Patrik Dubovský – Sviečková demonštrácia.

Pred 35 rokmi, 25.3.1988 večer, sa v Bratislave po dlhých rokoch čakania, prvýkrát verejne zhmotnil nenásilný odpor verejnosti proti totalite v Československu. Tento tichý odpor neskôr vyústil do celonárodného vzopätia počas Nežnej revolúcie v r. 1989. Čo predchádzalo tejto manifestácii, ako prebiehala a čo symbolizovala? Historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa, sa tejto udalosti, ktorej sa hovorí aj Bratislavský veľký piatok, priamo zúčastnil. 

Kto prišiel s myšlienkou tichého odporu v marci 1988 a kto nakoniec túto, z celospoločenského pohľadu mimoriadne dôležitú udalosť zorganizoval?

Kresťanský disident J. Čarnogurský predniesol v kresťanskom spoločenstve Fatima, ktoré duchovne viedol tajný biskup Ján Korec, návrh na zorganizovanie zhromaždenia. Fatima potom v zmysle platných zákonov, prostredníctvom Jána Čarnogurského a Františka Mikloška zaslala list Mestskému národnému výboru Bratislavy o konaní tichej manifestácie 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí s tromi požiadavkami: obsadenie uprázdnených biskupských stolcov, dodržiavanie náboženských práv, dodržiavanie občianskych práv.

Od upálenia Jána Palacha v r. 1969, ako protestu proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, to bola najväčšia protestná akcia pred Novembrom ´89. Čo dalo podnet na jej zorganizovanie?

V októbri 1987 bol v Borovciach zavraždený kňaz Štefan Polák. Neznámy pisateľ napísal list do centrály Slovenského kongresu Slovákov, kde pracoval Marián Šťastný, aby aspoň „Slováci v zahraničí niečo robili“ proti takémuto dianiu na Slovensku, keď doma režim takto hrubo porušuje ľudské práva. Na návrh M. Šťastného sa mali 25.3.1988 konať v niektorých štátoch protestné zhromaždenia pred ambasádami ČSSR proti: vraždám duchovných, proti porušovaniu náboženských práv a proti nedodržiavaniu občianskych práv. Tento návrh poslal M. Šťastný na Slovensko kresťanskému disidentovu J. Čarnogurskému. Zhromaždenia vo svete sa napokon nekonali.

Symbolom tejto manifestácie bola sviečka. Čo mala symbolizovať?

Zvolávatelia odmietli prejavy alebo transparenty na manifestácii. Zapálené sviečky mali vyjadrovať súhlas s tromi požiadavkami organizátorov a zároveň pokojným plamienkom symbolizovať svetlo a teplo, obyčajné to potreby človeka – jeho práva na normálny život, ktoré sa v prenesenom význame slova počas komunistického režimu potláčali. Pre kresťanov bola horiaca sviečka symbolom Krista a jeho moci zvíťaziť nad temnotou a chladom zla, násilia a smrti.

Napriek hrozbe prepustenia zo zamestnania a iných postihov, sa na demonštrácii zúčastnilo do 10 tisíc ľudí. Ako demonštrácia prebiehala?

Ako účastník manifestácie môžem potvrdiť, že bola spontánna, originálna, nefalšovaná, napr. nie ako nejaký vtedajší prvomájový sprievod. Ozaj z celého Slovenska i Česka sa jej zúčastnili rôzne skupiny, či jednotlivci. Tí, ktorí sa dostali na Hviezdoslavovo námestie, ale i tí mnohí v bočných uličkách s odhodlaním a disciplínou, v pokoji dodržali scenár: pokojne stáť, modliť sa a držať v ruke zapálenú sviecu, pravda, pokiaľ im ju z rúk násilne nevybili provokatéri ŠtB alebo nezahasili polievacie autá alebo vodné delá. Proti účastníkom totiž takto zasahovali, spolu s nájazdami áut VB, útokmi policajtov s obuškami, slzotvornými sprejmi a vlčiakmi. Účastníci však vydržali i na námestí i v priľahlých uličkách plánovanú polhodinu od 18 do 18,30.

Súhlasíte s tým, že práve tento pokojný, tichý protest, bol akýmsi začiatkom celospoločenského hnutia, ktoré nakoniec vyvrcholilo Novembrom ´89?

Vo veľkej miere áno. Hoci i dovtedy ľudia vyjadrovali nesúhlas s režimom. Sviečková manifestácia však ukázala nový formát protestu i zápasu. Pokojná, akoby gándhíovská forma zhromaždenia, požiadavky za úplne prirodzené práva ľudí v civilizovanom svete a ochota trpieť za ne, dala manifestácii dovtedy nevídaný morálny étos a povzbudila ľudí do ďalších protestov, vydávania samizdatov, solidárnych účastí na procesoch s odporcami režimu a podpisovaní petícií, napríklad: Niekoľko viet alebo Podnety katolíkov, kedy ľudia vyšli z anonymity a vystavili sa represiám režimu.

Myslíte si, že takýto typ protestu, s takýmito požiadavkami, bude niekedy ešte aktuálny a aké poučenie si môžeme z neho vziať?

Takýto fenomén – ako „nahí v tŕní“ hádam už nie. Ľudia sa oslobodili, hľadajú pravdu, takže sa zmenila ich mentalita a vedia sa už viac dožadovať prirodzených práv a slobôd s odvahou. Ale originalita Sviečkovej je silnou inšpiráciou, akoby novodobého Dávida, ktorý povalil Goliáša vierou a neočakávaným spôsobom. Taká bola aj Sviečková, na ktorú môžeme byť historicky i ľudsky hrdí. Patrí do histórie Európy, ktorá sa zbavuje jarma totalitných režimov. Poučenie Sviečkovej je, že sa stala kompasom nemlčať, nebyť ľahostajní, ak sa porušujú práva a slobody. Sviečková organicky spojila kresťanskú rezistenciu a občiansky disent, požiadavkami i účasťou a vzájomnou solidaritou, takže od nej už oba tábory ťahali spolu až po November – cez Hnutie za občiansku slobodu, spomenuté podpisovky, československý helsinský výbor, či Bratislavskú päťku. A najmä, Sviečková manifestácia ukázala pravé vlastenectvo, bez ohľadu na národnosť, konfesiu a ideologický svetonázor. Plamienok sviečky predsa nemôže byť falošným symbolom.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *