Koľko mŕtvych, koľko zranených, koľko zničených ľudských životov a osudov má na svedomí náboženský fanatizmus, boj o moc, o územia, zdroje, o peniaze, boj o svoju pravdu? Čo sa musí stať, aby ľudstvo dospelo? A dospeje vôbec niekedy? Martin Reguli je analytik Nadácie F. A. Hayeka. Zameriava sa na oblasti ekonomickej, sociálnej ako aj zahraničnej politiky, v ktorej má skúsenosti s výskumnými projektmi. Zhovárali sme sa na tému aktuálne mimoriadnej situácie v oblasti Izraela, Palestíny a Iránu.
Prečo od vzniku Izraela (v r.1948) dochádza k neustálim stretom medzi arabmi (moslimami) a židmi?
Strety medzi Arabmi (najmä Palestínčanmi) a Židmi od vzniku Izraela v roku 1948 majú hlboké historické, náboženské a politické korene. Všetko sa začalo po druhej svetovej vojne, keď OSN schválila plán na rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát. Židia tento plán prijali, no arabské štáty ho odmietli. Keď Izrael v roku 1948 vyhlásil nezávislosť, vypukla vojna, počas ktorej bolo vyše 700 000 Palestínčanov vysídlených – udalosť, ktorú Palestínčania nazývajú „Nakba“ (katastrofa).
Odvtedy sa konflikt prehlboval. Izrael v roku 1967 počas Šesťdňovej vojny obsadil Západný breh, Východný Jeruzalem a Gazu – územia, ktoré Palestínčania považujú za základ svojho budúceho štátu. Izraelské osady na týchto územiach sú vnímané ako nelegálne a zvyšujú napätie. Zároveň sa v regióne vystriedalo viacero ozbrojených konfliktov, intifád (palestínskych povstaní) a neúspešných mierových rokovaní.
Dôležitým faktorom je aj náboženstvo – Jeruzalem je posvätný pre Židov aj moslimov, čo zvyšuje citlivosť každého zásahu. Politicky je situácia komplikovaná aj tým, že palestínske územia sú rozdelené medzi dve frakcie – Hamas v Gaze a Fatah na Západnom brehu – ktoré majú odlišné postoje k Izraelu.
Konflikt je navyše ovplyvňovaný aj vonkajšími hráčmi – USA, Iránom, arabskými štátmi či EÚ – čo ho robí ešte zložitejším. Napriek viacerým pokusom o mier sa doteraz nepodarilo nájsť trvalé riešenie, pretože chýba dôvera, ochota na kompromisy a jasná vízia spoločného spolužitia.
Na tom, že Izrael pácha v Pásme Gazy genocídu, sa zhodujú nielen relevantné ľudskoprávne organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch, Lekári bez hraníc či osobitý výbor OSN (UNHCR), ale aj relevantní odborníci na otázky genocídy a holokaustu. Ako vnímate postoj západu k dianiu na palestínskych územiach?
Podľa OSN bolo do mája 2025 zabitých viac ako 52 000 Palestínčanov. Humanitárna situácia je katastrofálna – blokáda, hlad, nedostatok vody a zdravotnej starostlivosti sú systematické a dlhodobé. Viacerí izraelskí predstavitelia boli obvinení z používania dehumanizujúcej rétoriky a výziev na zničenie Gazy. Odborníci tvrdia, že kombinácia činov a vyjadrení predstavuje „genocídny zámer“ – kľúčový prvok podľa Dohovoru OSN o genocíde.
Tu je dôležité podotknúť, že Izrael má od útokov z 7. októbra 2024, čo bol najsmrteľnejší útok voči Židom od konca Holokaustu jednoznačný cieľ, úplnú porážku Hamasu. Ide o teroristickú skupinu, ktorá v pásme Gazy vládne od 14. júna 2007, ktorá odmieta uznať právo Izraela na jeho existenciu a v tomto smere organizovala aktivity voči Izraelu s cieľom jeho zničenia. Čo sa týka definície genocídy, tu je potrebné tiež vyzdvihnúť, že definícia genocídy vyžaduje preukázanie úmyslu zničiť určitú skupinu ako takú – čo je právne veľmi náročné dokázať. Niektorí právnici tvrdia, že izraelské akcie sú vojenskou odpoveďou na útoky Hamasu, a teda nemajú etnický alebo náboženský základ. Izrael tvrdí, že cieľom je zničiť Hamas, nie palestínsky ľud, a že podniká kroky na minimalizáciu civilných obetí (napr. varovania pred útokmi, evakuácie). Izrael tiež umožnil vstup humanitárnej pomoci a vydal tisíce pracovných povolení pre Palestínčanov. Počet obyvateľov Gazy sa za posledné desaťročia výrazne zvýšil, čo niektorí považujú za dôkaz, že nejde o systematické vyhladzovanie.
Aj preto vnímam postoj Západu ako pragmatický a strategicky citlivý najmä s ohľadom na vývoj situácie ako aj aktivity Spojených štátov, ktoré sú stále kľúčovým spojencom európskych krajín a svoje záujmy presadzujú veľmi významne v tomto regióne. Samozrejme viaceré krajiny Západu, resp. ich čelní predstavitelia volajú po zatknutí predstaviteľov Izraela, čo je možné považovať za principiálne, avšak reálne naplnenie tohto cieľa by malo významný dopad na stabilitu židovského štátu ako aj spojenectvo s európskymi krajinami.
Čo spraví tento postoj s arabským, resp. moslimským svetom?
Moslimský svet nie jednoliaty blok. Dá sa deliť nie len v rámci Islamu (šíitske a sunitské štáty), ale aj vzťahov voči západnému svetu a voči palestínskemu ľudu. Práve Donald Trump počas svojej prvej administratívy podporil vznik takzvaných Abrahámových dohôd (Abraham Accords). Abrahámove dohody sú sériou diplomatických dohôd sprostredkovaných Spojenými štátmi, ktoré normalizovali alebo zlepšili vzťahy medzi Izraelom a niekoľkými arabskými krajinami, konkrétne Spojenými arabskými emirátmi, Bahrajnom, Marokom a Sudánom. Tieto dohody, podpísané v roku 2020, sú založené na princípoch vzájomného porozumenia, rešpektu a spolupráce s cieľom podporiť mier a hospodársku prosperitu na Blízkom východe. Okrem Saudskej Arábie sa ako potenciálni budúci signatári spomínajú aj ďalšie krajiny ako Omán, Katar a Indonézia. Ide teda o potenciálnu alianciu sunitských krajín v regióne aj mimo neho, ktoré sa zjednocujú proti šíitskym režimom financovaným Iránom. Zároveň v tomto zozname ale chýba napríklad Jordánsko, ktoré vníma citlivo práve záujem Palestíny mať vlastný štát. Je teda vidieť, že Amerika a Izrael využívajú umne fakt, že dokážu obísť tému Palestíny a vytvárať si s krajinami arabského sveta vzťahy napriek tomuto prístupu. Západná Európa musí reflektovať tento stav
Prečo Hamas strieľal do mladých Izraelčanov na festivale Nova a mnohých uniesol? Predsa mohol očakávať takúto rekciu Izraela… z pohľadu Hamasu „zvláštna“ politika.
Útok Hamasu na hudobný festival Nova 7. októbra 2023 bol jedným z najkrvavejších incidentov v dejinách Izraela. Militanti Hamasu vtrhli na festival, kde sa nachádzalo približne 3 500 mladých ľudí, a zabili najmenej 364 civilistov, pričom desiatky ďalších uniesli do Gazy.
Podľa izraelských bezpečnostných služieb Hamas pravdepodobne pôvodne neplánoval útok priamo na festival – cieľom mala byť blízka osada Re’im. Festival si údajne všimli až počas útoku, pravdepodobne pomocou dronov alebo výsadkárov na padákoch.
Z pohľadu Hamasu bol útok súčasťou širšej operácie, ktorú označili za „odpoveď na izraelskú okupáciu“, „znesvätenie mešity Al-Aksá“ a „odvetu za zabíjanie Palestínčanov“. Hlavný veliteľ ozbrojeného krídla Hamasu, Mohammad Deif, vyhlásil, že „ľud si berie späť svoju revolúciu“ a vyzval Palestínčanov, aby „zapálili zem pod nohami okupantov“.
Z taktického hľadiska Hamas pravdepodobne očakával tvrdú reakciu Izraela, no cieľom mohlo byť:
• šokovať izraelskú verejnosť a ukázať zraniteľnosť štátu,
• získať rukojemníkov ako vyjednávaciu páku,
• mobilizovať palestínsku spoločnosť a získať podporu v regióne.
Z morálneho a strategického hľadiska však mnohí pozorovatelia považujú tento útok za extrémne krutý a kontraproduktívny – nielenže spôsobil masívne civilné obete, ale aj vyvolal bezprecedentnú izraelskú vojenskú odpoveď a humanitárnu katastrofu v Gaze.
Čo ďalej zamýšľa Izrael urobiť s Palestíncami?
Izrael v roku 2025 schválil plán, ktorý zahŕňa dlhodobé ovládnutie pásma Gazy, rozsiahlu vojenskú prítomnosť a presun státisícov Palestínčanov na juh Gazy. Tento plán je vnímaný ako nátlak na Hamas, ale zároveň vyvoláva obavy z etnického čistenia a porušovania medzinárodného práva.
Ďalším prvkom je tzv. „dobrovoľná emigrácia“ Palestínčanov do tretích krajín, ktorú izraelská vláda oficiálne podporuje. Kritici však tvrdia, že v kontexte vojny a humanitárnej krízy nemožno hovoriť o skutočne dobrovoľnom rozhodnutí.
Organizácie ako Human Rights Watch varujú, že tieto kroky môžu predstavovať zločiny proti ľudskosti, vrátane vyhladzovania civilného obyvateľstva a zámerného ničenia infraštruktúry, čo by mohlo napĺňať definíciu genocídy.
Vidíte nejakú súvislosť v načasovaní likvidácie pásma Gazy a útokom na Irán?
Určite sa tam dá vidieť súvis. Eskalácia v Gaze môže byť súčasťou širšej stratégie Izraela voči tzv. šíitskej „osi odporu“, ktorú tvoria Hamas, Hizballáh a Irán. Likvidácia Hamasu mohla oslabiť iránsky vplyv v regióne a pripraviť pôdu pre možný preventívny úder na iránske jadrové zariadenia. Načasovanie môže byť tiež ovplyvnené domácou politikou a medzinárodnými vzťahmi – napríklad návštevou amerického prezidenta alebo zmenami v postoji USA k Blízkemu východu. Zatiaľ však neexistuje jednoznačný dôkaz, že by išlo o koordinovanú operáciu s cieľom pripraviť útok na Irán. Irán ako sponzor týchto režimov v Libanone a Palestíne sa zdal mať silnú pozíciu voči Izraelu po útokoch z 7. októbra 2023, keď mohol na Izrael pripraviť ofenzívu z troch smerov (zo severu cez Hizballáh, z Juhu cez Hamas a z východu priamo z Iránu. No po drvivej porážke Hamasu a cielených útokoch na komunikačnú infraštruktúru Hizballahu je toto tretia fáza ofenzívy voči tejto osi a vyzerá, že dostala Iránsky režim do najslabšej pozície vo svojej štyridsaťšesť ročnej histórii.
Dôvodom útoku Izraela na Irán má byť vývoj jadrovej bomby, ale neoficiálne aj zvrhnutie režimu. Vidíte tu podobnosť s inváziou do Iraku? Prečo existuje taká nevraživosť medzi Izraelom a práve Iránom?
Áno, existujú určité paralely medzi týmito dvoma situáciami. Obe krajiny boli obvinené z vývoja zbraní hromadného ničenia (Irak v roku 2003, Irán dnes). Obe operácie boli či sú ospravedlňované ako preventívne opatrenia na ochranu bezpečnosti. Rozdiel je v tom, že Irán je oveľa silnejší regionálny hráč než bol Irak a má rozsiahlu sieť spojencov (napr. Hizballáh, Húsiovia). Avšak na rozdiel od vojny v Iraku, ktorú vyvolali Spojené štáty a ktorá mala obrovské ekonomické a politické dopady na USA, v súčasnosti neexistuje v USA podpora pre zopakovanie takejto vojny voči Iránu. Zároveň v prípade Iraku nehral konflikt s Izraelom reálne žiadnu úlohu, kým v prípade Iránu ide o konflikt hnaný nevraživosťou medzi Izraelom a Iránom. Nevraživosť medzi Izraelom a Iránom má ideologické aj geopolitické korene. Irán po islamskej revolúcii (1979) odmieta existenciu Izraela a podporuje ozbrojené skupiny, ktoré proti nemu bojujú. Izrael považuje iránsky jadrový program za existenčnú hrozbu a snaží sa ho zastaviť diplomaticky aj vojensky.
V roku 1963 ajatolláh Chomejní ostro odsúdil svetský režim šáha Pahlavího a jeho tzv. bielu revolúciu. Vystupoval proti šáhovej orientácii na západ, najmä na USA. V rokoch 1978 – 1979 riadil iránsku islamskú revolúciu, ktorá vyvrcholila zvrhnutím šáha Pahlavího a jeho útekom z Iránu, následne sa Chomejní dostal k moci. Aký je teraz vzťah Peržanov k súčasnému iránskemu režimu a k Arabom, ktorí tvoria len 3 % z iránskej populácie?
V Iráne vládne teokratický režim, ktorý sa opiera o šíitsku ideológiu ajatolláha Chomejního. Mnohí mladí Peržania sú však sekulárni, vzdelaní a frustrovaní z represívneho systému. Protesty v rokoch 2022–2023 ukázali hlbokú nespokojnosť s režimom, najmä medzi ženami a mládežou.
Vzťah k Arabom je zložitý. Iránci (najmä Peržania) sa často kultúrne odlišujú od Arabov a vnímajú sa ako dedičia starobylej civilizácie. Arabská menšina (cca 3 %) žije najmä v ropnej provincii Chúzestán a čelí diskriminácii a marginalizácii.
V Iráne tvoria väčšinu Peržania s okolo 51 %, nasledujú Azerbajdžanci s 24 % a Kurdi so 7 %, následne spomínaní Arabi s 3 % a ďalšie minority. Mohli by ste povedať ako sa dnes v tejto jednej z najstarších civilizácii žije? Vieme, že množstvo mladých Iráncov študuje na západných univerzitách, náboženské slobody pre nemoslimov (Zoroastrizmus) sú mizivé, právnym systémom je šárija.
Irán je fascinujúcou krajinou plnou kontrastov. Na jednej strane je to kolíska starobylej perzskej civilizácie, s bohatou kultúrou, literatúrou a filozofiou, na druhej strane je to štát, kde dnes vládne prísny teokratický režim založený na islamskom práve – šaríi. Väčšinu obyvateľstva tvoria Peržania, no významné menšiny ako Azerbajdžanci, Kurdi, Beludži či Arabi zohrávajú dôležitú úlohu v spoločnosti. Napriek tomu čelia niektoré z týchto skupín – najmä Arabi a Kurdi – diskriminácii, obmedzenému prístupu k vzdelaniu v materinskom jazyku či podozrievaniu zo separatizmu.
Život v Iráne je dnes ovplyvnený viacerými faktormi. Ekonomicky krajina trpí pod ťarchou medzinárodných sankcií, čo sa prejavuje vysokou infláciou, nezamestnanosťou a odlivom mozgov. Mnoho mladých Iráncov, najmä z mestských oblastí, túži po slobode, vzdelaní a lepšej budúcnosti – a preto študujú na západných univerzitách alebo sa snažia emigrovať. Náboženské slobody sú obmedzené. Hoci ústava uznáva niektoré náboženské menšiny ako kresťanov, židov a zoroastrov, v praxi čelia nemoslimovia rôznym formám diskriminácie. Napríklad zoroastrizmus, ktorý je pôvodným náboženstvom Peržanov, má dnes len mizivý vplyv a jeho vyznávači žijú pod dohľadom.
Právny systém je založený na šaríi, čo ovplyvňuje každodenný život – od obliekania žien, cez tresty za „morálne prehrešky“, až po obmedzenia slobody prejavu. Napriek tomu je iránska spoločnosť veľmi živá, vzdelaná a kultúrne bohatá. Mnohí Iránci nachádzajú spôsoby, ako si zachovať svoju identitu, humor a nádej aj v náročných podmienkach.
