Aký je odkaz Nežnej revolúcie (17. november – 29. december 1989) do súčasných dní? Vtedy to bola nenásilná revolúcia, výnimočná svojou jedinečnou atmosférou, ktorá sa odrazu v spoločnosti doslova „zhmotnila“. Nebola to však horúčka davov, ktorá strhne jednotlivca, ale naopak, kolektívna rozvaha, ktorej dávala silu skutočná ľudskosť, pocit šťastia, nadšenia, spolupatričnosti… na uliciach, námestiach, v práci, v školách, v MHD, doma. Všade. Vskutku výnimočné obdobie. Juraj Flamík pôsobil ako jeden z popredných ochranárskych aktivistov v období komunizmu. Po revolúcii bol aktívny vo VPN. Svoju úlohu zohrával v transformácii spoločnosti – v oblasti ochrany prírody a v oblasti demokratizácie a občianskej spoločnosti. V roku 2018 mu bolo udelené štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie a ochranu životného prostredia. Je podpredsedom občianskeho spoločenstva OSEKO.
Ako si s odstupom času spomínate na obdobie Nežnej revolúcie v r. 1989? Čo Vás toto výnimočné obdobie naučilo do života?
Odpor a odolnosť voči komunistickému režimu som si v sebe vytváral dlho pred revolúciou. Našiel som si ideály. Najprv v knižkách o kamarátstve, o statočnosti, potom v klasickej literatúre a v dospelosti v literatúre faktov. Definitívne som sa našiel v hnutí ochrancov prírody a to znamenalo aj konflikt s oficiálnou mocou. Vnímam to tak, že som mal týmto spôsobom svoju malú revolúciu v sebe vyriešenú. Preto som November neprežíval ako niečo, čo ma má zásadne zmeniť. V Bratislave sme mali veľmi agilnú ochranársku skupinu, podieľali sme sa na vydaní dokumentu Bratislava/nahlas a v druhej polovici roku 1989 som odišiel do Prahy, kde sme s legendami environmentálneho hnutia zakladali ochranársku sieť Zelený kruh. Mimochodom, dodnes v Česku výborne funguje. Bola do hektická činnosť, takže keď som prišiel do Koordinačného centra VPN, bolo to pre mňa, akoby som presadol z jedného rýchliku do druhého. Samozrejme, lekcie z praktickej politiky boli pre mňa nové. Som vďačný za to, že som mohol byť vo vnútri toho úľa s ľuďmi ako Fedor Gál, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár, Martin Šimečka, František Mikloško a s desiatkami ďalších poctivých a nadšených ľudí. Politika je nesmierne náročné a nevďačné remeslo i poslanie a jediný spôsob, ako z neho vyviaznuť s čistým svedomím je, čo najviac sa priblížiť disidentskému princípu „žiť v pravde“.
Odkiaľ sa počas Novembra ´89 zrazu vzala medzi ľuďmi toľká spolupatričnosť, ohľaduplnosť, priateľskosť, empatia, nadšenie? (aký to rozdiel oproti súčasnosti…)
Rutger Bregman tvrdí, že altruistická spolupráca je najlepšou sociálnou stratégiou pre dobrý život spoločnosti. Revolučná eufória mu asi dáva za pravdu, lenže necítil to tak každý a netrvalo to dlho. Zmeny boli pre väčšinu príliš dramatické a očakávanie, že všetci máme zhodné predstavy o budúcnosti, boli ilúziou. Nič nevyvoláva tak silné konflikty, ako práve nesúlad očakávaní a nič nie je tak deprimujúce, ako nenaplnené ilúzie. Na námestiach sme to prežívali navonok rovnako, tešili sme sa z vízie slobody, ale časť ľudí vôbec nevedela, čo ich čaká, časť sa tešila na slobodu konzumu, časť na otvorené hranice do sveta, časť na nový Slovenský štát. To, čo sa stalo potom, že sa takmer v každej obci, meste, fabrike, škole či nemocnici našlo dosť schopných ľudí, ktorí v prvých mesiacoch potrebné zmeny presadili, je pre mňa tým skutočným zázrakom revolúcie. VPN na začiatku vyhlásila 12 bodový program zmien a ľudia ich v tej chvíli prijali a začali uskutočňovať. A zakrátko revolúcia prešla do reálnej politiky a vôľa ľudí prešla do rúk zvolených poslancov. Našťastie sa demokracia, ústavnosť a hlavné zákony stihli ukotviť včas a žijeme z nich dodnes.
Čo si predstavuje pod slobodou? Cítite sa byť vnútorne slobodný?
Ťažká otázka, ak sa nad slobodou zamýšľame ako nad filozofickým pojmom. Neviem, či je človek vôbec schopný vnímať slobodu ako celistvý životný pocit, ako životný priestor bez akýchkoľvek obmedzení. V praktickom živote nás cesty k slobode stavajú pred nové a nové prekážky, úplná sloboda je vždy za horizontom. Demokracia nám ponúka inštitucionalizáciu slobody v podobe ľudských práv, občianskych práv a právneho štátu, ponúka nám predvídateľnosť pravidiel a určité istoty, nevyhnutné pre naplnenie zmyslu nášho života. November 89 bol jednoznačne výrazom túžby po slobodnej spoločnosti. Behom pár dní sme sa zbavili diktatúry komunistickej strany a získali slobodu slova a voľného pohybu, právo slobodne vytvárať politický priestor, slobodne voliť a ďalšie a ďalšie slobody. Prinieslo to však veľa existenčných a každodenných neistôt. Dnes vidíme, že pre mnohých ľudí je život v neistote horší, ako život v neslobode. Preto sú ochotní vzdávať sa slobôd, ktoré majú a podriadiť sa populistickým a autoritárskym vodcom, ktorí im sľubujú viac istôt. A my sa rozhodujeme, volíme si cesty a za výsledok nesieme osobnú zodpovednosť. Bez nej slobodu nedosiahneme. A či sa cítim byť vnútorne slobodný? Z možností, ktoré mám, si vyberám slobodne. Ale cítim, že za zachovanie týchto možností a za zachovanie možnosti slobodne si z nich voliť, treba bojovať.
V komunistickom režime sme žili približne 40 rokov. V demokratickom 35 rokov, to je už takmer 1 : 1. Zmenila sa podľa Vás nejako mentalita ľudí?
Myslím, že ako ľudia sme v jadre mentálneho nastavenia stále rovnakí. Ale naše postoje, názory a vnímanie skutočnosti sa mení s realitou samotnou. 40 rokov komunizmu má staršia generácia navždy pod kožou, stredná generácia beží kapitalistický maratón, a mladí chcú všetko možné, okrem iného i pohodlnejší život s menším pracovným úsilím. Všetkých spolu nás valcujú nové technológie. Už strácame schopnosť rozlíšiť pravdu a lož, nevieme, čo je ľudským výtvorom a názorom a čo výplodom umelej inteligencie. Prestávame chápať kde končí mier a kde začína vojna. Nechceme veriť, že globálny ekosystém je fatálne ohrozený. V takto dramatickom prostredí by sa mali strácať ideologické rozdiely v myslení, ale ony naopak, v tejto dobe totálnej neprehľadnosti sa začali vynárať z hĺbky dejín a začali ponúkať falošné istoty a východiská. Mentálne nás od 90. rokov realita zmenila tak, ako sme si ani nevedeli predstaviť. Prestávame si rozumieť sami so sebou i s okolím. Vzídu v dobe, keď strácame kontrolu nad svetom noví spasitelia?
Niektoré argumenty odporcov súčasného kapitalistického systému sú, že ľudia sú menej šťastní, že je oveľa viac stresu, duševných porúch, že kultúrne upadáme, že žijeme oveľa viac konzumne, že nemáme na seba čas, že sme vazalmi systému napr. kvôli hypotékam. Navrhnúť však alternatívu nevedia. Čo by ste im odkázali? A čo by ste odkázali ľuďom, ktorí síce nie sú odporcami súčasného systému, ale nie sú zrovna z neho ani nadšení?
Všetci sme oprávnene nespokojní. Všetci sa usilujeme o zmeny, ale každý o iné. Celkom objektívne – vyzerá to dosť beznádejne. Ale, možno by stačilo masarykovské „nelhát a nekrást“, alebo morálny imperatív „nekonaj druhým to, čo nechceš, aby konali oni tebe“. To znamená, dať si za cieľ jednoduché pravidlo, o ktorom vieme, že vždy platilo a aj teraz platí a ktoré máme vo svojich rukách. Ak sa na tom zhodneme, prinesie to zmenu. A porovnávať rôzne režimy? Kapitalizmus sa riadi spoločenskou objednávkou, stane sa to, čo ľudia chcú, pretože práve to sa najlepšie predáva. Dokážeme spoločne chcieť dobré zmeny? Diktatúra rozhoduje o ľuďoch z titulu moci, spoločenská objednávka ju nezaujíma, a ak, tak len do tej miery, aby nevyvolala revolúciu. Neverím, že akýkoľvek Putin, Kim alebo Si, sú lepší ako kapitalizmus.
