Tibor Hrozáň – Za oponou psychiatrie.

Vyhľadať odbornú pomoc sa v našej kultúre dodnes považuje za tabu. Ak máme duševné problémy, snažíme sa ich vyriešiť samy a po pomoci lekára siahneme až vtedy, keď sme na konci svojich síl. Štatistiky ale hovoria, že počet psychických ochorení v populácii neustále narastá, úzkostnou poruchou či depresiou dnes trpí stále viac ľudí. O minulej i súčasnej psychiatrii sme sa rozprávali so skúseným klinickým psychológom a psychoterapeutom PhDr. Tiborom Hrozáňom (https://psychoterapia-bratislava.sk/).

Ak sa spýtame bežného človeka, či pozná nejakú známu osobnosť psychiatrie, väčšina ľudí spomenie Sigmunda Freuda, prípadne Adlera či Junga. V kníhkupectvách dnes môžeme nájsť predovšetkým knihy od Freuda. Čím si vysvetľujete takú veľkú popularitu tohto autora? Sú jeho názory stále aktuálne, alebo sú už prekonané?

Tieto tri mená sú známe osobnosti ani nie tak primárne všeobecnej psychiatrie, ale skôr sa uvádzajú ako zakladatelia rôznych foriem psychoterapie, ktorú využíva aj psychiatria.
Čo sa týka Freuda samotného – pre odbornú verejnosť je významný ako zakladateľ veľmi kvalitnej metódy psychoterapie, ktorú nazval psychoanalýza. Vo svojej dobe, na začiatku 20. stor., to bola novátorská, miestami až revolučná metóda a svojim obsahom a svojimi základnými postulátmi pre veľkú časť spoločnosti až kontroverzná a neprijateľná. Freud sa stal pre všeobecnú verejnosť známy a dôležitý preto, lebo ako prvý hovoril v ucelených koncepciách o význame detstva, o citových väzbách medzi deťmi a ich rodičmi, o význame a sile jednotlivých pudov – ktoré každý v sebe máme – a ktoré pre svoj spokojný a plný život musíme počas svojho života napĺňať. Teda každému človeku, ktorý sa chce hlbšie zaujímať o seba, svoje deti, či blízkych, priniesol určitý námet – ako môžeme rozmýšľať o sebe, o vzťahoch a ľudských hodnotách. A ak máme psychické, či somatické problémy, ukazoval, ako ich prípadne môžeme pomocou jeho terapeutického prístupu riešiť. Či sú jeho postuláty dnes prekonané – asi môžeme s pokojným svedomím povedať, že niektoré sú dnes prekonané.
Ďalší vývin psychoanalýzy pokračuje už vyše 100 rokov. Čas ukázal a preveril jej hlbokú opodstatnenosť pre prax vedy o človeku, o jeho zdraví a zákonitostiach jeho fungovania. Tak, ako bol celkom dobrý nápad pána Dunlopa vymyslieť prvú pneumatiku, ktorá bola vo svojich prvých podobách o dosť iná, ako sú tie dnešné, tak dnes, po 150 rokoch vývoja, sú pneumatiky úplne inde. Ale už ten prvý, starý, pôvodný prínos bol geniálny, lebo dal základ vývoju, ktorý stále ctí prvé idey a zákonitosti o účele a konštrukcii pneumatiky. A tak isto vyzerali z pohľadu dnešného 21. storočia – i pôvodné Freudove postuláty z rokov 1910, 1920, či 1930 o pravidlách náuky o človeku, o jeho psychike a jeho somatickom, či psychickom zdraví. To, že je niečo prekonané, nie je dôvodom označovať to za zlé. Takže Freuda si budeme môcť vždy vážiť za prínos pre vedy o poznaní človeka. A to, že nevedel, čo sa o mozgu a v ix kontextoch ďalších poznatkov o človeku vie 80 rokov po jeho smrti – to nie je problém Freuda.

Existuje množstvo psychologických smerov, ako napr. hlbinná psychológia, psychoanalýza, analytická psychológia, logoterapia, atď. Ktorý psychologický smer je Vám najbližší a ktorý sa podľa vás najviac priblížil skutočnej podstate ľudskej duše?

Mne je blízky práve psychoanalytický prístup, v dnešnom poňatí má však širší obsah a zastrešuje ho skupina prístupov, ktorú všeobecne voláme dynamické psychoterapeutické smery – ich základnou charakteristikou je, že tvrdia, že máme vedomie, podvedomie a nevedomie, s ich špecifickými obsahmi a špecifickými funkciami. Názov dynamický prístup sa odvoláva práve na pohyb a tlaky medzi týmito vrstvami psychiky.
Druhá časť Vašej otázky nie je ok. Tých psychologických teórii – behaviorálne, existencionálne, duchovné, biologické, pudové, reinkarnačné a iné, sú myslím si, všetky platné. Je to len uhol pohľadu, ktorý práve zastávam, z ktorého danú tému diskutujem, ci nad ňou premýšľam. A zastávať môžem iba tú rovinu poznatkov a vedomostí, ktoré sám mám, ktoré sám poznám. Čo nepoznám, o tom hovoriť a uvažovať prirodzene neviem a ani by som nemal. Oficiálne sa veda drží vecí dokázateľných, no zredukovať skutočnosť iba na veci dokázateľné a odmerateľné je podľa mňa veľmi veľký primitivizmus a redukcionizmus. Veď vedy a vedci nám každý deň prinášajú poznatky, ktoré sme včera nevedeli. Takže ak chceme uvažovať o zdravotnom probléme človeka, napr. bolesť hlavy, alebo bolesť chrbta, alebo poruchy tlaku krvi, mali by sme sa, musíme sa na konkrétny problém vedieť pozrieť cez rôzne aspekty. Ak problém, stav dokážeme posúdiť iba napr. tým, že odoberieme krv a necháme ju vyšetriť v labáku, alebo ak len nasnímame snímok chrbtice a necháme ho posúdiť ortopédovi, či chirurgovi – tento jeden prístup môže, ale aj nemusí priviesť chorého k vyriešeniu jeho problému. Mali by sme byť schopní zvážiť (lekár, psychoterapeut, liečiteľ alebo ktokoľvek kto chce pomáhať), zhodnotiť aj iné oblasti zo života chorého – čo sa napr. stalo v jeho zážitkovom, emočnom svete (alebo iné možné súvislosti), či nereaguje svojim somatickým problémom na nejaký iný, primárne nie somatický stres.
Takže ktorý psychologický smer, či celkový prístup je lepší a ktorý je horší, nepokladám za správny prístup uvažovania. Lebo človek nie je iba pud, či iba duchovný zmysel, či iba stavec, či správne vyživený nerv. Ako sme sa učili – človek a jeho zdravie je komplex bio – psycho – sociálnych vplyvov a to vo všetkých možných a často pre mňa aj tých neznámych súvislostiach a vzťahoch, o ktorých ja ako konkrétny odborník na niečo, nemusím reálne dokopy nič vedieť.

V minulosti sa v psychiatrii používali rôzne, niekedy až kontroverzné metódy, ako je napr. analýza snov, asociačný experiment, či hypnóza. Používajú sa tieto metódy aj v súčasnosti? C. G. Jung v neskoršej fáze svojho života už hypnózu nepoužíval a označil ju ako nespoľahlivú.

Nie sú kontroverzné metódy, ktoré ste vymenoval – ani analýza snov, ani hypnóza a ani iné. Kontroverzní sú len ich používatelia, či ich zatracovatelia. Tí, čo ich používajú kontroverzným spôsobom – ich používajú nesprávne a tí, čo ich odmietajú to robia preto, že o nich nevedia v skutočnosti nič alebo o nich vedia málo. Napr. naučiť sa analyzovať sny – dokáže iba špeciálne trénovaný, široko vzdelaný odborník, schopný pracovať nie iba s jednoduchým výkladom snovej symboliky. Čo sa však v realite často deje. Hlúposť tak nie je dosiahnutá tým, že pracujem so snom, hlúposť je dosiahnutá tým, že so snom neviem pracovať a z mojej hlúpej práce vychádzajú hlúpe výsledky. A hypnózu Jung označil za nespoľahlivú preto lebo hypnotický tranz a zmenený stav vedomia nás odnáša do sfér a oblastí psychiky a duševna – o ktorých kauzalite vieme málo. Avšak, ak budete rôzne druhy hypnózy aspoň 10, či 20 rokov študovať a denne ju klinicky v psychoterapii praktizovať, tak sa naučíte poznať jej špecifiká.
Dnešná doba chce, požaduje rýchlu a presnú diagnostiku, rýchlu a presnú terapiu problému, a toto vám prisľubujú tí, čo ovládajú vaše peniaze – vami im odvedené – za účelom – že oni sa rýchlo a efektívne postarajú o zabezpečenie vášho zdravia. No a jedným z pravidiel hlbinnej psychológie je, že tak rýchlo, tak jednoducho a tak efektívne sa problém reálne nerieši a nevyrieši. Vykladači rečí o zdraví a terapii viac prinášajú informácie o svojich predstavách, ako majú relevantné vedomosti o realite zložitosti práce okolo zdravia a funkčnosti všetkého, čo je živé. Za 84 eur si v obchode hneď kúpite nové topánky, ale nikdy nevyliečite hneď cievy, ci úzkosť.

Moderná psychiatria vychádza hlavne z materializmu – neuznáva existenciu duše a príčiny chorôb vidí často v nerovnováhe chemických látok v mozgu, prípadne iných nervových dysfunkciách. Preto psychiatrická liečba často spočíva v podávaní psychofarmák, ktoré upravujú chemické procesy v mozgu. Aký je Váš názor?

Nuž, čo lekára na jeho fakulte naučia, to robí, tak rozmýšľa (keď o chémii, tak o chémii, keď o farmakách, tak o farmakách). Sú však aj psychiatri, ktorí vedia, že psychika a duševno nie je iba stav hladiny toho, či onoho hormónu, či prvku v krvi. Veľa z nich si dopĺňa vzdelanie i v iných vedách a poznaniach o psychike a o duševne. Asi by sa dalo (asi kacírsky) z pohľadu plateného poskytovateľa, dodávateľa zdravia ako tovaru povedať, že veľa o duševne ešte nevieme. Moderné neurovedy a iné medicínske vedy o človeku denne prinášajú veľa nových informácii, ale predmet skúmania – duševno – si celkom určite dodnes zachoval a naďalej zachováva aj veľa tajomstiev. Teda dávať razantné a jednoznačné odpovede pri napr. úzkosti, depresii či bolesti svedčí viac o jednoduchom myslení radiaceho, ako o jeho hlbokom poznaní skutočných determinánt. Hľadať pravdu máme a môžeme, ale realita kvality a komplexnosti ľudského poznania, ako vidíme z interakcie človeka so živou prírodou, je nie valná. V našom „boji“ o zdravie človeka reálne vidíme, že naše poznanie je stále veľmi limitované, i keď, vieme viac, ako sme vedeli pred 5 rokmi.

V súčasnosti sú medzi ľuďmi veľmi populárne rodinné konštelácie. Nezainteresovanému človeku môže priebeh rodinných konštelácii pripadať ako fantazmagória. Na akom princípe táto metóda liečby funguje?

Máte pravdu, racionálne uvažujúcemu človeku rodinné konštelácie môžu pripadať ako fantazmagória. To je v poriadku. Ak sa niekto nezainteresovaný pýta jednoduché otázky o dokázateľnej a viditeľnej kauzalite pri rodinných konšteláciách, tak odpovede nedostane. Pracuje sa tu so silami, procesmi a vzájomnými vplyvmi, ktoré presahujú často i do iných, predchádzajúcich generácii klientových predkov, teda pracuje sa s udalosťami, emóciami a vzťahmi v čase, kedy dotyčný človek ešte často ani nežil. Z hľadiska materiálnej vedy je to dosť absurdný pracovný terapeutický postup a činnosť. Materialistické zhodnotenie rodinných konštelácii vedie k záveru, že sa jedná o veľmi materialisticky nepodložené kroky. Čo je však geniálne, je nie odpovedať materialistovi, ale sledovať, vidieť, dosahovať neskutočne významné posuny v riešení problému. Niekedy pomohli iba rodinné konštelácie. Teda pokúšať sa odpovedať na otázku – na akom princípe fungujú rodinné konštelácie z hľadiska jasného materialistického vysvetlenia, na to neodpoviem. No možno po ďalších 50. rokoch skúmania ľudskej psychiky budeme k tomu vedieť povedať niečo exaktnejšie.

V psychiatrii sa bežne používajú pojmy neuróza a psychóza. Ako sa od seba líšia?

Oba pojmy spája to, že sa v oboch prípadoch jedná o psychiatrickú diagnózu. Rozdielne sú v miere jedincovej narušenosti kontaktu s realitou.
U neuróz sú síce problémy s úzkosťou, depresiou a inými znepokojujúcimi faktormi, ale ego si zachováva schopnosť primerane rozpoznávať realitu, vnímať a popísať svoj problém.
Pri psychóze je táto schopnosť potlačená. Pre psychotického človeka je charakteristické, že nerozoznáva oddelenú realitu sveta od toho, čo si sám o nej myslí, ako ju on sám vníma. Psychotické poruchy sú závažné zmeny psychického zdravia a pravidelne si vyžadujú medikamentóznu, či inú biologickú liečbu. Keďže zdravé, reálne ego je pri psychóze nefunkčné, terapeutické zmeny sa psychiater pokúša pacientovi zabezpečiť liekmi.
Neurózy a neurotici si tiež vyžadujú často aj medikamentóznu liečbu, ale primárna voľba terapie je často volená psychoterapia.
Naše nepríjemné emočné stavy sa dávajú v psychoterapeutickej práci do súvisu s tým, ako si dotyčná osoba efektívne, či neefektívne riadi svoj život. Dobre sebou riadený život a zdravý človek znamená, že si vieme svojim životom napĺňať rôzne potreby. A keď máme psychický, či zdravotný problém – že je to signál nespokojnosti s niečím, čo žijeme, či čo sme žili, že sme frustrovaní nejakým aktuálne pôsobiacim problémom či stresorom, alebo vďaka aktuálnemu pôsobeniu stresora sa aktivuje niečo z minulosti nazbierané a doteraz iba latentne prítomné. Neurózy nás preto primárne vyzývajú, aby sme sa pozreli na to, ako fungujeme vo svete, kto sme, ako a obsahovo čo žijeme.

Keď sme sa už dotkli základných pojmov, mohli by ste vysvetliť pojem „ega”? V hovorovej reči sa tento pojem veľmi zneužíva. Hovorí sa o „silnom egu”, „veľkom egu”, „zdravom egu”, pričom tým ľudia často myslia odlišné veci. Niekedy je to ješitnosť, inokedy zdravé sebavedomie. Aký je jeho skutočný význam? Aké je „zdravé ego”?

Pojem Ego je všeobecne rôzne používaný. Z hľadiska jeho sémantiky by sa našla asi veľmi pestrá paleta významov. Dokonca aj na pôde psychológie je to pojem, ktorý je významovo, vďaka rôznym filozofickým prístupom, veľmi široký a rôznorodý. Každá psychologická teória mu dáva nejaký svoj význam. Napr. psychoanalýza používa pojem ego na popis tej časti osobnosti, ktorá je spojená s vedomím a ktorá zodpovedá za naše vedomé správanie, ktorá sprostredkúva človeku kontakt s realitou a prezentuje sa v kontrolovanom, vedomom správaní (ďalšími inštanciami sú čiastočne, či úplne nevedomé časti tvoriace osobnosť – etické a morálne Superego a pudové Ono).
Zdravé Ego v psychoanalytickom význame zabezpečuje príslušnému človeku uspokojenie jeho potrieb tak, aby sám mal pocit, že žije hodnotne a spokojne – individualizovane a separovane – podľa seba, podľa svojich potrieb a predstáv, ale i podľa potrieb svojho organizmu, či svojej duše. Ak ego nedokáže uspokojovať tieto potreby, človek sa dostáva do stresu a prichádzajú symptómy.
Ego však nie je iba inštancia zabezpečujúca vlastné uspokojovanie. Normálne ego je schopné aj cítiť, rešpektovať a uznávať potreby druhých.
Teda pojem ego je treba vždy chápať v kontexte, v ktorom ho ten ktorý človek, filozofický prístup, či konkrétna psychologická teória používa.

Veľmi mnoho ľudí dnes trpí panickou poruchou. S akou metódou máte vo svojej praxi najlepšie výsledky pri jej liečbe?

Vo svojej praxi používam dynamický, psychoanalytický prístup – teda skúsenosť s ním mám a musím povedať, že dobrú. Bazálne je to prístup, ktorý má síce za cieľ pomôcť klientovi odstrániť jeho úzkosti a paniky – ale nejde na to tak priamo, ako napr. cielene má pôsobiť anxiolytikum, či nejaká nácviková behaviorálna, či relaxačná metóda.
Psychoanalytický, či hlbinný alebo dynamicky terapeut (všetci patria do jednej skupiny), má špecifické vzdelanie a teda asi aj vedomosti, o rôznych možných podvedomých konfliktoch medzi jednotlivými inštanciami tvoriacimi osobnosť, resp. o pravidlách a zákonitostiach vývinu psychiky a osobnosti, o rôznych možných najrôznejších terajších a bývalých traumatizáciách, ktoré potom v rozhovoroch v psychoterapeutickej práci s dotyčným človekom prechádza, preberá, vyťahuje, oživuje. Ich uvedomením, znovu prežitím a hľadaním ich kompetentnejšieho a úplnejšieho spracovania, čím sa dáva väčšia kompetencia egu a úzkosť zväčša, ak sa ten človek naozaj v terapii posúva, pomaly ustupuje.
No sú aj dôvody úzkosti, resp. jej rozsahu, ktoré sú mimo možnosti kauzálne ich v terapii pomenovať. Nie je cieľom terapie racionálne a “pravdivo” nájsť súvislosti. Cieľom je sa cez psychoterapiu čo najviac priblížiť tomu čo v sebe a ako v sebe – to ten subjekt, pre seba sám má, čo sa pre neho pocitovo v jeho živote zmenilo. Lebo, ako filozoficky vieme, realita je aj tak objektívne nespoznateľná t. j., že to čo vieme, je to to a je to tak, ako to my vnímame a ako to subjektívne sami chápeme. Sami si svet a poznanie skutočnosti racionálne a emočne vnímame a sami si vytvárame obraz o ňom – iba cez svoj subjekt.
Takže v terapii sa máme dostať k tomu, ako to dotyčný človek vnímal a ako s tým naložil, resp. čo musel odložiť, vytesniť, vyblokovať zo svojho aktívneho života, či čo mu bolo zablokované vonkajšími okolnosťami. Toto sú prístupy dynamickej psychoterapie. Ale sú aj iné psychologické prístupy – či už spomenuté relaxačné, asertívne, či v poslednej dobe veľmi úspešne sa ukazujúce postupy priamej regulácie myslenia metódami main fullness, neurolingvistickým programovaním a inými postupmi. Ak si človek s problémom zvolí niektorý z terapeutických prístupov a má šťastie na terapeuta, zväčša sa im spolu podarí cez úzkosť, skôr či neskôr prehrýzť. Dobrá terapia privedie človeka po takejto terapeutickej práci zväčša nie len k ústupu jeho nepríjemnej symptomatiky, ale zväčša sa zmení i človek sám.

Hovorí sa, že nevieme byť s našimi blízkymi, keď im je zle alebo opačne, my nedovolíme im, aby boli s nami, keď je zle nám. Prečo sa stáva, že pacient so psychickou poruchou si neuvedomuje svoju situáciu, odmieta uznať, že mu niečo je?

Zdrojov vytesňovania, či vedomého odmietania zdôveriť sa niekomu blízkemu so svojim problémom, môže byt viac. Napadá ma napr. možnosť, že si klient primárne neverí a ak by priznal pred druhým, že nejako a pre niečo trpí, tak by to mohlo ešte viac znížiť subjektívnu hodnotu seba. Ďalší možný dôvod je, že problém často vzniká pravé v dôsledku zlých vzťahov medzi tými a voči tým blízkym osobám, s ktorými trpiaci klient žije. Teda oni, niektorí z jeho najbližších, sú niekedy hlavným zdrojom jeho frustrácie a potom im nemôže dôverovať. Dôvera je pre zdieľanie toho, v čom sme slabí a problematickí, základný faktor. Aj v dynamickej psychoterapii sa bez vzájomnej dôvery pracovať nedá. Všeobecne – ak má pacient psychický problém, zväčša to je už primárne človek krehkejší, senzitívnejší, menej odolný. Zdôverovať sa o veciach, v ktorých zlyhávam chce už dosť vysokú mieru dôvery v seba, alebo v toho – komu o svojich slabostiach, či podivnostiach hovorím.

Ako vzniká psychická porucha? Čo sa vtedy v človeku odohráva? Predsa prepracovanosť (neschopnosť dosiahnuť rovnováhu medzi prácou a vlastnými potrebami), stres, sklamania, trvalý vonkajší tlak, v živote sa naraz vyskytne veľké množstvo väčších a veľkých katastrof, atď., sú len vonkajšími okolnosťami…

Všeobecne, porucha vzniká, ak je somatický, osobnostný, emočný, či duchovný systém toho konkrétneho človeka príliš preťažený, ak nie je schopný prechádzať fázami napätia a uvoľnenia (R. Dahlke hovorí príklad: normalitou je striedanie: napätia – nádych a uvoľnenia – výdych). Ak je niekto dlhší čas uväznený, zablokovaný v jednej z týchto polôh, neprospeje to ani jeho telesnému a ani jeho duševnému zdraviu. Narodili sme sa vybavení pre aktivitu, pre uskutočňovanie seba, pre partnerský, spoločenský a pre osobný život, pre aktívne riešenie problémov, ktoré nám vstúpia do života. Máme potreby nie len jedla, sexu, spánku, či narcistické, ale i bezpečia, blízkosti, dôvery, pocitu hodnoty, ale aj množstvo ďalších. Ak sme z nejakého dôvodu zablokovaní, nefunkční, nevýkonní, pasívni, či strachom pacifikovaní – nedeje sa základný princíp – aktivita, moja aktívna odpoveď na výzvy z môjho vnútra, či z okolia. Len dodávam (aby nedošlo k omylu, že len pasivita je problém), že niekedy v pozadí problému je až prílišná hyperaktivita, s absenciou práva na primeraný pokoj, odstup, oddych, inokedy chýbanie práva na autonómne cítenie svojho vlastného tempa, či riadením sa hodnotami svojho osobného sveta.

Prvými príznakmi, že niečo nie je v poriadku, môže byť apatia, prázdnota, vyhorenie, až následne depresia alebo iné veľmi vážne stavy. Čo by mal človek urobiť ešte v počiatočnom štádiu problému a ako by mali reagovať jeho najbližší? Ako môžu vznikajúcu zmenu osobnosti odhaliť ešte na začiatku?

Každý, aj tichý introvert, všetci, každý emočne reagujeme na to, čo prežívame, každý je nejako zaradený do života a každý ho prežíva, teda reaguje. Tichší možno menej nápadne, či menej hlasne, ale každý normálny organizmus a každá normálna osobnosť reaguje na výzvy.
Ak máme vo svojej rodine, či vo svojom okolí (ktoré tvoria priatelia, spolužiaci, spolupracovníci, atď.) človeka, ktorý reaguje napr.: nejako zvláštne, stále rovnako, vyhýbavo, alebo nereaguje, alebo reaguje príliš obetavo, príliš podriadivo, či príliš dominantne, potom sa môžeme a mali by sme sa o tohto človeka zaujímať.
Ak chceme niekomu pomôcť hneď na začiatku – je dobré a nutné ho vnímať a cítiť – a následne si to, čo cítim v rozhovoroch s ním overovať, zaujímať sa o neho. Všeobecne platí – že čím viac a čím dlhšie sme v utrpení, strese, či zablokovaní – tým väčšia ujma na zdraví nám hrozí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *