Peter Zajac – Čím je spoločnosť vzdelanejšia a čím kultúrnejšie sa správa, tým je v nej nižšia miera korupcie a klientelizmu.

PZPodľa výskumu agentúry Ipsos, až 62 % slovenských manažérov je ochotných získať alebo udržať si zákazku pomocou nekalých praktík, 56 % slovenských respondentov si myslí, že korupcia v SR je značne rozšírená a finančné úplatky toleruje 26 % opýtaných. V nasledujúcom rozhovore sme sa okrem iného zamerali aj na príčiny korupcie a jej následky. Odpovedal prof. PhDr. Peter Zajac, DrSc., spoluzakladateľ VPN, bývalý poslanec NRSR, emeritný profesor na Inštitúte slavistiky Humboldtovej univerzity v Berlíne. V súčasnosti pracuje ako literárny vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV. 

Korupcia existuje od nepamäti. V spoločnosti je prítomná bez ohľadu na vývojovú epochu ľudstva, kultúru, politické a náboženské systémy, či spoločenské postavenie jednotlivca. Kde vidíte príčinu zakorenenia sa korupcie v ľudskej civilizácii?

Skúsim použiť príklad môjho priateľa Eugena Kordu: „V jeden deň som môjho suseda stretol na ulici a spýtal sa ho, či môže po toľkých zlodejinách spokojne spávať. Pozrel sa na mňa, ako na blázna. „Tu kradnú úplne všetci,“ povedal. „Kto by nás zatváral? Kradnú policajti, politici, sudcovia. Ešte aj lekári berú úplatky. Poslanci mestských zastupiteľstiev sú skorumpovaní. A aj vy novinári sa necháte kúpiť. V tejto krajine nie sú skorumpovaní len úplní neschopáci a blbci. Tak čoho by som sa mal báť,“ odpovedal mi, „jedine možno svedomia, ale to nemám.“ S týmito slovami sa so mnou rozlúčil. Po pár krokoch sa otočil a dodal: „Vieš čo ti ešte poviem? Keby ľudia vedeli, ako ich okrádame, tak nás pozabíjajú. Ale oni sa to nikdy nedozvedia. A vieš prečo? Lebo sa to dozvedieť nechcú a vždy si zvolia niekoho, kto ich v tomto klamstve drží ďalej.“                                                                                                                                   V civilizovanom prostredí garantuje nekorupčnú kultúru vo významnej miere etika politických a verejných elít, ktorá vytvára nekorupčné vzory správania. Skorumpované elity sú priamym návodom na korupčné správanie celej spoločnosti. Myslím si, že korupcia a klientelizmus sú u nás zakliate vo vete: „V tejto krajine nie sú skorumpovaní len úplní neschopáci a blbci. Tak čoho by som sa mal báť“. Korupcia a klientelizmus sa chápe ako schopnosť prísť „ľahším spôsobom“ k majetku, moci, vplyvu. A človek vždy skúša „ľahšiu cestu“, pri ktorej nerozhoduje kompetencia, ale schopnosť podvádzať. Strašná je však cena – korupcia a klientelizmus vedú k rozvratu a k  tomu, že spoločnosť ide dole vodou.

Zdá sa, že máme problém vôbec rozlíšiť, čo už korupcia a klientelizmus je a čo korupciou a klientelizmom nie je. Každý máme iné kritéria, inú mierku pre to, čo je normálne, morálne. Kde je podľa Vás morálna a zákonná hranica, kedy sa dá hovoriť o korupcii a kedy nie?

Možno, že základný problém v spoločnosti nastáva práve vtedy, keď prijmeme názor, že každý máme inú mierku pre to, čo je normálne a morálne. Vo všeobecnosti pritom nie je ťažké povedať, čo je korupcia a klientelizmus. Korupcia je podplácanie, a to aj podľa zákona, poskytovanie neoprávnených výhod aj bez priameho úplatku, zneužívanie verejnej moci na osobný prospech a podľa Harolda Dwighta Lasewella porušenie všeobecného záujmu v prospech špeciálneho prospechu (špeciálnej výhody). V morálnom zmysle ide v pôvodnom zmysle slova o skazenosť a predajnosť. Korupciu v právnom zmysle možno trestať, v morálnom zmysle ju možno odsúdiť, čo môže stáť skorumpovaného človeka dobrú povesť a miesto v spoločnosti. Klientelizmus je uprednostňovanie ponúk a záväzkov zo strany rodinných príslušníkov, priateľov, kamarátov, kolegov pred neutrálnymi ponukami rovnakej alebo lepšej kvality. To sú jasné kritériá a spoločnosti sa darí vtedy, keď sa v nej dodržujú zákony, trestajúce korupciu a platia morálne kritériá, ktoré ju vytesňujú za okraj spoločnosti.

Ktoré preventívne opatrenia (nie len zákonné) by mohli byť úspešné v boji proti korupcii a klientelizmu?

Boj proti korupcii a klientelizmu nie je len vecou dobrých zákonov, ale aj ich dodržiavania a uplatňovania, a to aj na najvyšších politických a ekonomických poschodiach. A vecou elementárnej spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. To je však aj vec spoločenského tlaku na korupčné prostredie. Existuje aj u nás, no nie je všeobecnou súčasťou občiansky zodpovedného správania, ale výsledkom individuálneho výkonu „bielych vrán“, teda čímsi výnimočným. V zásade však dlhodobo ako najlepšia prevencia platí, že vzdelaná a kultúrna spoločnosť je na korupciu a klientelizmus citlivejšia. Platí nepriama úmera: Čím je spoločnosť vzdelanejšia a čím kultúrnejšie sa správa, tým je v nej nižšia miera korupcie a klientelizmu.

Súhlasíte s tvrdením, že každá vláda a parlament sú len zrkadlom národa?

Iste, každá vláda je výrazom stavu spoločnosti a stav spoločnosti nachádza svoj výraz vo vláde a v parlamente. Povedať však, že vláda a parlament sú len zrkadlom národa by bolo zjednodušujúce. Znamenalo by to, že politika len reprodukuje súčasnú situáciu. Lenže politika, ktorá chce spoločnosť posúvať dopredu, musí byť aj smerovkou, a nielen zrkadlom. A niekedy je vláda a parlament aj výrazom chaotického stavu spoločnosti. Aby som nechodil okolo horúcej kaše: posledné parlamentné voľby boli výrazom neskutočného zmätku v hlavách ľudí. Tento zmätok sa potom premietol do vlády a parlamentu. Paradoxne mu napomohla aj mobilizácia voličov, ktorej témy ako vzdelanie, zdravotníctvo, zápas s korupciou si však voliči nevedeli jednoznačne priradiť k jednotlivým stranám a preto sa orientovali podľa najjednoduchšieho možného delenia na „ficovské“ a „protificovské“ strany, čo – ako sa ukázalo po voľbách – vo viacerých prípadoch odporovalo predvolebnej rétorike. Možno sa však práve preto stali voľby nezamýšľaným, ale silným výrazom nášho zmätku v hlavách.   

V 14. storočí za vlády kráľa Karola Róberta výrazným spôsobom rástol vplyv niektorých šľachtických rodov, najmä rodu Čákyovcov, z pomedzi ktorých bol najvplyvnejší a najbohatší veľmož Matúš Čák Trenčiansky. V 14 župách Západného Slovenska ktoré ovládal, vládol nezávisle, bez ohľadu na záujmy kráľa. Obdobná situácia bola na Východnom Slovensku, kde vládli iní „oligarchovia“ – Omodejovci. Vidíte isté paralely s takýmto vývojom aj v súčasnosti? Žijeme v liberálnej demokracii alebo liberálnej „oligarchokracii“?

Takéto historické paralely sú v čomsi pravdivé a v čomsi nebezpečné. Vedú napríklad k nerozlišovaniu stredoveku, totalitných spoločností a súčasnej liberálnej demokracie a k tvrdeniu, že dnešná liberálna demokracia je rovnako totalitná ako bol totalitný komunizmus, alebo znamená návrat do stredoveku. Nech je dnešná liberálna demokracia akokoľvek zašpinená, má minimálne dve základné vlastnosti, ktorými sa líši od totalitnej spoločnosti, ale aj od vlády stredovekého panovníka – umožňuje slobodné rozhodovanie a je založená na sebakorekcii.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *