu. Aká asi bola ríša, kde sa prekrývalo rímske právo s ranným kresťanstvom a antickou gréckou kultúrou? Čo vieme o Byzancii, o ktorej sa u nás veľa nehovorí, snáď s výnimkou misie Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu? O Byzancii sme sa preto pozhovárali s historikom, ktorému je táto téma obzvlášť blízka. Marek Meško aktuálne pôsobí na Historickom ústave filozofickej fakulty Univerzity v Hradci Králové a externe na Ústave archeológie a muzeológie filozofickej fakulty Masarykovej Univerzity v Brne. Je autorom kníh Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna. Druhá byzantsko-pečenežská vojna (1083-1091), ktorá vyšla v Nitre v roku 2012 a Alexios I Komnenos in the Balkans, 1081-1095, ktorá minulý rok vyšla v prestížnom nakladateľstve Palgrave Macmillan, ako aj veľkého množstva historických popularizačných článkov vychádzajúcich v Čechách a na Slovensku.
Názov Byzancia je zrejme odvodený od mesta Byzantion. Ako vznikol tento názov?
Podľa jednej z verzii názov Byzantion odkazuje na údajného zakladateľa mesta (gréckej osady) Byzasa, resp. podľa inej verzie na 2 zakladateľov (Byzas a Anthés), z čoho vznikol aj názov osady Byzantion. V r. 324 sa Konštantín Veľký stal cisárom celej spojenej Rímskej ríše. Rozhodol sa, že hlavné mesto bude Byzantion a premenoval ho podľa seba. Názov Byzantion bol však naďalej používaný a neskôr sa preniesol aj na obyvateľov východnej časti Rímskej ríše, ktorá podliehala Konštantínopolu a nie starému Rímu.
Ako vznikla Byzantská ríša? Aké bolo etnické zloženie obyvateľstva?
Od 3. st. sa v Ríme prejavuje veľká politická kríza – jeden cisár už nebol schopný vládnuť tak veľkej ríši, ktorá sa takmer rozpadla. V 4 st. bola ríša niekoľkokrát rozdelená a spojená. Dokonca aj po r. 395 (definitívne rozdelenie na Západorímsku a Východorímsku ríšu) bola ríša vnímaná ako jednotná. Tie zákony, ktoré boli schválene v jednej polovici, automaticky platili aj v druhej časti ríše. Rozdelenie nebolo nejako cielené, ale vyplynulo zo vtedajších skutočností a potrieb. Západná polovica sa rozpadla, ale východná prežila. Keď cisár Justinián I. Veľký zistil, že sa dajú získať späť západné územia, ktoré sa po roku 476 stali súčasťou barbarských kráľovstiev, znovu sa tam vrátil, pretože k dobrým zvyklostiam rímskych cisárov patrilo aj to, že svojim nasledovníkom odovzdávali väčšie územie alebo min. rovnako veľké, aké zdedili. Justinián chcel opäť vrátiť bývalú západnú časť ríše pod svoju priamu vládu. Tieto barbarské kráľovstvá boli až do roku 800, keď na Západe Karol Veľký prijal cisársky titul, stále vnímané ako súčasť Rímskej ríše a podliehajúce autorite cisára sídliaceho v Konštantínopole. Ich králi boli v duchu tejto politickej ideológie vnímaní ako jeho zástupcovia.
Čo sa týka etnického zloženia, sú tam viaceré vrstvy: pôvodné negrécke obyvateľstvo z doby železnej (v Malej Ázii napríklad Lýdovia, Frýgovia, Károvia, atď.) potom silné zastúpenie Grékov, ktorí prekryli a pogréčtili tieto etniká v helenistickom období (z čias Alexandra Macedónskeho), a potom Rimania, ktorí obsadili a zreorganizovali celé helenizované východné Stredomorie, nechali tam légie a dali mu jednotnú politickú pečať. No napriek tomu, že všetci si hovorili Rimania, latinčina sa od čias Justiniána prestala používať a nahradila ju gréčtina. Obyvatelia Rímskej/Východorímskej/Byzantskej ríše boli teda vo výsledku od začiatku 7. storočia prevažne grécky hovoriaci kresťanskí Rimania.
Byzancia bola teda zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Ako sa žilo v takejto ríš? Prečo sa tak veľký dôraz kládol na náboženstvo?
Hovoríme o období od neskorej antiky až po 15. storočie a v každom z jednotlivých období vyzerala ríša inak, mala inú skladbu obyvateľstva, atď. Samozrejme, rímske právo bolo základom, ktorý zdedili z čias antiky a do finálnej podoby sa dotvorilo za čias Justiniána. Vďaka čomu máme Corpus Iuris Civilis. Potom však prichádzajú rôzne krízy – útoky Peržanov, Avarov, Slovanov, Arabov a s nimi ďalšie kalamity. Pod vplyvom týchto kalamít začalo hrať kresťanstvo oveľa dôležitejšiu rolu. Totiž, vo svete, v ktorom sa rúcajú istoty ako fungujúca administratíva, vláda práva, prichádzajú barbari, vyčíňajú choroby ako mor, či vážne klimatické zmeny (na konci staroveku), ľudia sa viac vnoria do náboženských tém, hľadajú ochranu, transcendentno. Náboženstvo sa prepája s rímskym právom, sú to najmä otázky morálky, desiatich Božích prikázaní. Rímske právo tak čiastočne stratilo antickú pečať, ale získalo kresťanskú spravodlivosť a morálku. A toto sa stalo základom toho, ako Byzantinci o sebe zmýšľali, súčasťou identity – boli hrdí na prvých kresťanov, Nový zákon bol napísaný v gréckej koinē, vnímali to teda, že je to ich vec. Kresťanstvo sa stalo jedným z pilierov spoločnosti. Hovoríme o teokratizácii spoločnosti, no na druhej strane, nikdy tam nezanikla antická vzdelanosť – čítali sa antickí autori, grécki filozofi, antická knižnica bola používaná. Takže väčšina ľudí mala vyššie vzdelanie, boli gramotní (oveľa viac ako v západnej Európe) vďaka štátnemu aparátu, spoločnosť fungovala efektívnejšie. Životná úroveň obyvateľov bola vyššia min. do križiackych výprav. Sofistikovanosť spoločnosti sa neprejavovala len v práve a v otázke kresťanských právd, ale napr. aj v kuchyni, v spôsobe bývania, v „konzumácii“ a znalosti umenia a literatúry. Byzancia bola neustále vzorom pre zvyšok Európy, obdivovaná, súčasne nenávidená (Byzantinci mali príliš veľa dobrých vecí, prečo ich nemáme my…). Môžeme povedať, že sa tam žilo dobre, všetci obyvatelia – aj tí najchudobnejší – mali teoreticky šancu na spravodlivé súdne konanie. V Byzancii platilo, že pokiaľ ktokoľvek hovoril grécky, poslúchal cisára a bol kresťan, mal dvere všade otvorené a nič mu nebránilo v kariére. Bolo jedno odkiaľ a z akého etnika človek pochádza.
Napriek tomu, že sa čítali antickí autori, grécki filozofi, bola nad dielom Origena – filozofa ovplyvneného práve Platónskou školou – na 5. ekumenickom koncile v Konštantínopole v. r. 533 ediktom cisára Justiniána vyslovená kliatba a tiež nad všetkými, ktorí považujú jeho učenie za správne alebo ho rozširujú (dielo Origena sa považuje za prvý systematický výklad kresťanskej vierouky).
Justinián sám seba považoval za zdroj všetkého práva a zároveň aj za niekoho, kto ako cisár, ako sakrálny vládca (aj keď existoval patriarchát a celá cirkevná hierarchia) spravil z kresťanstva tolerované náboženstvo v Rímskej ríši. Vďaka tomu sa cítil zodpovedný za blahobyt všetkých poddaných a hlavne za zabezpečenie spásy ich duší. Aby sa mu to mohlo podariť, snažil sa pôsobiť tak, že pomocou dobrých zákonov nastavil vhodné podmienky. Mimo toto pôsobenie sa snažil ovplyvňovať aj cirkev a chrániť ju aj proti jej vôli (resp. aj na úkor právomoci konštantínopolského patriarchu) pred rôznymi vplyvmi, teda aj pred možnosťou korupcie tej „správnej viery“.
Totiž, Origenés (tu sa budem pohybovať na tenkom ľade) žijúci v 3 st. bol síce cirkevným otcom, ale zároveň čerpal z antickej platónskej a novoplatónskej filozofie. Veril, že duše existujú ešte pred zrodením, že sa môžu narodiť viackrát a že v hmotnom tele majú možnosť si odčiniť hriechy z predošlých životov. Viem si predstaviť, že toto sa neskorším kresťanom a hlavne teda Justiniánovi v 6. storočí mohlo javiť ako niečo, čo by mohlo byť zle pochopené a na základe toho sa zrejme Justinián rozhodol. Ale toto bolo bežné neskôr aj na latinskom Západe (príkladom bol Peter Abélard v 12. storočí). Vždy keď nejaký teológ alebo cirkevná autorita príliš koketovala s antickou filozofiou, cirkev bola podozrievavá lebo chcela, aby teológia bola nadradená filozofii a nie naopak. Teda Origenés bol pre Justiniána a jeho teológov podozrivý, lebo príliš vychádzal z platónskej filozofie. Ale to je len môj pohľad, na tieto veci nie som odborník.
Keď cisár Justinos II. (Justiniánov synovec) nebol schopný spravovať ríšu (údajne prišiel o rozum), ríšu spravovala cisárovná Sofia, ktorá prijala plnú moc. Aké štátne zriadenie bolo v Byzancii, ak sa manželka cisára mohla stať panovníčkou?
Rozhodne išlo o monarchiu. Sofia bola neter Teodory, ktorá mala veľký vplyv a mala ambicióznu povahu. Sofia sa snažila byť pre Justina II. oporou tak, akou ňou bola Teodora pre svojho manžela. Bola to taká tradícia silného ženského charakteru. Nevie sa prečo Justinos II. akoby zošalel, možno to bola nejaká diagnóza, ktorá prepukla keď sa dozvedel, že Peržania ovládli veľmi významnú pohraničnú pevnosť Dara. Takže Sofia sa v tejto chvíli mohla stať regentkou za mentálne nestabilného cisára. Ale jednalo sa naozaj len o regentstvo, pretože nevládla sama. Tu sa Gregor z Tours, pôvodca správy o tom, že Sofia vládla sama ako cisárovná, proste mýlil, resp. nepoznal reálie východorímskeho dvora. Sofia predstavovala dynastickú kontinuitu, ale pri vykonávaní regentských povinností mala k dispozícii cisárskych úradníkov a senát, ktorí tiež hrali významu úlohu a pomáhal jej samozrejme aj patriarcha a ďalší významný činiteľ v podobe veliteľa cisárskej gardy (nazývanej Excubitores), ktorá v podstate určovala, kto bude cisár. Aj Justiniánov strýko Justinos I. sa pôvodne stal cisárom preto lebo bol veliteľ tejto stráže. Každopádne som chcel povedať, že tam bol Tiberius, veliteľ cisárskej stráže, ktorý mal veľmi silný charakter. Keď ho Sofia spoznala, donútila svojho manžela, keď mal lepšiu chvíľku, aby ho menoval do nižšej cisárskej hodnosti ako caesara (najvyššia cisárska hodnosť bola označovaná titulom augustus). Takže ona vlastne nikdy nevládla sama, pretože takmer hneď od začiatku fakticky prevzal z jej pliec vládu Tiberius. Zdá sa ale, že s ním vytvorila akýsi tým. Tiberius bol neskôr menovaný za spolucisára, čím Sofia úplne stratila vplyv. Neskôr po smrti manžela Justina II. v roku 578 sa Tiberius ako Tiberius II. stal automaticky cisárom, Sofia ho chcela donútiť, aby sa rozviedol a aby si ju vzal za manželku, aby mohla mať vplyv na vládu, no to sa jej nepodarilo. Ale aj tak, keď roku 582 Tiberius II. zomieral, radil sa so Sofiou, kto by mohlo byť cisárom po jeho smrti. Takže Sofia bola naozaj silná osobnosť. Podobný prípad bol s Irenou, ktorá ale už skutočne vládla ako cisárovná – samovládkyňa na prelome 8. a 9. storočia (do roku 802). Potom aj neskôr v 11. a 12. st. sa objavili výrazné ženské osobnosti, ktoré ovplyvňovali politiku, ale oficiálne sa neuznávalo, že by žena mohla vládnuť sama. Vždy tam musel byť nejaký muž, ktorý si ju buď zobral za manželku alebo ho ona adoptovala alebo nejakým iným spôsobom sa moc preniesla na muža, ale žena sama vládnuť ako plnohodnotná cisárovná v Byzancii nemohla.
Podobné to bolo zrejme aj s už spomínanou cisárovnou Teodorou (r. 497 – 548), ktorá výrazne prispela k rozvoju práva žien, dôraz sa tiež kládol na opatrovníctvo detí, zaviedli sa tvrdé tresty za násilie páchané na ženách, atď…
Teodora mala významný vplyv na Justiniána. Justinián bol do nej veľmi zaľúbený. Teodora sama pochádzala z veľmi chudobných pomerov, nebola žiadna aristokratka, mala ťažký život. Z vlastnej skúsenosti poznajúc utrpenie detí a žien, snažila sa im pomôcť práve cez svoj vplyv na Justinána. V r. 525 boli dokonca pozatvárané všetky nevestince, a prostitútky, aby sa nemuseli vrátiť k svojmu remeslu, dostali peniaze, slušné šaty, atď. Pre ďalšie z nich Teodora vraj založila kláštor, kde sa z nich stali mníšky. Všetky tieto pokrokové opatrenia a vymoženosti ohľadne ochrany žien a slabších „prepašovala“ do práve spisovanej finálnej verzie rímskeho práva (vyššie zmieňovaný Corpus Iuris Civilis alebo Justiniánovský kódex rímskeho práva). Nikdy to nebolo dokonalé, napr. ženy ak sa chceli rozviesť, museli priniesť dôkaz, ťarcha dokazovania bola na nich. Veľká pomoc bola aj zmena s delením majetku pri rozvode, aby sa žena mohla o deti postarať a uchovať si tak práva na výchovu.
Dalo by sa teda povedať, že Byzantská ríša bola na tú dobu a v porovnaní so západom moderný štát?
Radšej by som sa uchýlil ku konštatovaniu, že Byzantská ríša bola lepšie organizovaná. Pretože tam prežili inštitúcie z antiky: cisársky dvor, centrálny administratívny aparát, finančný systém, výber daní, súdnictvo, stála armáda, proste inštitúcie, ktoré na západe s pádom Západorímskej ríše postupne zanikli a znova sa začali vytvárať až od 11. – 12 storočia a to v závislosti od schopností jednotlivých vládcov. V Byzancii to bolo inštitucionalizované a vydržalo to až do konca.
Bola Východorímska ríša nakoniec zničená vonkajšími hrozbami alebo vnútornými krízami – sociálne a ekonomické napätie, postupný úpadok, demografická kríza, atď…
Myslím si, že do určitého momentu mala Byzancia vnútornú životnú energiu a vždy sa vedela prispôsobiť vonkajšej situácii, ktorá sa okolo nej neustále menila. To trvalo min. do 11 st., kedy dosiahli najväčší nielen územný ale aj civilizačný rozmach. V 11 st. tam prišla veľká kríza, potom križiacke výpravy, útoky rôznych nomádskych etník, potom seldžuckých Turkov. Západ sa začal hlavne ekonomicky a politicky veľmi výrazne zmáhať a Byzancia sa postupne dostávala do závislejšieho postavenia, do defenzívy. Zdá sa, že začali strácať vnútornú energiu, schopnosť prispôsobiť sa a obracať vlastnosti svojich nepriateľov proti nim. Možno aj samotní obyvatelia stratili vieru v dôležité prvky a ideológiu, na základe ktorej ríša existovala. Boli tam samozrejme krízy spoločenské aj demografické, ale to bolo len sekundárne. Štát stratil životnú energiu a nahradili ho novšie a dravšie národy ako Osmani. Osmanskí Turci mimochodom veľmi čerpali z byzantských tradícií. Napríklad mesto Konštantínopol nebolo oficiálne nikdy premenované, jeho dnešný názov Istanbul vznikol pôvodne medzi ľudovými vrstvami (a dokonca sa tvrdí, že na základe gréckeho spojenia, akým grécky roľník odpovedal na otázku tureckých stráží, že kam smeruje s tovarom – is tin Polin – do Mesta). Do r. 1924 bol v oficiálnych dokumentoch spomínaný ako Kostantiniyye a až potom bol premenovaný.
Byzantská ríša bola národný štát prevažne grécky hovoriacich kresťanských Rimanov. Aký je kultúrny odkaz Byzancie?
Je toho veľmi veľa. Zachovanie rímskeho práva, ktoré je dodnes základom akéhokoľvek práva všade na svete. Učia sa ho už prváci na VŠ. Cez Byzanciu sa k nám do zvyšku stredovekej Európy dostávala klasická antická vzdialenosť. Byzancia bola akoby truhlicou chrániacou odkaz antiky – od vzdelanosti, cez filozofiu, literatúru až po všetky texty a odovzdala nám ich, keď učenci z Byzancie utekali pred Osmanmi v 14. – 15. st. do Talianska a ostatných európskych krajín. Vďaka Byzancii sa rozšírili do celej Európy klasické štúdiá, grécka filológia, čo umožnilo znovu európskej civilizácii (ktorá medzitým vlastne stratila strašne veľa z antických prameňov a koreňov) sa obnoviť v latinskej západnej časti a neskôr to využiť novým kreatívnym spôsobom až doteraz.
Ďalším obrovským prínosom pre Európu bol v tom, že Byzancia nás od čias neskorej antiky chránila pred veľkými vpádmi z východu, z moslimského sveta. Keby sa Byzantínci 2x neubránili mohutnému útoku z arabského sveta v 7. – 8 st., tak celá Európa by bola moslimská. Čiže Európa sa v tieni Byzancie mohla voľne rozvíjať, inšpirovaná Byzanciou a po jej smrti mohla začať prekvitať.
Vplyv Byzancie sa niekedy vo väčšej, niekedy v menšej miere prejavoval v priebehu celého stredoveku. Napr. pri diplomatických návštevách zástupcov západných štátov na cisárskom dvore v Konštantínopole boli štátnici okúzlení kultúrou, úrovňou, architektúrou, rôznymi ceremoniálmi, nádhernými šatami, korunami, spôsobom akým vyjednávali, vôbec diplomaciou, to všetko sa potom snažili aplikovať doma. Napr. rituál pomazania kapetovských kráľov vo Francúzsku je celý odkopírovaný alebo inšpirovaný Byzanciou. Takisto korunovácia nemeckých cisárov v rímsko-nemeckej ríši. Dokonca aj za to, že máme vidličky môžeme vraj na základe jednej zachovanej historickej anekdoty vďačiť byzantskej princeznej Teofano, ktorá prišla ako manželka Ota II. z Byzancie. Takýchto drobností a detailov je obrovské množstvo. Západ byzantskú dvorskú kultúru a civilizáciu obdivoval, priebežne ju napodobňoval, až nakoniec prekonal svojich učiteľov.
Byzancia v podstate umožnila zrod dnešnej európskej civilizácie – predala jej antické dedičstvo a dodnes môže byť inšpiráciou aj v tom, že navzdory mnohým hlbokým krízam prežila viac ako 1000 rokov.
Čo sa dialo v Konštantínopole po jeho dobytí Turkami v r. 1453?
Podľa islamského práva šaríja, ak sa neveriaci nepriateľ vzdá, tak s ním moslimovia zaobchádzajú šetrne – môžu si vybrať ostať na dobytom území alebo odísť, majetok si môžu ponechať. No ak sa nevzdá, s nepriateľom sa môže urobiť čokoľvek. Konštantínopol sa nevzdal, hoci posledný byzantský cisár Konštantín XI. Dragaš ponuku k dobrovoľnému poddaniu sa dostal. Turci a janičiari potom pôvodných obyvateľov úplne rozvrátili, po tri dni mesto plienili, rozdeľovali si korisť a samozrejme brali obyvateľstvo do otroctva a podobne. Sultán ale tých, ktorých nepovažoval sa nebezpečných, od svojich vojakov vykúpil a umožnil im v Konštantínopole ostať, alebo odísť podľa vlastnej vôle. Keďže v meste neostalo veľa Grékov, sultán Mehmed II. v priebehu ďalších rokov nechal presídľovať do Konštantínopola Grékov z iných regiónov, pretože sa snažil zachovať pôvodný charakter mesta, aby fungovali remeslá a obchod, aby tak netratil, ale naopak. Takže v časoch Osmanskej ríše bola tretina obyvateľstva Konštantínopola stále tvorená Grékmi, tretina moslimami a tretina Arménmi, Židmi a ostatnými etnikami, ktoré žili v multietnickej ríši. Konštantínopol stratil grécky charakter až po pogromoch v r. 1955. Dovtedy bolo mesto veľmi kozmopolitné, ale v dnešnej dobe už táto jeho charakteristika prežíva už iba ako lákadlo pre turistov.
