Uhorsko malo od 14. storočia nového, ambiciózneho a rozpínavého suseda. Osmanskej ríši, neustále dorážajúcej na hranice Uhorska a postupne až dnešného Slovenska, sa podarilo ovládnuť približne štyridsať percent území bývalého stredovekého Uhorska, často v spolupráci s odbojnými uhorskými či sedmohradskými kniežatami.
29. august 1526, Moháč. Táto bitka, ktorá znamenala koniec stredovekého Uhorska a stredoveku v Strednej Európe, sa opisuje ako najhoršie z najhoršieho, vrchol bolesti, strastí, smútku a zlých pocitov. Podobné subjektívne opisy nie sú prekvapivé, veď po tejto prehratej bitke sa územie bývalého stredovekého Uhorska stalo bojiskom Osmanskej ríše a kresťanských mocností na niekoľko storočí (16-18.st.). Ako sa žilo v područí Turkov, akí vlastne boli? V nasledujúcich riadkoch prinášame rozhovor s historikom Štefanom Szalmom, z Historického ústavu SAV, ktorý sa vo svojich výskumoch venuje osmansko-uhorskému obchodu so zajatcami a každodennému životu na osmansko-uhorskom pohraničí.
Obyvateľstvo tých uhorských stolíc, ktoré sa nachádzali na územiach dnešného Slovenska, sa s osmanským pustošením prvýkrát výraznejšie stretlo v septembri 1530, keď belehradský beg Mehmed podnikol rozsiahly nájazd cez Uhorsko – od Belehradu cez Ostrihom, až k územiu medzi Váhom a Nitrou. Ako k tomu došlo?
Vojensko-politické udalosti 16. a 17. storočia treba vnímať v širších súvislostiach. Udalosti v Uhorskom kráľovstve boli mnohokrát prepojené s dianím v Sedmohradsku, či v Osmanskej ríši a platilo to aj naopak. Inak tomu nebolo aj v prípade výpravy Mehmeda, za ktorou bol spor dvoch uhorských kráľov (protikráľov) Ferdinanda I. Habsburského a Jána Zápoľského. Potom, ako Zápoľský utŕžil niekoľkokrát porážku od Ferdinnda I., rozhodol sa požiadať o vojenskú pomoc Osmanov. Toto jeho posolstvo k begovi do srbského Smedereva, viedlo k Mehmedovmu príchodu s niekoľkotisícovým vojskom a k následnému osmanskému pustošeniu na uhorských územiach. Ešte predtým však, v lete r. 1530, stúpenec Ferdinanda Habsburského, Valentín Török, plienil Zápoľského územia za Dunajom až po samotný Budín a aj cez jeseň prebiehali boje Ferdinanda I. a Jána Zápoľského o jednotlivé kľúčové hrady. Tak začali Ferdinandovi prívrženci obliehať od októbra aj Budín. Zápoľskému sa podarilo obrániť hrad aj vďaka zmienenej osmanskej posile.
Kto to bol beg Mehmed?
Mehmed Jahjapašazáde (tiež Yahyapaša-oğlu) napriek tomu, že bol v tom čase smederevským begom, sa v odbornej literatúre spomína aj ako belehradský beg a to z toho dôvodu, že smederevský sandžak bol niekedy riadený zo Smedereva, inokedy z Belehradu. Na čele sandžakov stáli sandžakbegovia, v prameňoch často nazývaní len ako „begovia“. Nad nimi stáli beglerbegovia (na čele vyšších územnosprávnych jednotiek – vilájetov). Beglerbeg bol zväčša aj nositeľom čestného titulu paša.
S akými následkami skončil zmienený osmanský nájazd v roku 1530?
Cez jeseň došlo vlastne až k dvom vpádom na územia dnešného Slovenska. Tie napr. Mikuláš Istvánffy (1538 – 1615, uhorský politik, humanistický historik a básnik, ktorý od r. 1582 do r. 1608 pôsobil ako palatínsky guvernér Uhorska) vo svojom opise spojil do jedného celku. Útok mal byť podľa prameňov pôvodne nasmerovaný na Moravu a rakúske územia. Osmanská strana mala takýmto spôsobom uškodiť Ferdinandovi I. Následne však osmanské oddiely pričinením Alexeja Thurzu narazili na odpor pri Váhu. Preto zmenili smer a začali plieniť územia dnešného Slovenska, domíniá protivníkov Zápoľského, majetky Thurzovcov a Nitrianskeho biskupstva. Pustošeniu sa nevyhli pri charaktere akcie ani panstvá prívržencov Zápoľského, napr. ostrihomského arcibiskupa. Zároveň si treba uvedomiť, že osmanské jednotky sa pohybovali na neznámych a nepriateľských územiach.
Podľa niektorých autorov sa časť Osmanov vydala smerom na okolie dnešných Nových Zámkov, Nitry a Topoľčian. Druhá skupina sa vydala smerom k Hlohovcu a dostala sa až k Trnave. Jednotlivé skupiny plienili aj okolie pozdĺž dolného toku rieky Hron po mestá Levice, Vráble, Zlaté Moravce a po sv. Beňadik. Cieľom bolo čo najrýchlejšie získať čo najväčšiu korisť. Práve z tohto dôvodu sa osmanskí vojaci snažili vyhnúť hradným a mestským pevnostiam, aby mohli preniknúť do vnútrozemia. Ukoristili veľké zásoby potravín a dobytka. Okrem toho odviedli niekoľko tisíc zajatcov.
Koľko ľudí mohlo byť odvlečených do zajatia? Aké pramene sa nám zachovali o tejto udalosti?
V konkrétnych číslach sú v jednotlivých zdrojoch rozdiely a je potrebné ich vnímať kriticky. Uvádzajú sa čísla od 10-tisíc až po určite prehnané odhady, podľa ktorých ich bolo trikrát viac, než aký bol počet samotných aktérov. Odvádzanie väčšieho počtu zajatcov Osmanmi však nebolo raritou počas 16. storočia ani na uhorských územiach, totiž v tomto období bol hnacím motorom tejto činnosti diaľkový obchod s otrokmi. Počas nasledujúcich desaťročí sa však aj na uhorsko-osmanskom pohraničí zmenili tendencie, a aj osmanská strana preferovala predaj zajatcov na lokálnej úrovni, pričom sa mohli vyslobodiť zo zajatia uhradením výkupného.
Ako sme sa o tom zmienili, Mehmedova akcia bola súčasťou väčších vojensko-politických udalostí, o ktorých sa väčšinou zmieňujú tak naračné ako i archívne pramene. Z najznámejších naračných prameňov môžeme spomenúť napr. prácu Mikuláša Istvánffyho o histórii Uhorska. On napr. tvrdí, že počas tejto akcie odviedli Osmani okolo desaťtisíc zajatcov. Pre zaujímavosť: úryvok z diela je dostupný aj slovenskom preklade v edícii prameňov Turci v Uhorsku I. Na vydaní tejto edície spolupracovali viacerí poprední slovenskí historici, napr. Viliam Čičaj alebo Mária Kohútová.
Vrátiac sa však k prameňom, z dobovej korešpondencie je známy napr. list Jána Zápoľského z 6. októbra 1530, adresovaný do Konštantínopolu Ľudovítovi Grittimu (bol Sulejmanom menovaný miestodržiteľ Uhorska a poradca Osmanov pre západnú zahraničnú politiku). Zápoľský sa v liste sťažoval Grittimu, že Mehmed mal pôvodne plieniť na moravských a rakúskych územiach, napriek tomu spôsobil škody v Uhorsku aj na majetkoch ostrihomského arcibiskupa. Ohľadom počtu odvedených zajatcov tvrdí, že ich bolo skoro trikrát viac než počet samotných Osmanov (ktorých bolo podľa neho 25-tisíc). Rovnako sa sťažuje, že beg touto akciou podkopal jeho postavenie v Uhorsku, nakoľko si mnohí v Uhorsku myslia, že k tejto pohrome došlo s jeho vedomím. V Acta Tomiciana sa napríklad zachovalo hlásenie od Ferdinandovho posla, Alberta Peregiho, ktorý vypovedal v Krakove v súvislosti s týmto dianím. Tvrdil, že sa Osmanom podarilo odviesť okolo 40 tisíc ľudí z okolia moravských hraníc a po ich odchode objavili veľký počet mŕtvol chlapcov na majetkoch Alexeja Thurzu (údajne boli rozsekané a malo ich byť okolo tisíc).
Na tú dobu, 40 tisíc obyvateľov odvlečených do otroctva v tak krátkom časovom úseku bolo asi naozaj veľmi veľa…
Počet obyvateľov Uhorska na konci stredoveku (vrátane Sedmohradska a Slavónie) sa odhaduje na 3,3 milióna. Na prelome 16. a 17. storočia to mohlo byť okolo 3,5 milióna obyvateľov. Samozrejme, v tomto období už hovoríme o rozdelenom Uhorsku na tri časti. Samotné Uhorské kráľovstvo mohlo mať okolo 1,7-1,8 milióna obyvateľov. Osmanmi ovládané územia a Sedmohradské kniežatstvo mali približne rovnako okolo 800-900 tisíc obyvateľov. Je preto logické, že vzhľadom na rozlohu krajiny sa všetky tri časti vyznačovali extrémne nízkou hustotou osídlenia.
V niektorých textoch sa píše, že Turci boli povestní svojou krutosťou aj voči malým deťom. Počas tureckých nájazdov bolo často jediným riešením na záchranu skryť sa pod zem, do jaskýň, či dier. Čo robili Turci na obsadených územiach?
Samozrejme, expanzia cudzej mocnosti, ktorá sa navyše vyznačovala aj odlišným náboženstvom a neznámou kultúrou, bola kultúrnym šokom pre súdobú Európu, kde bolo dominantným náboženstvom kresťanstvo. Už tento fenomén sám o sebe dal podnet k vytvoreniu mnohých skreslených obrazov o „Turkoch“, teda Osmanoch (príslušníkoch Osmanskej ríše, ktorí často ani neboli etnickými Turkami, a dokonca niekedy ani nevyznávali islamskú vieru). K tomu je potrebné prirátať aj skutočné útrapy, ktoré vojenská expanzia so sebou prinášala a krutosť, ktorej sa osmanskí vojaci mnohokrát skutočne dopúšťali. Mali by sme však viac zvýrazniť to podstatné, že išlo o vojakov a nie to, že akú mali politickú, náboženskú či kultúrnu príslušnosť. Samozrejme, nepochybne drastické boli pre obyvateľstvo napr. prvé desaťročia po Moháči alebo obdobia otvorených vojen.
Avšak zásadný rozdiel spočíval v prístupe Osmanov k obyvateľstvu území, ktoré sa im nepoddalo a v prístupe k obyvateľstvu, ktoré už uznalo osmanskú nadvládu. Oficiálny právny systém Osmanskej ríše bol reprezentovaný hanafíjskou právnou školou, ktorá dominovala na Blízkom východe. V hanafíjskej právnej teórii existuje svet islamu (dárü’l-islam) a svet vojny (dárü’l-harb), pod čím chápali územia, kde sa ešte islam nevyznával. Aj z tohto ponímania pramenil rozdiel v prístupe Osmanov k obyvateľom na neobsadených územiach a k spoplatneným obyvateľom ovládnutých území. Po splnení určitých podmienok mohli na územiach islamu žiť židia aj kresťania teoreticky nerušene a pod jeho ochranou. Aj preto k neodmysliteľným povinnostiam obyvateľov Osmanmi podmaneného územia patrilo platenie daní, čím získali postavenie poddaných Osmanskej ríše a mohli disponovať sultánovou priamou ochranou. Samozrejme aj v prameňoch Osmanskej ríše existujú záznamy, ktoré vypovedajú o prechmatoch osmanských vojakov či hodnostárov voči obyvateľstvu podmanených území bývalého Uhorska (mnohokrát ide o územie kondomínia, teda dvojitého panstva Osmanov a Uhrov). Tu však musíme brať do úvahy aj istý chaos, ktorý panoval v pomeroch dvojitého panstva, ako i to, že osmanské velenie v teoretickej rovine vnímalo takéto činy ako prehrešky hodné trestu a osmanskí hodnostári sa niekedy rozhodli konať v súdnych sporoch v prospech obyvateľstva, a to aj na úkor osmanských aktérov.
V tomto období prekvital aj obchod so zajatcami a v rámci neho tiež dochádzalo k situáciám, keď osmanskí vojaci zajali aj obyvateľov zdanených území s cieľom získať za nich výkupné (väčšinou však odvádzali ešte nezdanené obyvateľstvo, a týmto spôsobom sa snažili prinútiť jednotlivé dediny, aby začali platiť dane). Napriek tomu, že prítomnosť pohraničných posádok na uhorskej strane bola vyvolaná práve expanziou Osmanskej ríše, uhorskí vojaci počas 16. a 17. storočia taktiež spôsobovali veľa utrpenia okolitému obyvateľstvu.
Mohli by ste byť konkrétnejší?
Počas 16. a 17. storočia (po vytvorení nového a nestabilného osmansko-uhorského pohraničia) sa mnohokrát stávalo, že sa príslušníci uhorských pohraničných posádok vydávali na koristnícke nájazdy na územia, ktoré boli pod kontrolou Osmanov. V takýchto prípadoch pustošili dediny poddaných zväčša kresťanského vierovyznania, a tiež (podobne ako Osmani) brali so sebou aj zajatcov, za ktorých následne žiadali výkupné. Vďaka listom (zachovaným aj v slovenských archívoch) sa dozvedáme o bizarných situáciách, keď sa osmanský hodnostár prihováral u uhorských hlavných kapitánov v záujme kresťanských poddaných, ktorí boli zajatí a odvlečení práve uhorskou posádkou. Osmanom záležalo na bezpečí svojich poddaných. Viedli ich k tomu rôzne dôvody, napr. právne/náboženské (ktoré sme už spomenuli), či úplne pragmatické: zajatý poddaný nemohol pracovať, preto neprinášal žiaden úžitok, a ak ho uhorskí vojaci zabili, tak to znamenalo pre osmanského zemepána ešte väčšiu škodu. Samozrejme, uhorských vojakov v takýchto prípadoch viedla k rôznym zločinom okrem dobovej mentality aj núdza (nedostatok zásob, nízky alebo meškajúci žold).
Výskumy ukazujú, že societa týchto dvoch rozličných kultúr sa v mnohých ohľadoch navzájom ovplyvňovala aj v praktikách a zvykoch vojenského charakteru rozšírených na pohraničí. Tak nachádzame istú podobnosť napríklad v spôsoboch pohraničných posádok ako prinútiť jednotlivé Osmanmi ovládané dediny k tomu, aby začali znovu platiť dane uhorským zemepánom. To (podľa osmanského vzoru) mnohokrát dosiahli práve agresiou či plienením dedín.
Čo bola daň z hlavy, tzv. Džizja?
Osmanské dane sa rozdeľovali na dane zemepanského charakteru a dane odvádzané priamo „štátu“, presnejšie ríšske dane. Medzi ne patrila aj džizja, džizje (turecky cizye) alebo pod iným pomenovaním haradž, teda daň z hlavy, ktorú museli platiť nemoslimovia. V súpisoch sa nachádza väčšinou na prvom mieste. V uhorsko-osmanských pomeroch sa uvádza aj ako „cisárova daň“, keďže sa v maďarsky písaných prameňoch objavuje vo forme „császár adója“ (súčasníci v našich končinách často aj sultána nazývali cisár). Túto daň museli odvádzať priamo do ríšskej pokladnice všetci mužskí poddaní nemoslimskej viery, ktorí dovŕšili 15 rokov. Následne mohli za určitých pravidiel slobodne praktizovať svoje náboženstvo alebo udržiavať svoje kultúrne zvyky.
Takto sa vlastne poddaní neislamskej viery stali dôležitým zdrojom príjmov Osmanskej ríše… Aký postoj k tomu zaujalo samotné osmanské vedenie?
Príjmy z daní vo veľkej miere determinovali tolerantný postoj Osmanov k podmanenému obyvateľstvu. Nemoslimské obyvateľstvo totiž predstavovalo pre sultánov obrovský hospodársky zisk, keďže dane, ktoré nemoslimovia platili po stáročia, patrili medzi najdôležitejšie príjmy ríše. V roku 1595 sa napríklad sultán Mehmed III. vyjadril, že „pre pokladnicu sú najužitočnejší neveriaci“.
Nie je zanedbateľné porovnať tento postoj s konfesionálnymi pomermi v súdobej „kresťanskej“ Európe. Zatiaľ čo sa Osmanská ríša vyznačovala istou toleranciou voči odlišnému vierovyznaniu, s konfesionálnym exilom v Európe boli konfrontovaní ľudia rôznych vierovyznaní v takmer všetkých štátnych útvaroch. Zaujímavé sú napríklad prípady náboženského exilu predstaviteľov jednotlivých prenasledovaných denominácií, ktorí niekedy našli útočisko práve na Osmanmi ovládaných územiach.
