Viera v reinkarnáciu sprevádza ľudstvo už od čias staroveku, je súčasťou hinduizmu, budhizmu, zaoberali sa ňou nie len filozofi antického Grécka a obdobia renesancie, ale aj mnohí spisovatelia. Vedomie o reinkarnácii však majú z „čias pohanských“ doložené aj ostatné európske národy. Dodnes vychádzajú vedecké práce (napr. výskum Dr. R. Moodyho) a tvrdenia, ktoré vieru v reinkarnáciu podporujú. Naproti tomu katolícka i protestantská teológia sa zhodujú v názore, že reinkarnácia nie je zlučiteľná s kresťanským učením. Rovnako reinkarnácia nie je súčasťou učenia Judaizmu a Islamu. Sú teda pre človeka ako ľudského ducha opätovné narodenia sa možnosťou, prostriedkom k jeho nevyhnutnému vývoju, k dozrievaniu a učeniu sa v hmotnom svete alebo je to len obyčajný výmysel? Na otázky odpovedal slovenský filozof Vladimír Lobotka – vyštudoval históriu na UK v Bratislave a filozofiu so zameraním na kozmológiu a vedomie na California Institute of Integral Studies v San Franciscu. Zaujíma sa o integrálnu filozofiu, transpersonálnu a hlbinnú psychológiu, paradigmatické posuny a teórie dejín zamerané na dynamiku vzniku a zániku komplexných civilizácií. Je autorom knihy Cesta k zjednotenému kozmu, založil Inštitút Gaia, je členom iniciatív nextRenaissance, Škola pre budúcnosť a Za živé univerzity.
Podľa „východného“ vnímania reinkarnácie, má ľudská duša možnosť prevtelenia sa nie len do ľudského, ale aj zvieracieho tela, naproti tomu podľa súčasného „západného“ chápania sa ľudská duša môže narodiť len v tele ľudskom (vzhľadom k odlišnosti druhov človeka a zvieraťa). Z tohto pohľadu, ako vnímali reinkarnáciu antickí, resp. ranokresťanskí filozofi? Ako, na základe čoho vôbec vznikla myšlienka reinkarnácie?
Viera v mnohé životy vysvetľujúca nerovnosť osudov, ktoré sú uvalené na ľudí a vlastne na všetky bytosti, ktoré boli vnímané ako skutočné, bola v antickom svete bežná. Bežná bola aj u esénov, rovnako aj v mnohých ranokresťanských gnosticky orientovaných prúdoch. Už zo spôsobu akým Jozef Flavius, židovský historik, žijúci v prvom storočí po Kr. vo svojej Židovskej vojne a v Židovských starožitnostiach píše o znovuvteľovaní je zrejmé, že to vôbec nie je nejaká exotická náuka, ktorá bola na Západ dovezená z Východu – táto myšlienka je naopak veľmi pôvodná, len skrze neskorší vývoj bolo vedenie o nej potlačené, čo malo vo vývoji vedomia západného človeka celkom konkrétny zmysel.
Koncept reinkarnácie, ktorý zastávali niektorí antickí a ranokresťanskí filozofi bol priamo spojený s ich chápaním skladby sveta a ľudskej bytosti, teda s kozmologickým rámcom tvoriacim kontext, do ktorého kládli svoje systémy. Pokiaľ ide o rozdiel medzi „východným“ a „západným“ chápaním reinkarnácie, u antických filozofov sa ešte oba varianty miešali.
S jasným vymedzovaním sa voči možnosti prevteľovania podľa ktorej sa ľudská bytosť môže vteliť do tela zvieraťa, začali až ranokresťanskí filozofi. Podľa Origena bolo prevteľovanie mysliteľné len v prípade trojčlennej, duchovno-duševno-telesnej skladby bytosti človeka. Na to aby prevteľovanie bolo možné, je potrebné aby bol prítomný prvok, ktorý sa môže stať večným – duch človeka, ktorý sa prevteľuje a naberá na seba obaly – dušu, telo.
Aký mal Platón dôvod k tvrdeniu, že sme sa narodili so znalosťami z predchádzajúceho života?
Je veľmi pravdepodobné, že Platón, tak ako ostatne väčšina veľkých kultúrnych osobností antiky, bol zasvätený do eleuzínskych a orfických mystérií, ktorých súčasťou bola i priama vnútorná skúsenosť duchovnej skutočnosti i seba samého ako jej súčasti. Práve z tejto transformatívnej skúsenosti sa odvíjal celý jeho filozofický systém, v kontexte ktorého mala reinkarnácia kľúčové miesto.
Podľa Platóna boli všetky bytostné jadrá jednotlivých ľudských bytostí ešte predtým, než začali svoju fyzickú púť oboznámené s prirodzenosťou celého kozmu, ako aj so zákonmi osudu tak, aby vedeli, že v sebe nesú semienko ktoré je nesmrteľné a že na nich leží povinnosť stať sa tými najzbožnejšími zo všetkých pozemských stvorení. Následne boli všetky tieto mladé ľudské bytosti vložené do tiel, kde boli vystavené pôsobeniu túžby zmiešanej z rozkoše a bolesti, strachu a hnevu a nepríjemnej skúsenosti prameniacej zo stavov vznikajúcich vnútorným pohybom rôznych látok. Ak sa im tieto zmätočné stavy podarí premôcť a ovládnuť a ak budú žiť spravodlivo, bude im umožnené vrátiť sa späť do ich prvotného, duchovného stavu, ktorý je ich najvlastnejšou prirodzenosťou. Ak však podľahnú, budú vrhnuté do kolobehu zrodov, až pokým sa v stálych premenách plných útrap neočistia a postupne neskrotia nerozumné tendencie, ktoré v sebe nesú.
Zákon karmy (u nás vnímaný výhradne ako súčasť východných filozofických systémov) tu má svoje pevné miesto. Ako hovorí Plotínos, veľký Platónov pokračovateľ: človek, ktorý bol vládcom a zneužil svoju moc sa stane otrokom a takýto pád bude len pre jeho vlastné budúce dobro. Tí, čo zneužili peniaze sa stanú bedármi, tí, čo niekoho nespravodlivo usmrtili budú sami usmrtení, neprávom, pokiaľ pôjde o ich vraha, no právom, pokiaľ ide o nich samotných, a tí, ktorí majú trpieť, budú vhodení do cesty tým, ktorí majú vykonať vymerané liečenie.
Čím si vysvetľujete, že myšlienka reinkarnácie prenikla aj do ranej kresťanskej gnózy? Ranné kresťanstvo údajne reinkarnáciu uznávalo ako súčasť svojho videnia sveta, čoho dôkazom má byť napr. učenie Origena – najvýznamnejšieho teológa pred Augustínom, tiež napr. v II. st. po n. l., sa v stratenom spise Klementa Alexandrijského, Hypotyposeis (Skice), podľa svedectva patriarchu Fotia (učiteľa Konštantína Cyrila), hovorí vyslovene o opätovnom vteľovaní…
V chápaní Origena, Klementovho geniálneho žiaka, je koncepcia reinkarnácie priamym dôsledkom jeho chápania slobody, kde stav každej bytosti je výslednicou jej predchádzajúcich činov. Origenes vidí len dve možné vysvetlenia rozličnosti postavenia bytostí v kozmickej skladbe bytia.
Prvé spočíva v úplne svojvoľnom Božom vôľovom akte, ktorý určí povahu tej ktorej bytosti ešte pred jej stvorením. Táto možnosť je ale pre neho neakceptovateľná, pretože by znamenala, že Boh je nespravodlivý.
Druhá možnosť je slobodná voľba človeka, pri ktorej je jasným dôsledkom prevteľovanie. Boh podľa neho stvoril ľudí ako rozumných duchov obdarených logom, z ktorých každý podľa nutkaní svojej mysle môže slobodne určovať svoju povahu.
Dielo Origena sa považuje za prvý systematický výklad kresťanskej vierouky, v ktorom vysvetľoval preexistenciu duší a osud ako „liečebný prostriedok“ proti skorším pochybeniam. Prečo dochádza na 5. ekumenickom koncile v Konštantinopole v. r. 533 k zavrhnutiu tejto myšlienky? (ediktom byzantského cisára Justiniána je vyslovená kliatba nad Origenesom a všetkými, ktorí považujú jeho učenie za správne alebo ho rozširujú).
Dôvodov bolo viac. Jednak to boli čisto politické aspekty – katastrofálny stav Rímskej ríše spôsobený dlhodobou vládou neschopných cisárov a jednak rozvrátenie jej západnej časti migrujúcimi germánskymi národmi viedlo k tomu, že prioritou na Východe boli predovšetkým stabilizačné a centralizačné snahy. Prelomovým bolo z tohto hľadiska obdobie vlády Justiniána I., ktorý akonáhle v roku 527 nastúpil na trón, okamžite podnikol dva výrazné konsolidujúce kroky. Najskôr, v úsilí obnoviť jednotnú Rímsku ríšu v celom jej pôvodnom rozsahu, vrhol svoje armády proti malým barbarským panstvám, ktoré pohltené vzájomnými spormi, hodovali na zvyškoch Západnej ríše. Druhým krokom, ktorého súčasťou bolo zúčtovanie s poslednými zvyškami pohanstva – s gréckou filozofiou – bolo upevnenie striktne dodržiavaného kánonu kresťanskej viery. V roku 528 Justinián vydal nariadenie, ktoré zakazovalo tým, ktorí i naďalej zotrvávali v „helénskych bludoch“, vyučovať na akýchkoľvek verejných školách. Toto bol úder, ktorý radikálne obmedzil možnosť pôsobenia profesorov gréckych filozofických škôl. O rok neskôr vydal edikt, ktorým zrušil aj samotnú Akadémiu. Origenovo učenie, v tom čase už pomerne problematické, bolo helénskymi konceptami skrz-naskrz preniknuté a je celkom pochopiteľné, že bolo tŕňom v oku dogmaticky orientovaným kresťanským skupinám. Aby si ich Justinián I. získal na svoju stranu, podhodil im Origena. Jeho formálne odsúdenie na 2. Konštantínopolskom koncile bolo dôsledkom tohto rozhodnutia.
Dôležitejšie je ale druhé, hlbšie hľadisko. Odsúdenie Origenovho učenia zásadným spôsobom podmienilo videnie sveta a chápania miesta človeka v ňom, ktoré sa stalo pre kresťanskú dogmatiku a následne i pre modernú západnú myseľ smerodajné. Tento posun predstavoval dôležitý krok v procese postupnej desakralizácie sveta – k prechodu od mýtickej k logickej štruktúre vedomia, ku ktorému počnúc 6. storočím pred Kr. vo výraznejšej miere dochádzalo len u niekoľkých mimoriadne nadaných jednotlivcov, malo dôjsť aj na kolektívnej úrovni. Táto zmena sa pochopiteľne odzrkadľovala aj v analogických zmenách celkovej antropologickej a kozmologickej perspektívy.
Prostriedky, ktorými sa duchovný svet prihováral ľuďom, mali stíchnuť a v človeku sa malo rozsvietiť jeho vlastné vnútorné svetlo tak, aby prestal byť závislý na podnetoch prichádzajúcich zvonka a staval výhradne na poznaní pochádzajúcom z jeho vlastného Ja. Každý človek sa mal zrodiť ako slobodná a nezávislá bytosť, čo pre väčšinu ľudí znamenalo nielen dočasné zatemnenie vnímania pôsobenia duchovného sveta v svete prírody a kultúry, ale aj zatemnenie vnímania seba samého ako duchovnej bytosti.
Čím si vysvetľujete, že aj medzi mnohými kresťanmi sa myšlienka reinkarnácie stáva čoraz prípustnejšou?
Nie som si istý, nakoľko tento trend možno vztiahnuť špecificky ku kresťanom. Skôr je to všeobecný jav spôsobený kombináciou narastajúcej miery sebareflexivity tváre v tvár veľkým existenčným otázkam a veľkej ideovej diverzite, ktorej sme v stále viac prepojenom svete vystavení.
Globálne výzvy, pred ktorými stojíme nám bezprostredne ukazujú, ako hlboko sme sa vzdialili sami sebe i autentickému spôsobu bytia. Stále viac ľudí je hladných po zmysle života a nádeji.
Vzostup rôznych foriem nenáboženskej spirituality vychádzajúci z hlbín kolektívneho nevedomia je možné vnímať ako dôležitú kompenzáciu dlhodobej jednostrannej orientácie západnej mysle na čisto empirické aspekty skutočnosti.
Myšlienka reinkarnácie v jej modernom prevedení je súčasťou tohto novo sa vynárajúceho impulzu vedúceho človeka i ľudstvo ako celok, k obnoveniu dočasne prerušených hlbinných spojení s bytím.
„Duchovný vývoj má svoje kauzálne súvislosti a má tiež svoj cieľ, ktorý nemožno dosiahnuť počas jediného kratšieho alebo dlhšieho pozemského života, ale počas mnohých životov, v ktorých človek zbiera plody predchádzajúcich životov a vyrovnáva svoje omyly a previnenia, čo dáva ľudským osudom inak nevysvetliteľnú rozdielnosť.“ (Z. Váňa)
„Cítim teraz, že s mojím pozemským životom bude čoskoro koniec. Pretože som však presvedčený o tom, že nič, čo v prírode existuje, nemôže byť opäť zničené, potom určite viem, že vznešenejšia časť zo mňa neprestane žiť. Nebudem síce v budúcom živote opäť kráľom, ale tým lepšie; budem predsa viesť činný život, a ešte k tomu spojený s menším nevďakom.“ (Fridrich Veľký)
„Povedz, čo nám chce osud pripraviť? Povedz, ako nás to zviazalo tak dokonalo presne? Ach, Ty si bola v odžitých dobách mojou sestrou alebo ženou.“ (J.W. Goethe)
„Boli naše bytosti už prepletené? Bolo to preto, že bili srdcia? Už sme sa v lúči zhasnutých sĺnc, počas dní dávno prešumeného blaha zliali do jedného?
Áno, už to bolo! Vnútorne so mnou spojená bola si vo vekoch, ktoré odplávali; moja múza videla to na matnej tabuli minulosti napísané: Zajedno s tvojimi láskami.“ (F. Schiller)
„Tu dnes žije azda nanovo, aby pykala za vinu z minulého života, ktorá sa jej tam ešte neodpustila.“ (R. Wagner z „Parcifala“)
„Každá duša prichádza na tento svet posilnená víťazstvami alebo zoslabená porážkami jej predchádzajúcich životov.“ (Origenes)
„Keďže duša neexistuje oddelene od tela, a predsa nie je telom samotným, môže sa nachádzať v jednom tele, či v inom a môže z jedného do druhého prechádzať.“ (G. Bruno)
„Vieme, že vládne železný osud, ktorý nezadržateľne všetko vedie a zvažuje. Avšak je to sám človek, ktorý ho tvorí a v sebe hviezdy osudu svojho nosí. Sme to my sami, ktorí osud obraciame našou vôľou a našim činom; rozsievame našimi vlastnými rukami a žneme plody našej sejby.“ (L. Ruge)
