Osud obávaný, krutý, milostivý alebo nezaujatý? Otázka osudu a s tým súvisiacich udalostí, ktoré sa každému človeku na jeho ceste životom stanú (napr. pozemské pomery do ktorých sa dostane, rodičov ku ktorým sa narodí, udalosti, ktoré sa mu počas života stanú, povahové vlastnosti ktoré má) je námetom mnohých filozofických a náboženských úvah, debát, či spisov a literárnych diel už od nepamäti. Je človek pánom svojho osudu alebo je len hračkou v rukách náhody? O tejto zaujímavej a nepochybne aj dôležitej téme sme sa zhovárali s Robertom Harnoczom. Od mladosti sa zaoberá základnými otázkami ľudského bytia, ako napr. čo je zmysel života, odkiaľ sme a kam ideme? Toto hľadanie odpovedí ho priviedlo k poznaniu, o ktoré sa počas svojich prednášok, ktoré organizuje Nadácia Posolstva Grálu na Slovensku, delí so svojimi poslucháčmi.
„Je to vo hviezdach. Hviezdy sa nemýlili, osud im bol od začiatku naklonený. Mala to vo hviezdach napísané, aj jemu hviezdy priali.“ Takýchto a podobných výrokov nájdeme neúrekom. Prečo sa v súvislosti s osudom tak často spomínajú hviezdy? Má to niečo spoločné s astrológiou alebo je to len symbolické vyjadrenie niečoho, čo je nad nami, na čo nemáme dosah?
Čiastočne oboje. Staré, vyvinuté národy sledovali pohyby hviezd* a z ich postavení dokázali „vyčítať“ osud národa, či jednotlivca. Napr. v natálnom horoskope, hviezdy svojou symbolikou naznačujú určité schopnosti, ktoré si daný jedinec priniesol (slabé a silné stránky). Či ich využije, prípadne rozvinie alebo nie, samozrejme závisí od neho samotného. Tak, ako každý predmet, skaly, či stromy majú svoje vyžarovanie, tak aj hviezdy vysielajú žiarenia podľa svojho druhu a kvality, ktoré pôsobia na ľudí. Je pozorovaním podložené, že napríklad spln mesiaca dokáže ovplyvniť naše správanie, našu náladu, atď. V rôznych etapách života otvárajú pre človeka „časové okná“, počas ktorých prepúšťajú podporujúce žiarenia, prípadne také, ktoré pre nás vytvárajú rôzne životné výzvy. V každom prípade však človeka posúvajú v každom smere.
*pozn. redakcie: Všeobecným vyjadrením „hviezdy“, sú myslené všetky vesmírne telesá, teda aj planéty so svojimi mesiacmi. Súčasná astrológia sa zaoberá postavením planét našej slnečnej sústavy, Slnka a Mesiaca v konkrétnom okamihu, z konkrétneho miesta na Zemi.
V protiklade s vysvetlením osudu (keď je chápaný ako niečo, čo nedokážeme ovplyvniť, voči čomu sme bezmocní), existuje aj úplne iné vnímanie osudu, ktoré zrejme najlepšie vystihuje výrok: „čo človek zaseje, to aj zožne“. Najčastejšie sa pri tom hovorí o vyrovnaní, vyúčtovaní, o zákone akcie a reakcie, či zákone príčiny a následku. Čo to vlastne osud je? A existuje vôbec?
Osud je veľká a „zložitá“ téma, ale ako to už býva zvykom, veľké záhady majú jednoduché riešenia. Hlavný zdroj informácií (Wikipédia), ktorý sa dnes často používa, definuje osud ako: „moc, ktorej je všetko, i konanie človeka podriadené.“ Na prvý pohľad by sa zdalo, ako keby sme boli vydaní napospas tajomnej moci, ktorá ľubovoľne a náhodne určuje smer nášho života, a prináša nám šťastie alebo nešťastie do našich životov.
No keď sa na to pozrieme bližšie, tak zistíme, že sme naozaj vydaní následkom „moci“, ktorá je ale v našej „moci“. Rozmením to na drobné. Základnou danosťou človeka je jeho slobodná vôľa, ktorá sa prejavuje v slobode rozhodovania. Denne, vlastne každú chvíľu máme možnosť sa rozhodnúť a premeniť naše rozhodnutie v skutok, či už hmatateľný, viditeľný alebo vo forme myšlienky, či pozitívnych alebo negatívnych pocitov. A to je tá moc, ktorú máme v našich rukách (slobodná vôľa), ktorá určuje našu životnú dráhu. Osud alebo ak chcete „karma“, nám prináša späť následky našich slobodných rozhodnutí.
Tu sa samozrejme automaticky vynára otázka a čo napr. deti, ktoré ešte nemali možnosť slobodne sa rozhodnúť a formovať tak svoj osud? Pri zachovaní všetkej spravodlivosti a logiky, by sme sa mali zamyslieť nad možnosťou opakovaných inkarnácií, v ktorých sme si svojim vtedajším konaním vytvárali budúci osud, teda aj ten súčasný. Len pripustením tejto možnosti dostáva aj téma osudu komplexnejší charakter. Pokiaľ by sme zavrhli myšlienku možnosti opätovnej inkarnácie (vtelenia) ako nepravdepodobnú, tak by sa nám osud skutočne javil len ako nekontrolovateľná moc. Podľa čoho by si však táto moc (ako inak by sme to nazvali?) vyberala, kto sa do akého prostredia narodí a čo všetko mu život ponúkne, prípadne zoberie?
Čo ale môžu povedať tí, ktorí majú od narodenia naozaj ťažký a bolestivý život (napr. v krajinách tretieho sveta, kde trpia hladom, vojnami, chorobami, atď.)?
Výrok: „čo človek zaseje, to aj zožne“ pochádza od tej istej osoby, ako aj výrok, ktorý s ním zároveň úzko súvisí: „miluj blížneho svojho ako seba samého“.
Nám sa o tom jednoducho hovorí z tepla nášho domova, pozerajúc sa na správy v televízii pri chvíľkovom poľutovaní trpiacich ľudí. „Sú ďaleko, nevieme im pomôcť“ povieme si „v duchu“. A predsa im vieme čiastočne pomôcť. Napr. úprimnou precítenou modlitbou, ktorá nasmeruje podporujúcu silu na postihnuté miesta. Ale aj naším životným postojom. My ľudia si sami spôsobujeme utrpenie, tým ako žijeme, cieľmi, ktoré sme si vytýčili a ktoré nasledujeme. Pokiaľ sa budeme snažiť žiť v súlade s princípmi dobra, tak tým dobro posilníme nielen v našom okolí, ale aj za hranicami nášho denného pôsobenia…
Nikto nedokáže posúdiť mieru utrpenia toho druhého, tak ako ani odňať mu jeho trápenie. Čo ale dokážeme, je pomôcť zmierniť utrpenie, povzbudiť v ťažkých chvíľach, nájsť svetlo na konci tunela, „podoprieť“ na náročnom úseku cesty.
Človeku sa určite jednoduchšie kráča životom a ľahšie sa mu zvládajú ťažké situácie, ktoré mu skrížia cestu, pokiaľ má v sebe vieru v slobodnú vôľu, zodpovednosť a z toho sa formujúci (vytvárajúci) osud. Pokiaľ si seba nepredstavuje len ako chodiace telo s myšlienkami a denným vedomím, ale ako duchovnú bytosť, ktorá sa vybrala na cestu svetom za skúsenosťami, prežívaním v interakcii s ostatnými pútnikmi, aby dosiahla stupeň poznania, ktorý jej umožní stať sa šťastnou a vďačnou, vedomejšou bytosťou. To, čo človek dnes tak veľmi potrebuje, je jasnosť. Jasný prehľad v jednoduchých otázkach bytia človeka. Raz sa snáď k tomuto bodu dopracujeme a na utrpenie ľudstva budeme spomínať iba ako na zlý sen.
Otázka osudu je bezpochyby spájaná aj s hriechmi človeka. Ako môže človek podľa Vás odčiniť svoje nesprávne konanie z minulosti, aby si pripravil lepší osud? Alebo, aby zmenil svoj osud? Dá sa to vôbec?
Každý tvor sa snaží o prežitie. Vnímame to v prírode, keď napr. ideme lesom a vidíme ako sa niektoré rastliny alebo stromy zachytia na skalách a rastú aj v ťažkých podmienkach. Keď sa tráva pretlačí aj cez štrkom zhutnený chodník. Aj človek chce žiť a napredovať, túžbu a popud na to má v sebe. Veľmi pomáha, keď sa vedome a úprimne snaží o zmenu…
Dobro a jeho nasledovanie a uskutočňovanie, sa skôr, či neskôr prejaví aj navonok, v zmenených pomeroch alebo nových príležitostiach. Nemusí to byť nič prevratné, často stačí vnútorné rozhodnutie a jeho nasledovanie, ktoré sa prejaví v správaní, v úcte, v ohľaduplnosti k blízkym. Pomoc, dobrá rada, úsmev. A takouto zmenou zároveň pomáha zmeniť sa aj druhým. A keďže sa budúcnosť tvorí a ovplyvňuje už v prítomnosti, tak je to dvojitá výhra.
Nezabúdajme, že malé príčiny prinášajú veľké následky. To, čo človek „vysiela“ von, sa mu navráti.
