Pre históriu Bratislavy (až do času II. sv. vojny) bolo charakteristické mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva (Nemci, Maďari, Slováci, Židia, atd.). Ľudia sa však nerozlišovali podľa národností. Napr. pri vzniku I. Československej republiky v r. 1918, si obyvatelia Bratislavy nevedeli vybrať k akej národnosti sa prihlásiť. Aká bola kultúra tohto mesta v I. polovici 20. storočia? Aký bol život v meste, ako a akí ľudia tu žili? Po I. a II. časti trilógie prinášame záverečnú, III. časť o histórii Bratislavy. Peter Salner je rodeným Bratislavčanom, pracuje ako etnológ v SAV, je tiež autorom viacerých kníh, či publikácií. Úvodom treba podotknúť, že k najväčším traumám mesta patrí násilný odsun veľkej časti obyvateľstva (nemeckej, maďarskej a židovskej komunity) a asanácia odhadom až 60 % budov historického centra. Tieto udalosti mali dramatický vplyv na kultúru a identitu mesta a jeho obyvateľov. O aspoň vizuálnu rekonštrukciu zbúraných častí mesta sa v súčasnosti usiluje projekt Stratené mesto. No obyvateľov už nevráti nikto.
Ako vznikol názov Bratislava tak značne odlišný od predošlých názvov ako Prešpurk, Istropolis, Wilsonovo mesto?
K dôsledkom rozpadu monarchie a vzniku Československa koncom roku 1918 o.i. patrilo, že historické maďarsko-nemecké pomenovanie Pozsony/Pressburg (v oboch jazykoch sa bežne aplikuje dodnes) a ich menej frekventovaný slovenský ekvivalent Prešporok, úradne nahradili názvom Bratislava. Toto meno vytvorili pôvodne štúrovci ako symbol návratu k slovanskej (veľkomoravskej) histórii, ktorej kontinuitný vývoj prerušil práve zvrhnutý režim.
Časť obyvateľov zmenu názvu (aj vznik nového štátu) akceptovala či dokonca privítala. Zároveň však v povedomí niektorých skupín naďalej prežívali dovtedajšie názvy (a pozitívny vzťah k monarchii). Napriek nevôli úradov, paralelne fungovali všetky štyri pomenovania mesta. Používanie jednotlivých alternatív, t.j. Pozsony/Pressburg/Prešporok, resp. Bratislava, predstavovalo viac než len formálne rozdiely. Signalizovalo existenciu dvoch spoločenstiev, ktoré sa v meste vykryštalizovali. Nie náhodou sa niektoré kaviarne vnímali ako strediská spoločnosti „prešporskej“ (nemecko-maďarskej, pôvodne neraz navzájom konfliktnej, v novej situácii však zjednotenej proti novému spoločnému protivníkovi), resp. československej.
V Bratislave žilo viacero národností, no okrem Nemčiny, Maďarčiny a Slovenčiny, bolo v meste počuť aj hovorovú Prešpurčinu. Čo to bolo za jazyk? Kto ním hovoril? A ako vlastne vzniklo v Bratislave tak pestré národnostné zloženie, ktoré pretrvalo až do II. sv. vojny?
S jazykmi to bolo v Bratislave ešte zložitejšie. V medzivojnovom období bola rozšírená aj čeština. Približne 15 000 ľudí (viac než 12% obyvateľstva), ktorí sa v sčítaní ľudu v roku 1930 prihlásili k židovskému vierovyznaniu, vo vzájomnej komunikácii často používali jidiš. Národnostná pestrosť sa vytvárala postupne od 10. či 11. storočia. Po tatárskych vpádoch sem privolali Nemcov, Židia sú spomínaní už v mestských právach z roku 1291, v 19. storočí prebehla intenzívna maďarizácia dovtedy prevažne nemecky hovoriaceho obyvateľstva… Pri vzniku Československa boli Slováci z „veľkých národností“ najmenej početní. Ich význam posilnila početná česká imigrácia. V roku 1930 spolu prekročili hranicu 50% obyvateľstva. Oficiálne úradnou rečou nového štátu bol „jazyk československý“.
Často sa v súvislosti s týmto obdobím uvádza, že obyvatelia hovorili maďarsky, nemecky aj slovensky. Tu sa však žiada povedať klasické áno, ale… Veľavravná je spomienka staršej dámy na Bratislavu jej mladosti: „Každý vedel slovensky, maďarsky, nemecky a jestvovalo aj (to bolo veľmi zaujímavé) takzvané prešpurácké esperanto. Tak to nebolo pekné, lebo každé slovo bolo inak, maďarsky, slovensky, nemecky, to sme tak miešali. Ale sme sa výborne rozumeli.“ Spomenuté miešanie slovenských, maďarských a nemeckých slov som zažil u starších Bratislavčanov aj ja. Vidím v tom však dôkaz, že aspoň jeden z tých troch mestských jazykov ovládali len chatrne…
Ak by sme žili v Bratislave povedzme v r. 1925, aká bola atmosféra tohto mesta, jeho „chuť“, ako sa v meste žilo?
Opäť použijem slovo „zložitá“. Bratislava práve v rokoch 1925-1935 zažívala svoje zlaté časy, napriek tomu však existovali intenzívne etnické, sociálne, náboženské a kultúrne pnutia. Autochtónni Prešpuráci nahlas nesúhlasili s modernizáciou (a búraním starých domov), čo presadzovali reprezentanti nového štátu. Kaviarnici útočili proti viechárom, ktorí údajne porušovali predpisy a pripravovali ich o zisk. Sociálne rozdiely ilustrovali žobráci či prostitútky v uliciach.
Napriek tomu však v meste nechýbala vzájomná tolerancia a kultúra spoločenského života. Na prelome 20.-30. rokov sa otvorili nové moderné kaviarne (Astorka, Múzejka, Luxor, Metropolka, Grand). Symbolom dobovej tolerancie boli viechy: „Jeden stôl maďarský, iný nemecký a iný český alebo slovenský – a všetky spievajú tak aj tak, lebo podľa výroku tak aj tak sa môže. Čech tu rozpráva s Nemcom, Slovák s Maďarom alebo Čech s Maďarom a Slovák s Nemcom a nikde zášti, nikde hnevu.“ Iný pamätník zdôraznil sociálnu toleranciu návštevníkov viech: „Sedel tam robotník vedľa úradníka, úradník vedľa obchodníka, bankový úradník vedľa zametača a mali si čo povedať.“
Od svojich starých a prastarých rodičov vieme, že za I. republiky a možno aj pred tým, sa ľudia v nedeľu radi vyparádili a šli do mesta kde sa prechádzali, stretávali, bavili a rozprávali. Tento zvyk v podobe tzv. korzovania, pretrval ešte aj počas socializmu. Mohli by ste trochu priblížiť nedeľnú atmosféru v uliciach starého mesta?
Korzo bol spoločenský fenomén, ale nie pre každého. Okrem „lepšieho“, na ktoré dodnes spomíname s veľkou nostalgiou, existovalo aj tzv. Anča korzo. Tam sa stretávali „nižšie vrstvy“ bratislavského obyvateľstva: slúžky, robotníci, vojaci. Inak, dve korzá existovali aj v Prahe. Neboli však rozdelené sociálne, ale etnicky (na české a nemecké)…
Akí boli prvorepublikoví Bratislavčania a ako to bolo s kultúrou a etiketou? Už len to, že u mužov bol štandard oblek a džentlmenstvo a u žien dlhé šaty, zrejme naznačuje dosť veľa.
Otázka smeruje k stredným vrstvám, ktoré tvorili dôležitú, no nie jedinú (a myslím, že ani väčšinovú) zložku bratislavskej spoločnosti. Už v predchádzajúcich odpovediach som naznačil, že obyvateľstvo bolo etnicky, nábožensky, sociálne a kultúrne rôznorodé. Ale tiež by som bol rád, keby sa dodnes zachovala práve kultúra a spôsob života stredných vrstiev…
Príchodom socializmu Bratislava nenávratne stratila svoje čaro, veľká časť starého mesta bola zbúraná, mnoho obyvateľov vyhnaných. Odpoveď na otázku, čo by bolo keby, býva často špekulatívna, ale predsa, ak by socializmus neprišiel, aká by dnes bola Bratislava a Bratislavčania, aký by bol „duch“ tohto mesta?
Žiadalo by sa hovoriť tu o pokračovaní príjemnej atmosféry 1. ČSR, ale otázku potom treba posunúť hlbšie do minulosti. Deštrukcia bratislavskej spoločnosti začala už pred nástupom komunistiov k moci. V roku 1939 došlo k vyhnaniu českých obyvateľov, v roku 1942 a potom v roku 1944 prebehli dve vlny deportácií Židov, ktoré prakticky zlikvidovali túto dôležitú mestotvornú zložku obyvateľstva. Po oslobodení sa kyvadlo dejín obrátilo a zasiahlo maďarských, či nemeckých obyvateľov. Až potom nastúpil socializmus, ktorý sa účinne postaral o definitívnu likvidáciu niekdajšej diverzity…
