Tretia vojna v Perzskom zálive alebo aj „Vojna v Iraku“ trvala od 19.3.2003 do 1.5.2003, do chvíle, keď prezident USA George W. Bush pristal na stíhačke na vojenskej lodi Abraham Lincoln s prejavom, v ktorom oznámil koniec hlavných vojenských operácií vo vojne. Podľa britskej mimovládnej skupiny Iraq Body Count (IBC) špecializujúcej sa na zhromažďovanie údajov o civilných obetiach vojny, zahynulo od invázie do Iraku, do odsunu vojsk v decembri 2011, približne 162 tis. ľudí, z čoho asi 79 % tvorili civilisti. Počas samotného útoku počas r. 2003 zahynulo približne 30 tis. irackých civilistov a 4 tis. amerických vojakov, ale aj 58 novinárov a 150 pracovníkov humanitárnej pomoci. Pri príležitosti pripomenutia si 20. výročia invázie do Iraku, sme oslovili bývalého analytika Vojenskej spravodajskej služby a vysokoškolského pedagóga. Roman Laml je v súčasnosti predsedom Fóra pre medzinárodnú politiku o.z..
Oficiálnym motívom pre inváziu spojeneckých vojsk do Iraku mali byť dôkazy o zbraniach hromadného ničenia. Ako si vysvetľujete evidentný záujem niektorých politických špičiek USA o inváziu, napriek neistote v otázke zbraní hromadného ničenia? Mohlo byť rozhodovanie jednotlivých členov Národného bezpečnostného výboru USA motivované aj niečím iným?
Na úvod by asi bolo dobré, pozrieť sa na celú problematiku komplexnejšie. V rokoch 1980 – 1988 sa odohrala vojna medzi Irakom a Iránom, počas ktorej Irak použil chemické zbrane. Do roku 1991 Irak vyrábal aj vlastnil chemické a biologické zbrane a mal aj jadrový program. Po prehratej vojne v Perzskom zálive tieto zbrane zlikvidoval a podrobil sa medzinárodným inšpekciám, ktoré vykonávala špeciálna komisia OSN (UNSCOM, UNMOVIC) a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE). Ich úlohou bolo monitorovať, či sa nepripravuje obnova výroby týchto zbraní a taktiež aj vyšetrovať bývalé zbrojné programy. Zatiaľ čo monitorovanie prebiehalo v podstate bez problémov, vyšetrovanie už nie a Irak mal výhrady k spôsobu práce inšpekcie. Tvrdil, že ju USA využívajú k špionáži, čo sa neskôr aj potvrdilo. V roku 1998 Irak zastavil pôsobenie vyšetrovacej komisie OSN na svojom území. Monitorovacia misia MAAE ale v Iraku fungovala ďalej.
Postoj Iraku k misií OSN sa začal stále viac interpretovať ako snahu niečo utajovať a to niečo mali byť práve zbrane hromadného ničenia (ZHN) – chemické, biologické a možno aj jadrové. Tieto podozrenia sa v určitých kruhoch zmenili na vieru a potom sa už hľadali najmä argumenty na jej podporu. Kritické hlasy v mediálnej aj politickej sfére boli odmietané a táto línia, ktorá mala svoj pôvod v USA, sa postupne rozšírila do západného sveta. Nedôvera voči Iraku bola oprávnená a prirodzená. Irak tieto zbrane mal, použil ich a Saddám Husajn bol diktátor, ktorý si zo samej podstaty svojho pôsobenia žiadnu nepodloženú dôveru nezaslúžil. Pochybovať a preverovať je ale niečo iné, ako veriť a hľadať dôkazy v prospech svojej viery. A práve toto sa v USA stalo. Dokumentujú to napríklad aj spomienky bývalého riaditeľ českej BIS Jiřího Růžeka. Jeden z útočníkov, Mohammed Atta (podľa FBI vodca skupiny teroristov, ktorí zaútočili na World Trade Center 11. septembra 2001 prvým lietadlom) navštívil aj Prahu, kde sa stretol s irackým rezidentom. Pozornosť CIA sa tak zamerala aj týmto smerom. Růžek píše, že pracovníci CIA v Prahe mali jednoznačné zadanie: „Sežente vše, co by svědčilo o účasti Iráku při přípravě teroristických akcí proti USA“. Píše aj o stretnutí s nemeckým predstaviteľom, ktorý ho otvorene varoval: „Slyšeli jsme o zprávách, které poskytujete Američanům. Chtěl jsem Vás říci, že si hrajte s ohněm. Američané hledají záminku pro vstup do Iráku, a když jim ji dáte, tak to bude Vaše zodpovědnost. Říkám Vám otevřeně, Amerika chce válku! A my se v tom svezeme s ní! Už je Vám to jasné?“[1]
A teraz sa môžeme posunúť k Vašej samotnej otázke, ale aj tu je možno potrebný určitý širší kontext. Korene v prístupe k problému, aký sa v Spojených štátoch presadil v irackej otázke sú v hlbokej minulosti.
V 19. storočí sa formoval koncept, ktorý sa neskôr nazval Manifest Destiny. Nebol to ucelený koncept, ale skôr myšlienkový smer, ktorý považoval Spojené štáty za predurčené k šíreniu svojich hodnôt a že majú prirodzené právo expandovať a získavať nové územia. Tento názor nebol samozrejme všeobecne akceptovaný, ale určitá línia viery v predurčenosť Spojených štátov viesť svet a šíriť svoje hodnoty zostala v americkom myslení a politike trvale prítomná až do súčasnosti. Napríklad politika bratov Dullesowcov v 50. rokoch minulého storočia, ktorá sa názorne prejavila v zorganizovaní prevratov v Guatemale a Iráne, nadväzovala na túto ideu americkej výnimočnosti.
V tomto duchu sa formoval postoj USA k Iraku. V roku 1997 vznikol Projekt pre nové americké storočie (Project for the New American Century – PNAC)[2]. Jeho cieľom bolo “podporovať americké globálne vedenie” a „Amerika by mala využiť svoju moc na formovanie sveta a presadzovanie amerických záujmov na celom svete – v prípade potreby vojenskými prostriedkami.“[3] Samozrejme, že ani tu nechýbali odkazy na hodnoty a morálku. Významnými členmi tohto projektu boli Dick Cheney, Donald Rumsfeld a Paul Wolfowitz, ktorí napokon hrali určujúcu úlohu pri formovaní politiky Spojených štátov voči Iraku. Už spomínané problémy so zbrojnými inšpekciami OSN v Iraku interpretovali predstavitelia PNAC ako dôkaz, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia a ako dôvod na odstránenie Saddáma Husajna od moci. Tvrdili, že Irak pod jeho vedením predstavuje hrozbu pre USA.
Po teroristických útokoch z 11. septembra PNAC využil situáciu, spojil Saddáma Husjana s terorizmom a jeho odstránenie považovali za nutnú súčasť boja proti globálnemu terorizmu. Okamžite po útokoch, keď ešte vôbec nebolo jasné ich pozadie, Rumsfeld na zasadnutí vlády trval na tom, že Saddámov Irak by mal byť „hlavným cieľom prvého kola boja proti terorizmu.“[4]
Nakoľko pre toto spojenie, ale ani pre tvrdenia, že Irak vlastní ZHN, neexistovali dôkazy, bolo potrebné ich nájsť. Čelní predstavitelia tohto projektu, ktorí v tomto období boli vo vysokých funkciách v americkej administratíve, (Cheney viceprezidentom, Rumsfeld bol ministrom obrany a Wolfowitz jeho zástupcom) vyvíjali tlak, aby sa podarilo nájsť dostatočné dôvody pre inváziu. Čo sa v konečnom dôsledku podarilo.
V americkej administratíve, demokratickej či republikánskej, samozrejme nikdy nepanuje názorová jednota na všetko. Sú tam rôzne názorové prúdy, vplyvy a záujmy. V tomto období sa ale presadil názor, respektíve skôr viera, že Irak je hrozbou pre americkú bezpečnosť a že je preto nutné, ale aj morálne správne Saddáma Husajna odstrániť.
Okrem tohto ideového postoja existovali aj záujmy materiálne. Irak bol významným producentom ropy a o zisk z čierneho zlata a kontrolu nad zdrojmi sa permanentne súperí. Irak mal veľké, nedostatočne využívané zásoby ropy. Všetky hlavné iracké polia sú na pevnine a tak je získavanie ropy lacné a táto ropa sa aj ľahko rafinuje. Zmena politického režimu by znamenala novú šancu pre veľké medzinárodné ropné spoločnosti a iracký ropný priemysel taktiež potreboval technologickú modernizáciu. Do akej miery bol aj tento motív významný nie je možné jednoznačne povedať, ale skutočnosťou zostáva, že Bushov viceprezident Dick Cheney, bol predtým generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva Halliburtonu, veľkej americkej ropnej spoločnosti, ktorá dostala zákazku na opravu irackej ropnej infraštruktúry v tom istom mesiaci, keď sa začala vojna.[5] Bývalý predseda Federálneho rezervného systému Alan Greenspan vo svojich spomienkach napísal: “Je mi ľúto, že je politicky nepohodlné uznať to, čo každý vie: vojna v Iraku je vo veľkej miere o rope.”[6]
Aký bol postoj OSN k tejto vojne (jednotlivých mocností)? Kto sa invázie zúčastnil?
Bezpečnostná rada OSN prijala niekoľko rezolúcii voči Iraku, ale žiadna z nich neobsahovala mandát na zahájenie vojenskej akcie. Minister zahraničných vecí Colin Powell sa snažil zabezpečiť pre operáciu podporu OSN, ale toto sa nepodarilo. USA vedeli, že prípadný návrh rezolúcie v OSN by okrem iného vetovalo Francúzsko a chceli sa vyhnúť tomuto scenáru. Spojené štáty sa preto odvolávali už na prijaté rezolúcie BR OSN a na podporu svojho zámeru vytvorili takzvanú „koalíciu ochotných“, skupinu 49 krajín[7], vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Poľska, ČR, Maďarska ako aj Slovenska. Biely dom vtedy písal: „Prezident Bush zhromažďuje koalíciu, ktorá už začala vojenské operácie na odzbrojenie Iraku, zbraní hromadného ničenia a na presadenie 17 rezolúcií BR OSN.“ Vytvorením tejto koalície sa USA usilovali dať najavo, že útok na Irak nie je len ich aktivitou, ale že má širokú podporu krajín z celého sveta. Členovia tejto koalície podporovali tvrdenie USA, že už stávajúce rezolúcie BR OSN sú dostatočné na použitie vojenskej sily proti Iraku. S týmto postupom nesúhlasili napríklad Nemecko alebo Francúzsko a aj vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan a označili vojnu za ilegálnu.[8] Aj napriek tomu, že „koalíciu ochotných“ tvorilo 49 krajín, len štyri z nich sa priamo zapojilo do invázie: Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália a Poľsko. Ďalších 33 krajín vyslalo svoje vojská do Iraku v období po páde režimu Saddáma Husajna.
Prezident Bush dal 17. marca 2003 ultimátum Saddámovi Husajnovi, aby do 48 hodín opustil krajinu, alebo čelil vojenskej akcii. 19. marca 2003 začal vzdušný útok a 20. marca útok pozemný. Irak napadlo 160 000 amerických a britských vojakov sprevádzaných pomocnými oddielmi z Austrálie a Poľska. Ich bezprostredným cieľom bolo zvrhnúť Saddáma Husajna. Boje sa z veľkej časti skončili za tri týždne. Bagdad bol okupovaný, Saddám zvrhnutý a skrýval sa. Prezident George W. Bush vyhlásil 1. mája “misiu splnenú”, čo neskôr sám označil za chybu. Pod americkým patronátom sa moc v krajine presunula od menšinových sunnitov k väčšinovým šiitom, pričom Kurdi, ktorí sa taktiež priamo zapojili do vojenskej operácie, získali svoj vlastný autonómny región.
Výraznou postavou spájanou s inváziou bol už spomínaný Colin Powell so svojou snahou presvedčiť ostatné štáty na pôde OSN o správnosti použiť vojenskú silu so slovami: „Toto nie sú tvrdenia. Ponúkame vám fakty a závery, ktoré sú založené na tvrdých spravodajských informáciách“. Ako to vlastne s tými faktami a závermi poskytnutými CIA bolo? A konala CIA nezávisle alebo mohol na ňu niekto vyvíjať nátlak?
Minister zahraničných vecí USA Colin Powell vystúpil 5. februára 2003 v OSN, aby predložil dôkazy o tom, že Irak ukrýva ZHN.[9] Tiež tvrdil, že Irak mal väzby na Al-Káidu. Neskôr sa ukázalo, že jeho tvrdenia neboli reálne podložené, ale boli účelovo zmanipulované.
Najdôležitejšie tvrdenia o irackých ZHN pochádzali od irackého emigranta v Nemecku Rafida Ahmeda Alwana al-Janabiho, s krycím menom „Curveball“[10], ktorého vyťažovala nemecká spravodajská služba BND. Tento človek zistil, že o jeho rozprávaní o chemických a biologických zbraniach v Iraku je záujem a že mu to prináša aj materiálne a finančné výhody. Aj on sám neskôr priznal, že klamal.[11] Nemecká služba jeho informácie poskytovala svojim americkým partnerom, ale upozorňovala, že ich kredibilita nie je preukázaná. Sama im moc neverila, ale informácie presne zapadali do požadovaného amerického videnia problému. Američania ich preto považovali za dôveryhodné a tieto sa stali základom už spomínaného vystúpenia Powella v OSN. Dnes je jednoznačne preukázané, že na americké spravodajské služby bol vyvíjaný politický nátlak, aby ich hodnotenie podporovalo zámer invázie do Iraku a preto aj boli preferované takéto informácie.
Názorne to dokumentuje napríklad kanadská štúdia z roku 2020, ktorá sa venuje práve hodnoteniu spravodajských informácii o Iraku.[12] Keď USA začali prezentovať rôzne podozrenia vo vzťahu k Iraku a ZHN, boli kanadskí spravodajskí analytici poverení preskúmať tieto tvrdenia a posúdiť ich pravdivosť. Podľa ich záverov americké tvrdenia neboli podporené dostupnými dôkazmi. Kanaďania nepovažovali za presvedčivé informácie, že Irak obnovuje svoj jadrový program a nemali dôveru k argumentom USA. Obdobne boli kanadskí odborníci skeptickí k hodnovernosti informácii o obnove výroby chemických zbraní v Iraku. Na základe týchto záverov sa Kanada rozhodla nezapojiť do útoku na Irak.
Kanadskí analytici vychádzali z približne rovnakých informácii ako ich partneri v USA a Veľkej Británii. Vychádzalo to z rozsiahleho zdieľania spravodajských informácii v rámci aliancie „Five Eyes“, ktorú tvoria spravodajské služby USA, Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu. Kanadské závery vychádzali prakticky z rovnakých informácii ako americké a britské, ale ich hodnotenia boli diametrálne odlišné. Kanaďania si boli vedomí vzájomnej nezhody v hodnotení, ako aj politických tlakov v USA na prispôsobovanie spravodajských hodnotení politickým zámerom. Na druhej strane aj u amerických a britských analytikov existovali pochybnosti o dôveryhodnosti správ o Iraku. Tieto pochybnosti ale boli potlačené politickým záujmom a neboli oficiálne prezentované. Ako už bolo spomínané, jednoznačná, proti iracká orientácia americkej zahraničnej politiky vytvorila aj určitý analytický rámec pre hodnotenia týkajúce sa Iraku. Veľa amerických analytikov tak a priori predpokladalo, že Irak sa bude usilovať o obnovu svojich programov vývoja a výroby ZHN a preto boli náchylnejší prijímať správy potvrdzujúci tento predpoklad. Preto sa akýkoľvek náznak aktivít vo vzťahu k ZHN považoval za relevantný fakt a nedostatok dôkazov sa pripisoval účinným krycím opatreniam. Kanadskí analytici boli naopak ochotní pripustiť, že nedostatok dôkazov o irackých aktivitách v oblasti ZHN môže skutočne znamenať, že programy neexistujú a dokázali tak kriticky pristupovať k dostupným informáciám. Dnes už vieme, že pravdu mali Kanaďania.
Aj v USA ale boli pochybnosti. Odtajnené dokumenty napríklad dokazujú, že minister obrany Donald Rumsfeld mal k dispozícii tajnú správu ktorá hovorila: „Naše znalosti o irackom (jadrovom) zbrojnom programe sú založené prevažne – možno 90 % – na analýze nepresných spravodajských informácií.“[13] Lenže Rumsfeld s týmito závermi neoboznámil svojich kolegov z americkej administratívy. Aj MAAE v predvečer invázie uviedla, že nenašla žiadne dôkazy ani hodnoverné náznaky oživenia programu jadrových zbraní v Iraku. Podobné pochybnosti boli aj v rámci spravodajskej komunity Spojeného kráľovstva, ale politická vôľa bola silnejšia, ako racionálne argumenty.
Sám Powell neskôr s ľútosťou uznal, že spravodajské informácie sú nesprávne, že existuje mnoho ľudí, ktorí môžu byť preskúmaní. Ako sa tieto nesprávne informácie mohli dostať napr. do prejavu prezidenta, prečo ich všetci používali, prečo Kongres hlasoval za uznesenie o invázii?
Je potrebné si uvedomiť, že Amerika sa po útokoch z 11. septembra dlhodobo nachádzala v stave určitého šoku. Bola to vhodná spoločenská klíma aj pre rôzne špekulácie a manipulácie. Spojenie teroristických útokov so Saddámom Husajnom sa nikdy nepreukázalo, ale tento naratív sa stále viac a viac presadzoval. Tí, ktorí mali kritický prístup boli označovaní za “nevlasteneckých”, “pro-saddámovských”, “sympatizantov teroristov” a podobne. Svet sa zredukoval na boj dobra proti zlu a takto do veľkej miery fungovalo aj politické prostredie. Tento pocit bol potvrdzovaný už spomínanými zmanipulovanými spravodajskými informáciami, ktoré dávali legitimitu a vecnú opodstatnenosť smerovaniu k invázii.
V októbri 2002 schválil Kongres Rezolúciu o povolení na použitie vojenskej sily proti Iraku.[14] V rezolúcii sa uvádza veľa faktorov, ktoré odôvodňujú použitie vojenskej sily proti Iraku, ako napríklad, že Irak nedodržiava podmienky dohody o prímerí z roku 1991, zasahuje do práce zbrojných inšpektorov OSN, naďalej vlastní a vyvíja chemické a biologické zbrane a usiluje sa získať jadrové zbrane a ohrozuje tak medzinárodný mier a bezpečnosť, že Irak uskutočňuje represie voči vlastnému obyvateľstvu, pomáha medzinárodným teroristickým organizáciám a poskytuje im útočisko. Rezolúcia deklarovala podporu diplomatickému úsiliu prezidenta Busha, ale súčasne ho oprávnila použiť ozbrojené sily Spojených štátov „tak, ako to uzná za nevyhnutné a vhodné“ na „obranu národnej bezpečnosti Spojených štátov proti pretrvávajúcej hrozbe, ktorú predstavuje Irak; a presadzovať rezolúcie Bezpečnostnej rady týkajúce sa Iraku.” V Snemovni reprezentantov za rezolúciu hlasovalo 215 (96,4 %) z 223 republikánskych predstaviteľov a 81 (39,2 %) z 208 demokratov. Proti bolo 6 republikánov a 126 demokratov. Celkom bolo 296 za 133 proti. V Senáte bolo 77 za a 23 proti. Z republikánov bolo 48 za a 1 proti. Z demokratov hlasovalo za rezolúciu 29 a proti bolo 21 poslancov.
V Dolnej snemovni Spojeného kráľovstva sa 18. marca 2003 uskutočnila podobná diskusia o vstupe do vojny, kde bol schválený vládny návrh 412 ku 149.
Colin Powell si podľa všetkého už v tej dobe uvedomoval nie celkom podloženú dôveryhodnosť informácii. Podľa jeho spolupracovníkov aj on vyjadroval určité pochybnosti, ale celý systém už bol rozbehnutý a podľa môjho názoru nebolo v jeho silách niečo zmeniť. Maximálne mohol rezignovať, ale tento osobný postoj by nič zásadné nezmenil. Aj keď mal pochybnosti, tak rovnako nemal istotu, že Irak zbrane ZHN skutočne nemá. Z dnešného pohľadu je veľa vecí jasných, ale vtedy to tak nebolo a on sa rozhodoval podľa toho, čo vedel. Možno je aj lepšie povedať, čo mu bolo dovolené, aby vedel.
Podľa knihy, či pamätí, ktoré Colin Powell neskôr napísal, či z jeho výrokov, by sa dalo vyrozumieť, že to bol úprimný muž, verný svojej vlasti, presvedčený o správnosti svojho vtedajšieho rozhodnutia na základe predložených dôkazov. Ale predsa, keby tam aj tie zbrane boli, oprávňuje to k napadnutiu inej krajiny?
Colin Powell mal vysoké renomé a myslím si, že urobil to, čo v tej dobe považoval za správne. Bolo to chybné rozhodnutie, ale z morálneho hľadiska bolo asi poctivé.
Z pohľadu medzinárodného práva je relevantným podkladom k takejto akcii mandát Bezpečnostnej rady OSN. Tento nebol a snahy odvolávať sa na iné rezolúcie boli politické účelové a právne irelevantné. V súčasnosti panuje široká zhoda v tom, že útok na Irak bol nelegitímny. Realita medzinárodných vzťahov je ale taká, že všetky normy a regulácie medzinárodných vzťahov sú platné do tej miery, do akej sú štáty ochotné tieto rešpektovať. Niekedy sa podarí porušenie medzinárodného práva reálne sankcionovať a riešiť, ako bola napríklad druhá vojna v Perzskom zálive, keď po invázii Iraku do Kuvajtu vznikla široká medzinárodná koalícia 34 krajín s mandátom BR OSN a dokázala vojenskou silou Irak vytlačiť na vlastné územie a Kuvajt oslobodiť. Žiaľ nájdeme viac prípadov, keď sa presadí individuálny alebo kolektívny záujem a vojenská akcia sa uskutoční bez ohľadu na medzinárodné právo. Potom sa vytvárajú rôzne právne konštrukcie, aby sa našlo propagandistické odôvodnenie. Toto bol práve prípad invázie USA do Iraku, keď americké odkazy na rezolúcie BR OSN boli len dymovou clonou na obhajobu tohto svojvoľného postupu.
Podľa môjho názoru by ani existencia zbraní ZHN v Iraku nebola sama osebe dostatočným dôvodom oprávňujúcim uskutočniť inváziu, pokiaľ by nebola podložená rezolúciou BR OSN.
Vidíte nejakú súvislosť medzi útokom na americké dvojičky v septembri 2001 a inváziou do Iraku?
Primu súvislosť tu nevidím a ani nikdy nebola preukázaná. Saddám Husajn bol diktátor, ale nebol to moslimský extrémista, ako boli útočníci na USA. Pre nich bol Husajn taktiež nepriateľom, pretože jeho režim bol výrazne sekulárny. Podporovaním týchto extrémistov, by si Husajn podrezával vetvu aj sám pod sebou. Spájanie Iraku s teroristami z 11. septembra bolo účelovo politicky motivované a nemalo ani vnútornú logiku.
Okrem smutných štatistík spomenutých v úvode, aké ďalšie následky mala táto vojna pre Irak a jeho obyvateľov?
K tej štatistike by som sa ešte vrátil. Od americkej invázie bolo priamym násilím zabitých 275 000 až 306 000 irackých civilistov. Skutočný počet zabitých civilistov nie je známy, ale pravdepodobne je oveľa vyšší.[15] Utečencami sa stalo 4,4 milióna Iračanov. Napriek viac ako 100 miliardám dolárov vyčlenených na pomoc a rekonštrukciu Iraku mnohé časti krajiny stále trpia nedostatkom prístupu k čistej pitnej vode a bývaniu, pretrvávajú mnohé sociálne problémy ako aj zdravotné dopady invázie na obyvateľov. Miera chudoby v krajine sa odhaduje na 20 – 30% populácie a pretrváva aj vysoká nezamestnanosť.[16]
Dopady vojny na Irak, ale aj na celý región boli katastrofálne. Ukončenie Saddámovej vlády bez toho, aby bol zrejmý reálny plán na jej ďalšie fungovanie, prebudilo sektárske šiitsko-sunitské súperenie a krajinu to uvrhlo do chaosu. Iracko-americký analytik Raed Jarrar v tomto smere uvádza, že bola “úplne zničená iracká národná identita.” Po zvrhnutí Husajna sa opätovne prebudila animozita najmä medzi šiitmi a sunnitmi, rozhorelo sa sektárske násilie a v krajine prepukla občianska vojna. Americká invázia spôsobila, že nebezpečný región sa stal ešte nebezpečnejším. Tento chaos v konečnom dôsledku vygeneroval aj al-Káidu a Islamský štát s dopadom na stabilitu v celej oblasti. Rozklad Iraku posilnil súperenie o vplyv a dominanciu na Blízkom východe. Saud al Faisal, minister zahraničných vecí kráľovstva Saudskej Arábie sa potom sťažoval, že USA “efektívne odovzdali Irak Iránu na striebornom podnose”.[17]
Vojna v Iraku pôsobila aj ako brzda šírenia demokracie. Šejkovia a autoritatívny vládcovia v oblasti si vydýchli, že tento americký demokratizačný experiment zlyhal a naopak podkopal pozície USA v regióne. Súčasný riaditeľ CIA Bill Burns, ktorý v čase invázie pôsobil ako námestník ministra zahraničných vecí pre záležitosti Blízkeho východu a inváziu podporoval, v tejto súvislosti neskôr uviedol: “Debakel v Iraku, vrátane nešťastných obrazov z Abu Ghraib, otrávil imidž a dôveryhodnosť Ameriky. Ak takto Amerika podporuje demokraciu, len málo Arabov chcelo byť toho súčasťou.”[18]
Dopady vojny sú ale citeľné aj v USA. Presné informácie koľko vojenského personálu a dodávateľov bolo nasadených v Iraku oficiálne nie sú dostupné, ale odhaduje sa, že tam slúžilo viac ako 1 milión ľudí. Mnohí z týchto bojových veteránov majú trvalé zdravotné následky, od zranení až po následky psychické. Zdravotné problémy z vojen po 11. septembri má 36% ich účastníkov. Podľa rôznych prepočtov stála vojna v Iraku 2 – 3 bilióny dolárov.[19] V Iraku taktiež stále pôsobí 2500 amerických vojakov, aby pomohli irackej vláde stabilizovať situáciu v krajine.[20]
Iracký básnik a spisovateľ z New Yorku Sinan Antoon o americkej invázii do svojej vlasti povedal: “Bez ohľadu na to – a to hovorím ako niekto, kto bol od detstva proti Saddámovmu režimu a napísal svoj prvý román o živote pod diktatúrou – ak by režim zostal pri moci, desaťtisíce Iračanov by boli stále nažive a deti vo Fallúdži by sa nerodili s vrodenými chybami.“ Čo bola narážka na údajné použitie munície s ochudobneným uránom v Iraku.[21]
Spojeným štátom sa podarilo zvrhnúť Saddáma Husajna, ale nepodarilo sa im nastoliť stabilný nový poriadok. Invázia po sebe zanechala chaos, smrť a násilie. Akcia Spojených štátov, jeho spojencov, medzi ktorými bolo aj Slovensko, zvrhla jedného diktátora, ale rozvrátila Irak a destabilizovala celý región.
[1] Jiří Růžek: V labyrintu spravodajských služeb, Šulc-Švarc 2014, ISBN: 9788072443635, s. 176-178 [2] https://militarist-monitor.org/profile/project_for_the_new_american_century/ [3] http://news.bbc.co.uk/2/hi/programmes/panorama/3032147.stm [4] https://abcnews.go.com/Nightline/story?id=128491&page=1 [5] https://unherd.com/2023/03/black-gold-fuelled-the-iraq-war/ [6] https://www.reuters.com/article/uk-greenspan-idUKN1728646120070917 [7] Afganistan, Albánsko, Angola, Austrália, Azerbajdžan, Bulharsko, Kolumbia, Kostarika, Kostarika, Dánsko, Dominikánska republika, Salvádor, Eritrea, Estónsko, Etiópia, Gruzínsko, Honduras, Maďarsko, Island, Taliansko, Japonsko, Kuvajt, Litva, Lotyšsko, Severné Macedónsko, Marshallove ostrovy, Mikronézia, Mongolsko, Holandsko, Nový Zéland, Nikaragua, Palau, Panama, Filipíny, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Rwanda, Singapur, Slovensko, Južná Kórea, Španielsko, Tonga, Turecko, Uganda, Ukrajina, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Uzbekistan. [8] https://www.theguardian.com/world/2004/sep/16/iraq.iraq [9] Remarks to the United Nations Security Council (state.gov) [10] Celý príbeh je dostupný v knihe – Bob Drogin: Curveball, PRO 2008, ISBN 978-80-89057-23-8 [11] https://www.bbc.com/news/world-middle-east-12478238 [12] Alan Barnes: „Getting it Right: Canadian Intelligence Assessments on Iraq, 2002-2003”, in: Intelligence and National Security, Pages 925-953, Published online: 28 May 2020 [13] https://www.politico.com/magazine/story/2016/01/iraq-war-wmds-donald-rumsfeld-new-report-213530/#ixzz3yDb8Vcfk [14] https://web.archive.org/web/20021102072524/http://www.whitehouse.gov/news/releases/2002/10/20021002-2.html [15] https://watson.brown.edu/costsofwar/costs/human/civilians/iraqi [16] https://theconversation.com/iraq-20-years-on-death-came-from-the-skies-on-march-19-2003-and-the-killing-continues-to-this-day-201988 [17] https://www.theguardian.com/world/2023/mar/13/long-shadow-of-us-invasion-of-iraq-still-looms-over-international-order [18] https://www.theguardian.com/world/2023/mar/13/long-shadow-of-us-invasion-of-iraq-still-looms-over-international-order [19] https://tcf.org/content/commentary/in-breaking-iraq-america-broke-itself/ [20] https://taskandpurpose.com/news/us-troops-iraq-war-anniversary/ [21] https://www.washingtonpost.com/world/2021/09/09/911-us-invasion-iraq-counterfactual/
