Niet pochýb o tom, že správne nastavené školstvo zohľadňujúce múdrosť, etiku, vzdelanie, vnútorný rast, či fyzickú zdatnosť, je nevyhnutným predpokladom pre úspešnú spoločnosť. Žiaľ, sotva môžeme skonštatovať, že naše školstvo vôbec niekedy spĺňalo tieto kritéria. Snáď možno s výnimkou I. ČSR, kedy nášmu školstvu a vzdelávaniu výrazne pomohli Česi a českí učitelia, ktorí vo veľkom učili na Slovensku. Stavali a otvárali sa základné, stredné školy, budovali sa vysoké školy a ďalšie inštitúcie a vôbec kultúra na Slovensku zažívala nebývalý rozmach. Ďalší rozvoj už bol poznačený II. sv. vojnou, následným socializmom a vedúcou úlohou KSČ. Avšak ani po Novembri ´89 nenastali zmeny o ktorých by sme mohli povedať, že školstvo vďaka nim napreduje. Emigrácia státisícov slovenských študentov do zahraničia je toho neklamným dôkazom. Prečo je tomu ale tak? Zakladateľ českej žurnalistiky, satiry a literárnej kritiky, politik, žurnalista a básnik Karel Havlíček Borovský svojho času trefne poznamenal: „Jsou toliko dvě strany politické na světě: strana poctivých a strana nepoctivých; poznáte a rozeznáte je podle toho, kterak školství podporují.“ Odpoveď na otázku, či sme na Slovensku mali niekedy stranu, ktorá by školstvo podporovala nie len na papieri, ale skutočne, nech si už zodpovie čitateľ sám. V nasledujúcom rozhovore sa zameriame na niektoré konkrétne aspekty nášho školstva. Odpovedal bývalý policajný vyšetrovateľ, aktuálne už 12 rokov učiteľ Marcel Burkert.
Ako učiteľ ste prešli viacerými školami, čo Vás najviac sklamalo a naopak príjemne prekvapilo?
Pred zamestnaním v školstve som 24 r. pracoval v ozbrojených zložkách, z toho posledných 10 rokov na Prezídiu Policajného zboru SR. Pri zmene povolania, pred vstupom do školstva, som nemal žiadne ružové okuliare, žiadne očakávania. Vedel som, že ak v samotnom policajnom zbore, ktorý má byť strážcom zákonnosti, vládli mnohé zvrátenosti, kvôli ktorým som napokon zo zboru odišiel, v školstve to výrazne iné nebude. Ale napriek všetkému – učiteľ má väčšiu autonómiu než policajt a práca učiteľa môže mať väčší zmysel, ako práca policajta policajného prezídia. Posúďte sami: Ako člen vyšetrovacieho tímu pracujete na nejakom veľkom prípade rok, dva a niekedy aj viac. Začnú sa pripravovať domové prehliadky a iné usvedčujúce úkony a keď sa o tom viceprezident Policajného zboru SR z titulu svojho postavenia dozvie, a dozvie sa aj to, že medzi tými, ktorým môže vyšetrovací tím dokázať trestnú činnosť sa nachádzajú aj politicky chránené osoby, teda z hľadiska trestnej zodpovednosti osoby nedotknuteľné, tak vedúcemu vyšetrovacieho tímu sa sofistikovane (nie priamo) dá na výber: Buď prípad pôjde pod koberec, alebo príde o funkciu, čím sa mu výrazne zníži plat a jeho vyšetrovací tím sa rozpustí. Je známe, že vysokí policajní funkcionári sú len politické nominácie… Ja som sa v tom vyšetrovacom tíme postavil za to, aby sme sa politickej moci nepodriadili a to aj za cenu rozpustenia vyšetrovacieho tímu. Nikto ma však nepodporil. Naša dvojročná práca vyšla úplne nazmar. Nemohol som s tým nič robiť. A keďže podobných skúseností som mal už viac, z polície som odišiel. Po odchode som založil občianske združenie „Stop alibizmu – Has aj čo ťa nepáli!“, kde som na praktiky a pomery v policajnom zbore aspoň otvorene poukazoval.
Momentálne, od roku 2012, pôsobím celkovo už na ôsmej škole a šiestej základnej škole. Dve boli stredné. Len na troch z tých všetkých škôl vrátane tej, na ktorej pôsobím dnes, nevládol alebo nevládne alibizmus, čo ma veľmi teší. Ale nemôžem povedať, že je to naozaj dobré ak viem, že na väčšine škôl ten alibizmus vládne. Jeho pestovanie a kvitnutie umožňuje tak ako mlčiaca učiteľská väčšina, tak aj zle nastavený systém, vrátane nedostatočného školského zákona, ktorý by mohol nejednej zvrátenosti v školstve predísť.
Úroveň nášho školstva klesá. Zažívame krízu spoločnosti. Aké sú teda priority, ciele, resp. hlavné úlohy školstva?
Jedna vec je to, čo je spísané v školskom zákone ako ciele výchovy a vzdelávania a druhá vec je to, či ich prax aj napĺňa. Aj keď mne osobne v týchto cieľoch chýba jedna zásadná vec, ak nie rovno tá najzásadnejšia, tak aj s tým, čo sa v tých cieľoch už nachádza, by sa dalo veľa dosiahnuť; ak by sa tie ciele naozaj napĺňali. Viaceré a hlavne tie, ktoré sú zamerané na rozvoj morálky sa napĺňajú najmenej, alebo vôbec. A to napriek tomu, že dnes už nie je žiadnym tabu, že za všetkými možnými krízami, ktorým dnes ľudstvo čelí a ktoré nedokáže riešiť, stojí mravná bieda, kríza hodnôt. A aj keď ľudské, materiálne poznanie a technický pokrok dnes zažívajú nevídaný rozkvet, ani tak ľudstvo nedokáže vyriešiť ani len ekologické problémy. Lebo to, čo štáty robí vyspelými alebo malo by robiť vyspelými, zjavne a zďaleka nie je len technický pokrok, ale aj alebo v prvom rade, mravné bohatstvo. Citát nositeľa Nobelovej ceny za chémiu Richarda Roberta Ernsta je veľavravný: „všetko v školstve, výskume, i politike, musí byť motivované etikou.“
A tu je gro ušľachtilých cieľov z platného školského zákona. Možno vás prekvapí, na čo všetko zákonodarca myslel:
– Získavať kompetencie najmä v oblasti prírodných vied, humanitných vied, technických vied,… umelecké kompetencie, občianske kompetencie…,
– Naučiť sa správne identifikovať a analyzovať problémy a navrhovať ich riešenia a vedieť ich riešiť,
– Posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je občanom, k štátnemu jazyku, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre,
– Pripraviť sa na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti, v duchu porozumenia a znášanlivosti,
– Naučiť sa kontrolovať a regulovať svoje správanie, starať sa a chrániť svoje zdravie, vrátane zdravej výživy a životné prostredie a rešpektovať všeľudské etické hodnoty…
Ak by si tieto tzv. kompetencie žiaci naozaj v školách osvojovali a absolventi škôl prenášali do svojho osobného a spoločenského života, nemali by sme tu krízu spoločnosti, ktorú je dnes vidieť takmer vo všetkých oblastiach života.
Že tieto zákonné ustanovenia sú v podstate mŕtve, to viacmenej nikoho nezaujíma, ani školskú vedu, ani ministrov a v neposlednom rade (hovorím vo všeobecnosti) ani riaditeľov škôl a učiteľov.
Čo máte na mysli pod tou zásadnou vecou o ktorej ste sa zmienili pri predošlej otázke?
Jana Amosa Komenského (aj) naše školstvo považuje za učiteľa národov. Takmer v každej zborovni je jeho portrét, alebo busta. Nie je žiadna náhoda, že tento pedagogický velikán pri svojej pedagogickej misii nezabudol ctiť Stvoriteľa všetkého. Stvoriteľ a zákony stvorenia sa ale akosi „záhadne“ pri čerpaní z učenia Komenského vytratili. Prečo? Na túto dosť zásadnú otázku spravidla nikto v školstve a ani vo vede odpoveď nedáva, resp. si ju nikto ani nekladie. Školstvo sa tvári, že sa riadi odkazmi Komenského, že kráča v jeho šľapajach, ale zďaleka tomu tak nie je. Je správne posilňovať v žiakoch úctu k celej rade vecí uvedených v školskom zákone, ale prečo tam chýba práve úcta Stvoriteľovi celého vesmíru, teda aj nás samotných? Nevyslovená odpoveď na to je taká, že človek ho vo svojom živote nepotrebuje…
Je to zrejme dané tým, že naše štátne školstvo je sekulárne a máme aj cirkevné školy. Okrem toho, v článku 24. Ústavy SR sa vyslovene spomína: „Každý má právo byť bez náboženského vyznania.“
Výučba predmetu náboženstva, ktorý si žiaci môžu vybrať namiesto výučby etiky, je niečo úplne iné, než výučba o pôsobení zákonov stvorenia, ktoré sú zároveň rečou Boha – Stvoriteľa a ktoré sa premietajú aj do zákonov prírody, teda napr. aj fyziky, chémie, atď. Pritom nie je až tak podstatné, či hovoríme o Bohu, Stvoriteľovi, Vyššej moci alebo trebárs aj o Vyššej inteligencii.
Ktoré zákony máte na mysli? A nemuseli by byť najprv dokázané, aby sa mohlo o nich učiť?
Vezmime si ako príklad jeden zo zákonov stvorenia – zákon spätného pôsobenia a od neho odvodený, všetkým známy zákon akcie a reakcie, či príčiny a následku (čo človek zaseje, to aj zožne). Zotrvávanie v postoji, že tento zasahuje len do vecí pozemskému oku viditeľných, alebo vedou preskúmaných, má neblahé následky. Veď veda a školstvo týmto postojom živia v ľuďoch ilúziu, že pozemskou smrťou končí nielen život človeka, ale aj jeho zodpovednosť za skutky, a neraz za zločiny, ktoré na Zemi napáchal. Teda ak ho za ne nepotrestali pozemské orgány spravodlivosti, nikdy za ne človek zodpovednosť niesť nebude. Pričom vieme, že najväčšia časť zločincov pozemskej spravodlivosti úspešne uniká a táto ju nikdy nedobehla.
Veda sa napr. vôbec nezaoberá svetom myšlienok, svetom myšlienkových foriem. Akoby ten svet ani neexistoval. Následkom toho je to, že ľudia si namýšľajú, že v myšlienkovom svete je dovolené všetko, že človek za svoje myšlienky nikdy zodpovednosť niesť nebude. Ale je známe, že minimálne najväčšie zločiny histórie vznikli, alebo vznikajú najprv „iba“ v myšlienkach. Nie nadarmo sa hovorí: „Už to viselo to vzduchu.“ Teda bolo len otázkou času, kedy sa tie myšlienky naplnia. Veda a školstvo sa týmito poznatkami napriek tomu vôbec nezaoberajú, aby ich využili v prospech spoločnosti.
Mám za to, že ak by školstvo, počnúc základným a končiac vysokým, seriózne pracovalo (nevnucovalo) s myšlienkou, že človek po pozemskej smrti môže v nejakej forme žiť ďalej, že nemusí byť životu koniec, ľudia by oveľa viac cítili zodpovednosť za svoje správanie a vo svete by tak bolo oveľa viac šťastia a oveľa menej zločinov, vrátane takých vrážd, ktoré čoraz viac a viac páchajú z nevysvetliteľných príčin…, dokonca aj študenti.
Pamätám si z detstva, ako raz môj otec (materialista) doma rozprával, že bol u jednej liečiteľky, ktorá povedala zaujímavú vec: že čokoľvek človek v živote spraví, tak sa mu to skôr, či neskôr vráti. A to desaťnásobne. Tak ma to zasiahlo, že odvtedy som už prestal s kamarátmi kradnúť aj čerešne a bál som sa urobiť čokoľvek zlé. Len táto jedna, sprostredkovaná veta vo mne tak silne zarezonovala. Aký vplyv by potom malo na žiakov to, ak by nie len jedna babka povedala, ale školstvo, ako významná inštitúcia, by sa v rámci nejakého predmetu vážne zaoberala možnosťou, že zákon príčiny a následku sa nemusí týkať len vecí pozemskému oku viditeľných? Veď o koľkých veciach, ktoré sme v živote nevideli ani ich neohmatali, nepochybujeme že existujú?
Ale západné školstvo je sekulárne, nehovorí o týchto zákonoch a napriek tomu dosahuje oveľa lepšie výsledky, ako naše. Naši študenti vo veľkom študujú na západe… Pár čísel na porovnanie: Masarykova univerzita v Brne je na 400. mieste vo svetovom rebríčku, má 30 340 študentov, 1978 zamestnancov. Univerzita Komenského v Bratislave: 771. vo svetovom rebríčku, 20 950 študentov, ale za to 2494 zamestnancov. Inými slovami, na UK je skoro dvojnásobný počet zamestnancov pri výrazne horších výsledkoch ako na MUNI…
Aj človek ateista, môže žiť v súlade so zákonmi stvorenia. A vôbec si to nemusí uvedomovať. Myslím si, že je len otázkou času (tak ako sa to stalo aj u nie jedného výnimočného vedca), kedy dospeje k poznaniu, že za prírodnými zázrakmi, nehovoriac ešte o vesmíre, nemôže byť náhoda, ale stojí za nimi obrovská sila, inteligencia, dobrota, dokonalosť. Preto aj sekulárne školstvo môže dbať na viaceré zákony stvorenia bez toho, aby si toho bolo vedomé. To je možno prípad západného školstva, oproti nášmu.
Napr. zákon vyrovnania, resp. zákon rovnováhy je známy nie len z prírodných vied, ale aj z najbežnejších vecí ako napr. nadychovanie – vydychovanie, práca – odpočinok. Všetci vieme, čo nám hrozí, ak napr. do seba stravou prijímame viac energie než vydávame. Krásne je ten zákon vyjadrený v ľudovej múdrosti: „Bez práce nie sú koláče.“ V našom školstve, minimálne v základnom a strednom, sa tento zákon častokrát hrubo porušuje. Žiakom, len aby boli všetci žiaci a ich rodičia spokojní, sa dávajú za málo práce, alebo za slabú prácu, nezaslúžene dobré známky. Potom sa logicky prestávajú učiť, snažiť. Ešte horšie je to, že tí skutočne výborní žiaci, budúce mozgy, ktoré potrebuje každá ekonomika a každá spoločnosť, sa neraz prestávajú snažiť takisto. Vedia, že aj pri polovičnom výkone jednotky tak či tak dostanú, ak ich dostávajú aj trojkári. Tým prvým očividným negatívnym zákonitým následkom porušovania zákona rovnováhy je to, že slovenskí žiaci v medzinárodných testovaniach (porovnávaniach) sa v rebríčku stále prepadávajú a obsadzujú posledné priečky v rámci EÚ. Tie ďalšie následky z toho plynúce hádam netreba rozvádzať.
A podobné je to aj pri známkovaní správania. Pod názvom: „Čo všetko si arogantní žiaci prestížnej základnej školy dovolia, aby si zaslúžili jednotky zo správania“ som na blogu Stop alibizmu v piatich článkoch opísal 5 skutočných prípadov arogantných žiakov, ktorí dostali jednotky zo správania, aj keď si zaslúžili nieže dvojky, ale trojky. Čo im to dá do života a čo to dá do života ich spolužiakom – slušným žiakom, ktorí si jednotky zo správania naozaj zaslúžili? Škola im jasne odkazuje, že o spravodlivosť nejde ani len v školstve, kde sa o nej pokrytecky vyučuje. Aj my sa môžeme pridať k vagabundom a dostaneme jednotky zo správania!?…, pýtajú sa. A na dôvažok učiteľa, ktorý sa nás ako slušných žiakov zastával a žiadal vyvodenie zodpovednosti voči tým, ktorí opakovane narušovali vyučovacie hodiny a znemožňovali nám právo na nerušené vzdelávanie, tak toho vedenie školy vyhodilo zo zamestnania lebo si otvorene dovolil kritizovať vedenie školy, že toto dokáže tolerovať.
Pochybujem, že toto sa deje aj v západnom školstve. Ak by sa tak dialo, nemohli by v testovaniach v porovnaní s nami dosahovať také výsledky aké dosahujú.
Kvalitu vzdelania ovplyvňuje viacero faktorov. Aj to, ako sú učitelia platovo za svoju prácu odmeňovaní. Aj tu účinkuje zákon vyrovnania, ktorý je vyjadrený slovami: „Aká práca, taká pláca.“ Môžeme to aj otočiť: Aká pláca, taká práca. Ako by pracovali napr. vysokoškolsky vzdelaní policajti, ak by poberali plat stredoškolsky vzdelaných ľudí? Kto si myslí, že by pracovali rovnako dobre, alebo že by sa k polícii hlásili vysokoškolsky vzdelaní a zároveň šikovní ľudia ochotní pracovať za plat stredoškolsky vzdelaných ľudí, ten je naivný. Ale od učiteľov a budúcich učiteľov sa to očakáva. Vysokoškolsky vzdelaní učitelia za svoju prácu poberajú plat stredoškolsky vzdelaných policajtov. Na západe to tak ale zďaleka nie je.
Ďalšia vec: Ak sa peniaze, dokonca aj v rámci školstva samotného, míňajú na nezmyselné veci, aj na umelo vytvorené pracovné miesta (a že ich je neúrekom aj v školstve) znovu ide o ignorovanie zákona rovnováhy a preto sa to musí prejaviť. Tie peniaze žalostne chýbajú inde.
Obyčajné ignorovanie zákona vyrovnania, resp. nutnosti rovnováhy sa v našom školstve prejavuje aj v známom preťažovaní mozgov detí množstvom informácií, ktoré si deti nikdy neosvoja, na ktoré rýchlo zabudnú, ktoré im do života nič nedajú. Je to na úkor osvojovania si praktických vecí, rozvíjania tvorivosti, vnútorného rastu, kritického myslenia, analytického myslenia atď. Nehovoriac ešte o posilňovaní nerovnováhy medzi pestovaním rozumu a svedomia, citu.
Ale napriek tomu, že západné školstvo vo všeobecnosti dosahuje o dosť lepšie výsledky ako naše, aj západná spoločnosť čelí mnohým veľkým problémom, ktoré nevie riešiť a ktoré vyplývajú z ignorovania zákonov stvorenia.
Bývalý politik, literárny kritik Peter Zajac sa vyjadril, že školstvo (aj na západe) je stále viac technokratickejšie a že nikto sa nezaoberá tým, čo je človek, čím je človek a to je kľúč k tomu, aby sa spoločnosť zlepšovala. Súhlasíte s týmto názorom? Aké školstvo by sme vlastne mali mať?
Áno, súhlasím. A teší ma, ak sa medzi politikmi nájdu takí, ktorí vedia a neboja sa pomenovať skutočné, hlbšie príčiny problémov a kríz.
A aké školstvo by sme mali, alebo mohli mať? Peter Zajac to naznačil – školstvo, ktoré pootočí svojimi prioritami.
Je len samozrejmé, že ak škola žiakov vedie k materializmu a teda k tomu, že vyššia spravodlivosť ako tá pokrivená – pozemská neexistuje, potom sa ušľachtilé ciele stanovené v školskom zákone nedarí v spoločnosti napĺňať.
Poznávanie zákonov stvorenia je pre nás ľudí nevyhnutné, ak nechceme vo stvorení blúdiť a byť nimi zraňovaní, ale naopak, tieto využívať k svojmu úžitku. Je to podobné tomu, ako keď niekto nasadne do auta a nepozná zákon o cestnej premávke, resp. pravidlá cestnej premávky. A darmo, že na základnej a strednej škole to bol možno výborný žiak. Potom je aj tak len otázkou času, kedy neúmyselne ublíži nielen sebe, ale aj druhým. Ale ak tie pravidlá pozná a podriaďuje sa im, potom je jazda autom (životom) pôžitkom.
Aká inštitúcia by sa týmto základným poznaním mala zaoberať ak nie veda a školstvo?
Školstvo je len zrkadlom spoločnosti, zmeniť jedno bez druhého nejde, ak sa nezmení spoločnosť, ťažko zmeniť školstvo, veď aj doteraz, žiadna vláda školstvo nezreformovala, nie je vôľa. Ako, resp. kde začať?
Kde začať… Nuž bez zbúrania zlého základu, lepšie školstvo vybudujeme len veľmi ťažko. Určitými opatreniami síce môžeme zvýšiť úroveň znalostí žiakov v matematike, v jazykoch, či v odborných predmetoch, ale v hodnotových otázkach sa bez zbúrania zlého základu dopredu nepohneme. A iba na takých hodnotách ako je pravda, spravodlivosť, čestnosť, zodpovednosť, odvaha postaviť sa zlu atď. sa dá vybudovať trvalé šťastie, zdravá spoločnosť. Iba osvojením si týchto hodnôt sa dá vyhnúť rôznym krízam, ktorým dnes čelia aj tzv. vyspelé štáty. Samozrejme, každý predmet, ktorý sa v školách vyučuje má svoj význam a môže byť v živote využiteľný. Ale to, či ho využijeme alebo ako ho využijeme, záleží od osvojenia / neosvojenia si hodnotových otázok. Tie sú ingredienciami, ktoré by v praxi umožňovali optimálne využitie toho, čo sa žiaci v školách naučia. Darmo vychováme hoci aj excelentných svetových vynálezcov, ak ich vynálezy nemorálne ľudstvo zneužije, čím sa stanú pohromou.
Ľudia, dokonca aj mnohí učitelia, v súvislosti s otázkou, čo môže spraviť každý z nás pre to, aby sa naša spoločnosť ozdravila, povedia: Ryba smrdí od hlavy… Tým sa chce zvyčajne odbiť celá zodpovednosť za všetky problémy spoločnosti na jej vrcholných predstaviteľov. Akoby neplatilo staré známe, že vlády a parlamenty jednotlivých krajín sú len zrkadlovými obrazmi svojich občanov.
Ale svoj význam má určite aj to, ak sa snažíme riešiť čiastkové problémy. Napr. problém vytvárania tzv. neviditeľných učiteľov, t.j. takých, na ktorých sa žiadni žiaci ani rodičia nechodia sťažovať k vedeniu školy, takže riaditeľky škôl ani nevedia, že tých učiteľov na škole vôbec majú. Neviditeľným učiteľom sa stanete vtedy, ak nebude dráždiť rodičov nedisciplinovaných a neraz arogantných žiakov poznámkami a zníženými známkami zo správania a aj lajdákov a tých, ktorí si to nezaslúžia, budete odmeňovať dobrými známkami. Nikto sa nezamýšľa nad tým, aké má táto politika ústupkov dôsledky. A to nielen pre týchto žiakov, ale pre všetkých, aj tých dobrých. Podal som podnet u zriaďovateľa školy a aj na školskú inšpekciu, ale oba subjekty zaujali rýdzo alibistický postoj. Ak by takýchto podnetov bolo viac, kompetentní by sa problémom museli začať zaoberať.
Mám za to, že ak sa má spoločnosť zmeniť k lepšiemu, každý musí začať od seba, bez ohľadu na to, čo robia ostatní. Človek, v našom prípade učiteľ, sa má snažiť riešiť to, na čo má dosah. Napr. mal by sa ohradiť, ak ho nekompetentné vedenie školy hoci len nepriamo tlačí do role tzv. neviditeľného učiteľa.
Napokon aj problém tzv. neviditeľných učiteľov vyplýva z neznalosti zákonov stvorenia. V nich predsa vládne prísna zákonitosť, vrátane prísnej lásky, ktorá sa nepozerá na to, čo človeku momentálne spraví radosť, ale ide ďaleko za to, ide jej o to, čo človeku prospieva v jeho bytí.
Všetky veľké pozitívne zmeny v spoločnosti vznikli najprv v myšlienkach. Preto osveta nie je nepodstatná.
