Anton Srholec a Ján Sucháň – Veľkonočné zamyslenia

indexAnton Srholec – kňaz, spisovateľ, zakladateľ a riaditeľ resocializačného centra RESOTY, popri sociálnej činnosti sa venuje aj publicistike, píše knihy, prispieva do rôznych periodík, venuje sa prednáškovej a poradenskej činnosti v sociálnych projektoch týkajúcich sa hlavne bezdomovcov. Počas komunistického režimu podporoval a písal do samizdatových časopisov.

sucháňJán Sucháň okrem práce kňaza sa zapája aj do celospoločenského diania, venuje sa publikačnej činnosti, píše knihy, vystupuje na verejnosti prostredníctvom stretnutí s ľuďmi – bolo ho možné počuť napríklad vo forme kázní v rádiu Twist a Slobodná Európa. Od roku 2006 sa prihovára poslucháčom rádia VIVA.

Aký máte názor na súčasnú ľudskú spoločnosť, uberá sa správnym smerom?

AS: Evolúcia ľudstva prebieha už po celé milióny rokov. Nie je to náš výmysel. Sme do tohto procesu len zahrnutí. Ak sa pozeráme späť, badáme výstup k vyššej kvalite človeka a to je v duchovne, v kultúrnej oblasti. Toto smerovanie sa udržalo aj napriek obrovským prekážkam z nepochopenia zmyslu nášho zápasu.

JS: Keď sa na dnešnú ľudskú spoločnosť pozerám negatívnymi obrazmi, ktoré večer čo večer ľuďom ponúkajú niektoré televízne stanice, na konanie veľkých „mocipánov sveta“, z ktorých niektorí sa hrajú na bohov, ale aj na niektorých u nás doma, ktorí ducha nedávneho režimu zakrývajú populizmom, aby si udržali moc, keď sa pozerám na mladších i starších ľudí okolo seba, pre ktorých sa zmyslom stalo len užiť si život a získať pre svoje ego všetko, za každú cenu, veľmi rozumiem staršiemu kolegovi, ktorý sa už asi pred dvadsiatimi rokmi utiahol z verejného života do ústrania, pretože sa už nemohol pozerať nie na slobodných, ale svojvoľných, nezodpovedných ľudí s tým, že svet, všetko ide k horšiemu. Keď sa ale pozriem na mnohých lekárov, zdravotné sestry a ľudí, ktorí pracujú v zdravotníctve, keď sa pozerám na prácu učiteľov, všetkých tých, ktorí pracujú v službách…, častokrát za nízku mzdu, ale verní svojmu povolaniu, poslaniu, keď si spomeniem, koľko statočných otcov a matiek som v živote za posledné roky stretol a stretám, rovnako tak, koľko dobrých a statočných kolegov poznám, ktorým ide o dobro našich ľudí a koľkými dobrými a ľuďmi ochotnými pomáhať som obklopený a koľko mladých, úprimných, čestných ľudí poznám – tak som mierny optimista v ústrety budúcnosti, aj keď niekedy sa mi zdá, že človek a ľudský život, akoby nemal hodnotu.

Po novembri ´89 zavial v našej krajine čerstvý očisťujúci vietor, ľudia začali veriť v lepšiu budúcnosť. Čím to je, že dnes po 25 rokoch sa všetko kdesi stratilo, ľudia sú k sebe čoraz nedôverčivejší, neprajnejší, stratili takmer všetky ilúzie o zmysluplnej spoločnosti, najmä o morálke. Čoraz viac ľudí si dnes myslí, že už vtedy sme sa vybrali nie celkom správnym smerom, že od samého začiatku sa s nami, prostým občanmi, nezačala hrať otvorená hra. Určite aj Vy prechádzate svojou cestou poznania, získali ste množstvo skúseností. Kde vidíte východiská pre tých, ktorí ich hľadajú?

AS: 25 rokov je pekný kus cesty našej spoločnosti. Urobili sme obrovský kus práce. V porovnaní s minulým storočím žijeme v mieri, v relatívnom blahobyte, všetci sme zbohatli, máme slobodu, aká tu ešte nebola. Naša chyba. Dali sme moc, kapitál a právo rozhodovať do nesprávnych rúk. O ďalších 25 rokov, ak sa to nezosype, budú ľudia aj u nás múdrejší. Budú mať dôkaz, že majetok a peniaze nerobia človeka šťastným, bude väčšie smerovanie k duchovným hodnotám.

JS: November ´89 stále vnímam ako nezaslúžený dar. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale na jeho posolstvo sme neboli pripravení. Tak trochu sme sa „zviezli“ pri ňom a s ním popri našich susedoch. Myslím si, že nikto nevedel dopredu, ako pôjde ďalší vývoj. Najviac sa báli tí, ktorí boli v minulosti vo funkciách, hoci aj v tých najnižších. A keď sa nič radikálne nedialo, oni veľmi rýchlo oprášili staré časy, prevrátili kabáty a začali rozprávať o slobode, o demokracii. Narodil sa oportunizmus, ktorého zástava donedávna viala na dôležitom mieste v politickom živote. Pohrobkovia zostali a mútia vodu v športových zväzoch, v kultúre, ale aj v iných oblastiach života v spoločnosti. Moji rodičia ma vždy viedli k úprimnosti a čestnosti. V živote som aj ja narobil chyby. Aj keď si myslím, že druhým ľuďom som neubližoval, aspoň nie vedome a programovo, ospravedlňujem sa, ak sa tak stalo. Vyrástol som a bol som vychovaný v katolíckej cirkvi. Viem, aký veľký vplyv na ľudí má náboženstvo a jeho predstavení. Ľudia sa na nich pozerajú ako na zástupcov Pána Ježiša na zemi. Po novembri ´89 sa ale v našej spoločnosti, ktorej súčasťou je aj cirkev, diali zlé, veľmi zlé činy. Mnohí sme vedeli, že keď ich nepomenujeme, neodsúdime, že to bude mať zlý vplyv na ďalší morálny vývoj v spoločnosti. Bol som sklamaný a dodnes je tomu tak, že nikto z vtedajších dvoch najvyšších cirkevných predstaviteľov nepomenoval a neodsúdil tieto zločiny. Skôr sa požehnávalo a požehnáva nepožehnateľné. Hovorím o tom preto, že som to vnímal ako niečo zásadné a základné pre dôstojný ľudský život, všetkých občanov v krajine. Záleží na nás všetkých, ako sa budeme uberať ďalej v našej spoločnosti. Dnes si o mnohom rozhodujeme sami. Najmä o duchovnom, kultúrnom bohatstve, (alebo chudobe?) v našom národe. Myslím, že je dôležité vrátiť sa k svedomiu, jeho formovaniu a zdravému rozumu. A predovšetkým k tomu, že život a život každého jedného z nás je Dar. Je prejavom Lásky. A k nej patrí aj obeta. Bez nej sa ale neposunieme dopredu.

Podľa Vás aký je zmysel našej existencie, aký je účel bytia človeka na Zemi?

AS: Ako celé ľudstvo, aj jednotlivec má svoje poslanie. Prísť tam, kam máme prísť. Naplniť svoj čas tvorbou a službou. Oslobodiť sa od zbytočného balastu hmoty k duchu, kde sú obrovské možnosti. Otvorená budúcnosť. Prispievať k hlbšiemu porozumeniu a k láske.

JS: Život som si nedal sám. Život som dostal. Bol som ním obdarovaný. Zároveň to vnímam ako pozvanie na tú veľkú hostinu Života s tým všetkým, čo život v sebe nesie, má. Život je prejavom Lásky. Láska je večná. Je to pre mňa výzva robiť aj druhým zo Života hostinu.

Stačí na to, aby sa človek duchovne „posunul ďalej“, viera? Čo si najviac ceníte, aký je Váš rebríček hodnôt?

AS: Aj viera má veľa rovín, tradícií. Koľko hľadajúcich, váhajúcich, pochybujúcich, žijúcich v nevedomosti. Nepoznám nič múdrejšieho, ako naša židovská múdrosť odovzdaná Ježišom, potvrdená svedectvom miliárd ľudí, preverená a očistená dejinami, dnes jediný pozitívny globálny projekt. Nepoznám nič múdrejšieho a hodného v tom duchu žiť aj umierať.

JS: Áno, viera, dôvera v mojom živote znamená veľmi veľa. S ňou kráčam, vystupujem akoby po schodoch hore, do „neba“. Ale pri Pavlovi z Tarzu som sa tiež naučil, že „keby mal vieru takú silnú, žeby vrchy prenášal a lásky by nemal, ničím by nebol“.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.