Čo to vlastne je svedomie, odkiaľ sa berie a ako sa prejavuje? Z pohľadu psychológie, svedomie je komplexný psychologický fenomén, ktorý zahŕňa vnímanie, sebaidentifikáciu, morálnu zodpovednosť a schopnosť rozlišovať medzi správnym a nesprávnym. A čo je to svedomie z pohľadu filozofie, ako vníma svedomie filozof? Roman Levický vyštudoval filozofiu, slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Pôsobil ako dobrovoľník, neskôr zamestnanec vo viacerých neziskových organizáciách. Pracoval aj ako stavebný robotník, sociálno – terénny pracovník v rómskej komunite a pracovný asistent v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Ako redaktor prispieval do viacerých časopisov a do regionálnej tlače. V súčasnosti sa venuje najmä záhradníctvu.
V jednej z najkrajších piesní hudobnej skupiny Nedvědi s názvom Pokání, sa spieva: …“to víra je svědomí a svědomí ráj“… Prihovárajú sa tieto slová k ľudskému svedomiu? Čo všetko vo Vás vyvolávajú?
Vo mne tieto slová vyvolávajú predstavu ohromných, kozmických diaľav. Viera a raj pre mňa nie sú abstraktné pojmy, ktoré si ľudstvo len tak pre nič – za nič vymyslelo. Raj je v mojom vedomí pojem odkazujúci na skutočnú duchovnú ríšu, slovami Abd-ru-shina „ríšu radostného tvorenia“, kde aj žijú ľudskí duchovia. Je to však vyšší, „nadpozemský“ svet, kam má doputovať ľudský duch po tom, čo počas pozemského života odložil ťarchu svojich previnení a sklonov, prekonal vášne, ktoré ho viazali na pozemskú úroveň. Dôjsť vo vývoji až tam, to je „vzkriesenie“, spása, o ktorých hovorí Biblia. Obrazne to podáva podobenstvo o márnotratnom synovi. Ten preputuje svet, aby sa nakoniec vrátil domov, k „Otcovi“. Svedomie ako fenomén ľudského prežívania s tým podľa mňa tiež súvisí. Ako môžeme pozorovať na prežívaní vlastnom, alebo na prežívaní ľudí v našom okolí, je správne tvrdenie, že raj i peklo si človek nosí v sebe už tu na zemi. Ak nás niečo vo vnútri „páli“, tak vieme, že sme niečo neurobili správne, že sme niekomu ublížili. Mnohokrát môže človek prežívať kvôli vlastným zlým skutkom doslova „pekelné muky“. Tak sa ozýva hlas ducha, teda svedomie. A naopak, tento hlas alebo skôr cítenie, nás zaleje blaženosťou, keď zažívame radosť z toho, že konáme, že sme sa zachovali správne. Svedomie je niečo tak jemné, že sa ním tzv. moderná doba príliš nezaoberá a rôzne štátne systémy sa ho snažia nahradiť zvonka indoktrinovanou morálkou. To ale funguje len na princípe odmeny a trestu. Pokiaľ sa so spoločenskými pravidlami človek nestotožní, bude aj tak konať „po svojom“.
Ako spomínate, často sa v súvislosti so svedomím/výčitkami svedomia hovorí najmä o rozlišovaní/konaní dobra a zla. Pomáha nám svedomie aj pri rozhodovaní sa v konkrétnych situáciách priamo nesúvisiacich s rozlišovaním dobra a zla? Čo to vlastne svedomie je? A čo je to potom vnútorný hlas, tzv. šiesty zmysel, intuícia?
Môj pohľad som už naznačil v predošlej odpovedi, ale myslím si, že to všetko spolu úzko súvisí, alebo je vzájomne zameniteľné – teda rôzne pojmy pre jeden fenomén. Svedomie a vnútorný hlas, ktorý sa môže prejaviť cítením, predtuchou, intuíciou … čo je tiež mimozmyslové vnímanie v pravom slova zmysle. Ako som spomenul, sú to veľmi reálne veci, ktoré sú až fyzicky citeľné, pokiaľ človek na ne dbá. Nezriedka nás napríklad pichá pri srdci, keď sa preľakneme, že sme spravili niečo zlé, hoci by nás za to nikto nebral na zodpovednosť. To je niečo, čo sa ťažko vysvetľuje materialistovi, ale ja to poviem: nehmotná, resp. jemnohmotná duša sa na telo iba dočasne napája počas pozemského života. Jej signály vnímame najviac v oblasti srdca, v srdcovom pletenci. A ľudia, ktorí v sebe ešte svedomie nezahrabali a neprehlušili svoj vnútorný hlas nejakou závislosťou, duševnú bolesť a tieseň – alebo aj radosť a pokoj cítia práve tam. Pôvod toho je vo vlastnej podstate človeka, ktorá je duchovná. Ľudský duch je iba „vnorený“ do hmotného tela za účelom vývoja. Keď sa stane plne vedomým, nikdy nebude chcieť spôsobovať niekomu inému bolesť, alebo konať zlo. A pokiaľ ide o rozlišovanie dobra a zla, alebo aj o poznanie pravej povahy vecí, poznanie pravdy, tak táto otázka je určite stará ako ľudstvo samo. Poznáme túto otázku veľmi dobre rozpracovanú v dielach antickej filozofie, ktoré sú staré takmer 2500 rokov a zdá sa, že by sme si ich myšlienky mali oveľa častejšie pripomínať. Prečo vôbec človek koná zlo? Platón bol napríklad presvedčený, že je to z dôvodu nedostatku poznania. Aj keď je Platón dodnes veľmi uznávaným filozofom, jeho myšlienky boli veľmi často úplne nepochopené, prekrútené a ešte aj silne zmaterializované. Mnoho z nich neprijal ani jeho najslávnejší žiak, Aristoteles. Platón nehovoril o poznaní v dnešnom slova zmysle, teda o vedeckom poznaní. Skôr naopak. Hovoril o netelesnom poznávaní duše, ožiarenej večným dobrom. Bol presvedčený o tom, že ľudská duša existuje a plne vníma už pred príchodom na tento svet, že prežíva deje vo vyšších sférach, kde priamo nazerá najvyššie dobro a najvyššiu krásu. Podľa Platóna si duša, teda človek vo vlastnej podstate, spomienku na tento zážitok dobra a krásy prináša aj na zem, ktorá je však plná temnoty a nedokonalá. Napriek tomu, alebo práve preto, že na zemi duša nič dokonalé nenachádza, rozpamätáva sa – hoci nevedome na tento vyšší svet, kde bola pred svojim narodením a každé pozemské dobro a krásu pomeriava týmto svojim hlboko zakoreneným zážitkom. Presne v protiklade k tomuto „anamnesis“, teda k rozpamätávaniu duše, kládol Platón klamlivé zmyslové poznanie, ktoré môže človeka zmiasť. On videl ľudí akoby uväznených v hmotných telách, ako otrokov, ponorených hlboko v jaskyni, ožiarenej len matným svetlom ohňa, vytvárajúceho klamlivé tiene. Len málokto má odvahu „odísť z jaskyne“, a hľadať skutočné Svetlo, pravdivé poznanie. Dnešné čisto vedecké, materialistické poznanie nie je samo osebe schopné zabrániť zlu. To sa ukázalo v otrasnej forme v nacistickom Nemecku, kde sa aj vysoko vzdelaní ľudia podieľali na vyvražďovaní svojich spoluobčanov alebo bojovali na cudzom území proti iným národom, aby si ich podrobili v mylnom presvedčení o vlastnej nadradenosti. Vedecké poznanie by v budúcnosti malo nasledovať a slúžiť poznaniu Pravdy cez poznanie ducha.
Prečo svoje svedomie nepočúvame? Môže sa svedomie mýliť? Dalo by sa povedať, že výčitky svedomia máme preto, lebo ho nepočúvame alebo preto, že sme ho nepočúvali? Prečo sa svedomie veľakrát ozve až po našom konaní?
To je veľmi dobrá otázka a je tu potrebné jemnejšie rozlišovanie. Myslím, že svedomie, teda ten pravý, pomáhajúci vnútorný hlas, ktorý pochádza z nesebeckých pohnútok sa nemôže mýliť. Ak je celkové naše vnútorné nastavenie smerované na ohľaduplnosť a službu dobru, ťažko nás vnútorný hlas zavedie na nesprávnu cestu. Ale je pravda, že niekedy môžeme podľahnúť aj takým pohnútkam, či rovno hlasu, ktorý nie je dobrý, je falošný. Zvyčajne nám ale tento hlas neradí práve ušľachtilé veci a podľa toho môžeme aj rozlišovať. Niekedy žiaľ stačí aj oslabenie tela, vyradenie vlastnej vôle, alebo extrémny stres, aby sa človek stal obeťou iného druhu „hlasov“, s čím majú skúsenosť najmä psychiatri a ich pacienti. Niekedy ľudia, ktorí sú až veľmi súcitní a ochotní počúvať, môže falošný hlas zviesť k tomu, aby robili bezhlavé veci bez reálneho základu a skutočného prínosu pre človeka, či ľudstvo. Podobenstvo o tom nájdeme v Novej zmluve, kde bol Ježiš počas 40 dní samoty na púšti pokúšaný zlým duchom. Ja osobne to nevnímam len ako podobenstvo, ale ako reálny dej, no tu by sme sa už dostali k inej téme. Pomýlenie „zlým hlasom“ môže ovplyvniť najskôr ľudí s príliš nízkou, alebo príliš vysokou sebaistotou. Možno spomenúť, koľko bolo v histórii ľudí, ktorý sami uverili – so značnou dávkou samoľúbosti vo svoje spasiteľské poslanie. Nie nadarmo sa tomu hovorí spasiteľský komplex. Nie len Hitler takto veril vo svoje poslanie. Aj v dnešnej dobe je dosť takýchto pomätených ľudí. Naopak, ľudia s príliš nízkou sebaúctou a sebadôverou zasa môžu upadnúť do opačného extrému, môžu uveriť, že sú celkom bezmocní alebo dokonca bezcenní. Takéto škodlivé myšlienky sú však dôkazom, že nenašli vnútornú oporu, alebo že nie sú možno aj telesne v poriadku. To, že existuje aj falošný vnútorný hlas, dokonca „hlasy“, ale určite neznamená, že nemáme pestovať svoju intuíciu, vnútorné „načúvanie“ a hľadať ten rýdzi, pomáhajúci tón, ktorý nás chce vždy ochrániť pred nešťastím a nikdy nenabáda na zlé činy.
Prečo nepočúvame svedomie? Ja som sa napríklad musel naučiť, že svojej intuícii, ktorá sa u mňa prejavuje skôr veľmi tichým, nenápadným nabádaním, môžem plne dôverovať, že sa skutočne nemýli. Všade, kde som ju odsunul stranou pre nejaké rozumové argumenty, som utrpel škodu. Niekedy človek nepočúva vnútorný hlas aj kvôli strachu z reakcie okolia. To je asi ten najčastejší prípad. Mnoho ľudí v skutočnosti chce robiť pravý opak toho, čo deklaruje okoliu, no bojí sa vykročiť proti verejnej mienke.
To, že sa svedomie ozve „neskoro“, možno súvisí s tým, že sa veľmi ponáhľame v ústrety novým túžbam, zážitkom a nenecháme si dopredu poradiť, nemáme na to možno trpezlivosť, alebo napriek vnútornému varovaniu chceme niečo „vyskúšať“. Mnoho ľudí napríklad vypovedalo, že pred tragickou nehodou mali „zlé tušenie“, ale nenechali sa svojim vnútorným hlasom zastaviť.
Keď hovoríme o zlom tušení, ako je možné, že niekedy cítime, čo sa ešte len stane alebo môže stať, alebo že niekomu hrozí nebezpečie, aj keď je na opačnej strane zemegule?
Opäť je to otázka, ktorá ďaleko presahuje materialistický pohľad na svet. Pre mnohé reálne skutočnosti a deje ani nemáme pojmy, vhodné slová v ľudskej reči a nevieme si predstaviť, tým menej „uvidieť“ deje, ktoré pri takej interakcii prebiehajú. Vedecky sa ale pôsobenie živých organizmov „na diaľku“ skúmalo už dávno, ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď boli niektorí vedeckí pracovníci fascinovaní tzv. parapsychologickými experimentmi. Bez ohľadu na tento alebo iný typ vedeckého výskumu sa môžeme odvolať na obyčajnú, mnohokrát zažitú skúsenosť z bežného života. Možno sa aj Vám stalo, že na niekoho myslíte a ten konkrétny človek Vám vzápätí zavolá, alebo napíše. I keď ide o ľudí, s ktorými nehovoríte často. Alebo – najmä ženy môžu potvrdiť, že vo chvíľach, keď sú od svojich detí vzdialené aj tisícky kilometrov cítia, keď sa deje niečo vážne, či zlé. Vysvetlenie týchto dejov spočíva v neviditeľnom svete, ktorý prestupuje a je priamo spojený s tým našim, zmyslovo viditeľným a hmatateľným svetom. Veľmi podrobne toto opísal autor diela Posolstvo Grálu – Vo svetle Pravdy, Abd-ru-shin, ktorý vysvetľuje, že ľudia sú s okolitým viditeľným i neviditeľným svetom spojení tisíckami neviditeľných nitiek, najsilnejšie však s tými ľuďmi, s ktorými majú blízky vzťah. Keď týmito nitkami niečo „zatrasie“, či prebleskne, pocítia to všetci, ktorých sa daná udalosť týka. Okrem toho existujú mnohí neviditeľní pomocníci, ktorí sa nás snažia v živote tu na zemi chrániť a podporovať. Tí sú schopní vyvolať v nás isté pocity, alebo obrazy v mysli. Nie nadarmo ľudia kedysi učili svoje deti, aby prosili o ochranu svojho „anjela strážneho“. Tieto nadpozemské obrazy a posolstvá sú podstatou všetkých svetových náboženstiev, ale v mnohých prípadoch aj zdrojom umeleckej inšpirácie a dokonca zdrojom inšpirácie významných vedcov.
Môžeme svoje svedomie nejako zosilniť, aby sme ho lepšie počuli?
V tomto ako kultúra takmer úplne zlyhávame. Človeku môže v sústredení sa na svoj vnútorný hlas najviac pomôcť ticho, pokoj pri prechádzke v prírode, ale môže aj poprosiť o vnútorné vedenie, ak verí v Stvoriteľa a jeho pomoc. Možno by sme sa mali vrátiť ku koreňom. Dnešné takzvané pokrokové ľudstvo sa môže učiť aj od prírodných národov. V kultúre nejedného indiánskeho kmeňa bol začlenený rituál, kedy sa chlapec na prahu dospelosti musel odobrať do samoty, aby počas tohto obdobia našiel svoju „víziu“, objavil svoje poslanie, dokonca mal nájsť svoje „totemové“ zviera, ktoré stelesňuje vnútorné kvality, ktoré má dosiahnuť. Dnes sa ľudia väčšinou samoty a ticha boja. Ak aj majú vnútorné pocity, či nepríjemné tušenie, snažia sa to prehlušiť rôznym druhom rozptýlenia. Takto je to ťažké, nájsť svoju skutočnú, duchovnú prirodzenosť.
Čo sa môže stať s človekom, ktorý prestane počúvať svoje ja, svoj vnútorný hlas? Existujú ľudia, ktorí nemajú svedomie?
Všetko závisí od toho, čo uznáva človek ako najvyššie hodnoty. Ak je to profit, zisk, či už zisk majetku, slávy, alebo uznania, ťažko bude hľadať svoj vnútorný hlas. Ide teda životom takpovediac bez kormidla a koná vyslovene len v tom smere, kde je to preňho výhodné. A áno, myslím si, že existujú ľudia so zahrabaným svedomím, v ktorých ani po rokoch po tom, čo vyšli najavo ich zločiny, nie je možné nájsť sebareflexiu. Nechce sa mi menovať takýchto zločincov, všetci poznáme ľudí, ktorí sa „preslávili“ krutosťou a bezcitnosťou. Zodpovednosti však nakoniec aj tak neujdú. Či už tu na tomto svete, alebo po smrti, keď budú konfrontovaní s následkami svojich činov iným, ďaleko tvrdším spôsobom, než by to dokázali pozemské súdy.
