Peter Zajac – Za najväčšiu výzvu Slovákov a Čechov pokladám schopnosť existovať dlhodobo slobodne, demokraticky.

Vzniku prvého československého štátu v roku 1918 predchádzalo turbulentné obdobie našich dejín. Národnooslobodzovací boj Slovákov bol na prechodnú dobu zavŕšený v Československu – v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, samozrejme tiež Moravanov, Nemcov, Maďarov a Rusínov. Pri príležitosti stého výročia vzniku I. ČSR sme oslovili odborníka na slovo vzatého. Prof. PhDr. Peter Zajac, DrSc. je slovenský literárny vedec a politik, bývalý poslanec NR SR a bývalý predseda politickej strany OKS.

Ako vnímate skutočnosť, že národ nezíska svoju štátnosť v samostatnom útvare, ale v spojení s iným národom (resp. národmi) vytvoria nový samostatný štát tak, ako sa to stalo v roku 1918 v prípade Čechov, Slovákov a ostatných národností?

To nie je nič nezvyčajné, existuje veľa mnohonárodných štátov. Európske ríše boli mnohonárodné, niektoré ako Francúzsko sa postupne národne homogenizovali, iné ako Veľká Británia či Španielsko nie. Habsburská ríša, ktorá určovala v Rakúsku a od roku 1867 v Rakúsko-Uhorsku historické osudy novodobej strednej Európy, sa začala ako moderná ríša utvárať naplno až po vytesnení Turkov z Habsburskej monarchie, ukončenom v polovici osemnásteho storočia. Proces zrodu moderných stredoeurópskych národov prebiehal fakticky až v devätnástom storočí a princíp práva na sebaurčenie národov je až dôsledkom Wilsonovho konceptu štátu z konca prvej svetovej vojny. Jednu podobu mnohonárodného štátu pritom nahradila iná, konkrétne v Československu idea jednotného československého národa s Nemcami, Maďarmi, ale aj Rusínmi, Ukrajincami, Poliakmi, Chorvátmi, Židmi ako národnostnými menšinami. Národný problém Habsburskej monarchie nahradili národné a národnostné problémy jej nástupníckych štátov. Československo, a to bolo nóvum, sa pritom utváralo ako slobodná, demokratická republika.
Vznik Československa nebol pritom vôbec samozrejmý, Čechy boli dlhodobo súčasťou rakúskej a Slováci v Hornom Uhorsku uhorskej časti ríše. O vzniku Československa a ostatných národných štátov okrem toho až do leta 1918 dohodové mocnosti vôbec neuvažovali. Uvažovanie o českej či českoslovnekej samostatnej štátnosti okrem toho prebiehalo počas prvej svetovej vojny v zahraničnej politickej elite (Masaryk, Štefánik, Beneš), mimo domácej politickej reality a elity. A konštrukt národných republík ako následníckych štátov po Habsburskej monarchii neprežil viac ako ako dvadsať rokov.

Známy historik Milan Zemko sa svojho času vyjadril, že Slováci unikli svojmu zániku o povestný vlas a to najmä vďaka českej pomoci. Spomeňme len hospodársku zaostalosť Slovenska, absenciu slovenských učiteľov, traumu z maďarského útlaku. Čo dalo počas svojej existencie Československo Slovákom a čo Čechom?

Výrok Milana Zemka je apodiktický a apokalyptický; jednoducho nevieme, ako by sa vyvíjal osud Slovákov, keby nevzniklo Československo.
V každom prípade sa však vznikom Československa vytvorila spoločnosť, ktorá mala šancu vytvoriť pri pokojnom historickom vývine úspešný demokratický štát. Masaryk hovoril o päťdesiatich rokoch, ale pokojných päťdesiat rokov prvorepublikové Československo nemalo. A úspešná existencia štátov sa nemeria pokojnými časmi, ale časmi prekonávania konfliktov a kríz.
Čechom dalo Československo v prvom rade prosperitu a sebavedmie. Slovensko malo prvý raz v moderných dejinách Európy politicky vykolíkované svoje teritórium, za dvadsať rokov prvorepublikového Československa sa na Slovensku vytvorili a ukotvili štátne inštitúcie, inštitúcie verejnej správy, moderná infraštruktúra a jej inštitúcie, súdne, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Ekonomicky sa stalo Slovensko z najprosperujúcejšej časti ekonomicky menej vyspelého Uhorska ekonomicky dobiehajúcou časťou vyspelejšieho Československa.

Je známe, že ste boli proti rozdeleniu ČSFR. Nemyslíte si (bez ohľadu na to akým spôsobom k rozdeleniu došlo), že rozdelenie bolo pre slovenský národ nevyhnutné, ak mal napredovať? Je v tom predsa istá podobnosť, ako keď syn opustí rodičovský dom a je nútený sa starať sám o seba a nespoliehať sa na rodičov. Ako inak môže prísť národ k poznaniu aký je, kde robí chyby a v čom sa má zlepšiť ak nie tak, že sa postaví na vlastné nohy, že je samostatný, že má vlastný štát?

Nie som zástancom Heglovej teleologickej predstavy historickej nevyhnutnosti, skôr patrím k predstaviteľom koncepcie dejín ako stávania, kde sa dejiny formujú v procese ich diania. Okrem toho nevnímam historické procesy ako biologické, metafora rodičov a detí ma neoslovuje, rovnako ako ma neoslovila teleologická predstava Ludvíka Vaculíka o výhodách samostatného českého štátu: “Budeme mít jen jednu vládu. Všecky věci budeme konečně moci řešit rychle a věcně, bez zvláštních zřetelů k Slovákům. Bez příležitosti k rozfoukávání národnostních sporů můžeme snad i rychleji zavést demokratické formy a způsoby. Sami nepochybně rychleji dohoníme opoždění za vyvinutějšími státy. Budeme mít víc klidu na hledání životního stylu vzdorujícího agresivní komerci a konzumu.” Čas ukázal niečo celkom iné.

Vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes azda najlepšie v histórii. Zrejme neexistujú národy ktoré by mali takého “parťáka v dobrom aj zlom” ako majú Česi Slovákov a Slováci Čechov. Nemyslíte, že tento potenciál využívame obaja akosi poskromne?

Táto metafora Václava Havla je pekná, ale nepresná v tom, že porovnáva vzťahy v jednom štáte so vzťahmi v dvoch štátoch.  

Čo považujete za najväčšiu výzvu pre Čechov a Slovákov v 21. storočí? Tiež, kde vidíte príčiny a kde východiská?

Za najväčšiu výzvu Slovákov a Čechov pokladám schopnosť existovať dlhodobo slobodne, demokraticky, spoľahlivo ukotvení v západnom, judaisticko-kresťanskom civilizačnom okruhu, do ktorého Slováci a Česi historicky patria.

Ako túto schopnosť rozvinúť, udržať, nadobudnúť?

Nevidím iný spôsob, len kontinuitnú a vytrvalú prácu, ako túto výzvu napĺňať. Na to treba splniť tri historické podmienky. Musíme byť otvorení voči potrebám budúcnosti, čo je vo svete zrýchľujúcich sa premien nesmierne ťažké. Musíme si vytvoriť a pestovať kolektívnu pamäť, ktorá bude jasne rozlišovať medzi dobrými a zlými stránkami našej histórie. Aj to je veľmi ťažké, lebo my máme tendenciu zabúdať, nerozlišovať, zľahčovať to zlé a nedoceňovať to dobré. A musíme byť geopoliticky spoľahlivo ukotvení v prostredí západnej civilizácie, ktoré nám poskytuje možné maximum bezpečia a kvality života. V tomto ohľade sme nezodpovední a strašne ľahkomyseľní.

Podľa Vás, aké ponaučenie do budúcnosti by sme si mali (Česi a Slováci) vziať zo spoločného života?

Dúfam, že naša existencia v spoločnom štáte nás naučila, že historicky nás spája oveľa viac než rozdeľuje. Paradoxne to hádam najviac potvrdilo práve delenie a následné parcelovanie Československa. Pokusy vraziť medzi nás klin sa ukázali ako krátkodobé a krátkodyché. Chýbala im akákoľvek živná pôda a historická legitimita. Okrem toho sa ukázalo, že sme si oveľa viac podobní a blízki v dobrom, ale aj v zlom. Platí však, že na rozdiel od zlých vzťahov, ktoré majú svoj samospád a nabaľujú sa ako lavína, dobré vzťahy treba systematicky pestovať a budovať. Začína sa to jazykom. Spoliehať sa na to, že Slováci rozumejú spontánne po česky a Česi po slovensky, platilo dovtedy, kým sme boli jazykovo v každodennom styku. Tento styk, sociálny, kultúrny, vzdelanostný, ale aj politický však nebude samozrejmý a bude ho treba aktívne vytvárať a pestovať. To je zadanie pre budúce generácie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.