V Novembri ´89 sme azda najviac túžili po slobode. Čo to ale je skutočná sloboda, aké má podoby, ako ju dosiahnuť? Pri príležitosti 32. výročia Nežnej revolúcie sme otázky položili dvom politikom. Jednému bývalému, druhému súčasnému (ktorého politická hviezda ešte len vychádza), jednému skôr liberálnejšiemu, druhému skôr konzervatívnejšiemu, jeden bol jednou z najvýraznejších osobností Novembra, druhý mal vtedy 18 rokov. 
Milan Kňažko sa aktuálne venuje publicistike, hrá vo viacerých divadlách nielen na Slovensku, ale aj v Česku. V júli 2021 mu bolo na 19. ročníku medzinárodného divadelného festivalu Herec Európy udelené ocenenie za celoživotné dielo a významný príspevok k rozvoju európskej kultúry. Milan Majerský bol pedagógom, primátorom Levoče, aktuálne (od r. 2017) je predsedom Prešovského samosprávneho kraja a od r. 2020 aj predsedom KDH.
Zrejme každý človek si občas položí otázku: „Ak by si dnes zomrel, bol by si spokojný s tým, ako si žil svoj život?“ Často je odpoveď NIE a to z dôvodu akéhosi sporu: sloboda a život podľa svojich ozajstných životných túžob verzus zviazanosť z potreby finančného zabezpečenia, povinnosti a zodpovednosti voči iným, atď. Nie je teda sloboda relatívna?
MK: Sloboda môže mať množstvo podôb. Myslím si, že musí kráčať ruka v ruke so zodpovednosťou a máte pravdu, že tak ako takmer všetko v našom živote, je relatívne. Už dávnejšie som povedal, že sloboda je prirodzená súčasť nášho života. Niečo ako vzduch, ktorý dýchame. Jej cenu si uvedomíme hlavne vtedy, keď niekto privrie prívod vzduchu. Z toho vyplýva, že najlepšie dokáže oceniť slobodu ten, kto vie, čo znamená život bez nej.
Stretol som sa s vyjadrením, že človek by mal žiť tak, aby bol pripravený kedykoľvek zomrieť. Na druhej strane sme často svedkami, že smrť prichádza nečakane aj pre toho, kto ju čaká. Nuž čo. Život je evidentne zložitejší, ako naše duchaplné vyjadrenia.
MM: Počas nášho rozhovoru myslím na pápeža Františka, ktorý prišiel k nám na Slovensko v septembri. Viackrát spomínal Dostojevského – Veľkého inkvizítora, ktorý sa pýta Ježiša: „Prečo si dal človeku slobodu? Je nebezpečná.“ Stále sa akoby bojíme slobody, radšej by sme mali istú misku šošovice. Rozumiem vašej otázke: žiť si bez akýchkoľvek obmedzení, bez starostí o materiálne zabezpečenie. Bola by to sloboda, prečo nie? Sloboda má mnoho podôb – toto by bola sloboda odpútaná od matérie. Ale ak žijeme na tejto Zemi, je to utopická predstava, že nebudeme mať starosti a povinnosti voči druhým. Viac sa mi páči sloboda nie „od“, ale „k“ niečomu – v tomto prípade sloboda rozhodnúť sa, že budem pomáhať svojim najbližším.
Hovorí sa, že vnútorne slobodný človek bude slobodný aj keby bol vo väzení a naopak, vnútorne neslobodný človek nebude slobodný ani keby bol kráľom. V čom spočíva pravá sloboda? A je totožná s absolútnou slobodou?
MK: O absolútnej slobode môžeme filozofovať, ale nepoznám nikoho, kto by tak žil. Najzložitejšie je dosiahnuť pravdivú a korektnú komunikáciu so sebou. Ten, komu sa to podarí, má veľkú šancu presvedčiť seba samého, že je kráľom, aj keď v skutočnosti žije ako bezdomovec. Väzeň za mrežami síce môže mať vnútornú slobodu, ale čo je to za sloboda, keď je uväznená v ňom?!
MM: Sú to otázky, ktoré si ľudstvo kladie celé tisícročia. A je dobré, že si ich kladieme aj dnes. Ako kresťan verím na absolútne hodnoty, preto si myslím, že môže existovať aj absolútna sloboda. Ale čo znamená? Aký je jej obsah? Pokiaľ sme presvedčení, že pravda oslobodzuje, tak pri absolútnom oslobodení by sme mali nájsť absolútnu Pravdu. A v mojom hodnotovom svete sa absolútna pravda rovná Božej nepodmienečnej láske.
V Česku vznikla iniciatíva, ktorá má zabrániť Európskej komisii určovať rozsah slobody prejavu. Kde je podľa Vás hranica slobody prejavu a malo by sa jej prekročenie sankcionovať?
MK: Politická hranica slobody je známa. Moja sloboda končí tam, kde siaham na slobodu niekoho iného. Podstatné je aby ten, na slobodu ktorého niekto siaha, mohol slobodne protestovať!
MM: Dávate čoraz ťažšie otázky (úsmev). Máme výborný dokument, od ktorého sa môžeme odraziť: Ústavu Slovenskej republiky. Tam sa jasne píšu tri kľúčové myšlienky: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“ „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Radšej ako sankcie uprednostňujem diskusiu a argumenty. V slobode prejavu by sme mali vedieť veľa zniesť a akékoľvek jej obmedzenie musí byť zákonné. Ústava nám teda slúži ako odrazový mostík.
Keď raz človek skutočne zažije pocit slobody, bude ho vedieť opísať po zvyšok života. Spomínate si na takýto výrazný zážitok zo svojho života?
MK: Keď som ako prvý v Československu počas revolúcie v živom vysielaní 24. novembra 1989 povedal, že musíme zrušiť v ústave článok č. 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany, pred budovou televízie ma čakali stovky ľudí. Čakali napriek tomu, že bolo hlboko po pol noci. Ľudia sa smiali a tiekli im slzy. Sadol som do auta, smial som sa a neubránil sa slzám. Pred domom ma čakalo zopár ľudí a smiali sa so slzami na tvári. Dovtedy som bol presvedčený, že niečo také sa vyskytuje iba v dramatickej, romantickej literatúre.
MM: Určite takým zážitkom bol November 1989. Mal som vtedy 18,5 roka, bol som čerstvo dospelý a moja dospelosť mohla začať dozrievať v nových, demokratickejších a slobodnejších podmienkach. Bol to pre mňa výrazný okamih. A pocit slobody zažívam napríklad aj pri bežnom úsmeve, alebo keď sa smejeme s rodinou či priateľmi – smiech tiež oslobodzuje.
Súhlasíte s tvrdením, že zrejme žiadny človek nie je ani úplne slobodný, ani úplne neslobodný? Že iba sme na ceste k slobode? Odpoveď na otázku ešte skomplikujem dvoma citátmi… L. N. Tolstoj: „Slobodu nedosiahneme hľadaním slobody, ale hľadaním pravdy.“ F. Saleský: „Kto má pravú Božiu slobodu, nestráca radosť a pokoj srdca. Smútok vniká tam, kde je naviazanosť na svetské veci.“
MK: Aj život je iba cesta. Možno iba časť. Pozor na slepé uličky!
MM: Sloboda neznamená to, že si každý môže robiť čo chce a ako chce bez ohľadu na druhých. Je to lacné vnímanie slobody bez zodpovednosti. Práve František Saleský dokázal svojimi činmi pretaviť pravé vnímanie slobody, ktoré sa stretá s láskou. Jeho vnímanie bolo založené na tom, že Božia sloboda nie sú príkazy, ale láska. Tá potom vedie človeka k tomu, že chápe rozmedzie slobody. Tým dokáže človek prijať utrpenie aj radosti života a nemá dôvod utekať k vysnívanej „úplnej slobode“. Ale áno, tu na Zemi sme stále iba pútnikmi. Takže sme ešte len na ceste, ale teším sa, že po nej môžeme ísť spoločne.
Dobrá otázka, v tejto dobe aktuálna. Páči sa mi výrok L. N. Tolstoja, z článku: „Slobodu nedosiahneme hľadaním slobody, ale hľadaním pravdy.” Myslím, že chápem výrok Milana Kňažka, ktorý do svojej vety pripísal: „… pozor na slepé uličky!“ Nemyslím si však, že je treba o absolútnej pravde filozofovať ako tiež píše, dôležité je skôr vidieť ju ako ideál, ktorý sa nikdy nemení a ktorý dáva nášmu hľadaniu, vedenie. Lebo hľadanie bez jasného obrazu ideálu sa môže ľahko zastaviť na slobode iluzornej.
Autor Posolstva Grálu píše o slobode okrem iného: “Pravá sloboda spočíva iba v správnom rozoznávaní našich povinností, spojených s ich dobrovoľným plnením.”
Ako jednoducho vyjadrené. Dobrovoľné plnenie povinností je v podstate i znakom slobodného rozhodovania, u nepravej slobody by muselo byť v konflikte.