Kvalita školstva je jedným z najvypovedajúcejších ukazovateľov vyspelosti krajiny. Na Slovensku je téma školstva už dlhodobo stredobodom záujmu, žiaľ vyzerá to tak, že nemáme na to, aby sme túto kľúčovú oblasť vedeli dať do poriadku. Mnohé „reformy“, plátania a kozmetické úpravy, situáciu často naopak komplikujú a všetkým zainteresovaným sťažujú. V nasledujúcom rozhovore prinášame podnetný pohľad na situáciu nášho výchovno-vzdelávacieho systému v prvostupňovom školstve. Mgr. Nina Čierna je triednou učiteľkou na ZŠ. Ako sama hovorí, na jej práci je najkrajšie to, že všetky predmety učí len vo svojej triede a môže byť so svojimi deťmi celé dni a celé štyri roky. „Najviac ma na tejto práci bavia prípravy doma, keď vymýšľam plány, čo presne, ako a kedy budem robiť. Ale napriek tomu, moje najlepšie nápady vznikli priamo uprostred hodín, v situáciách, kedy sa treba rozhodnúť, aká hra práve teraz pomôže najviac a vymyslím ju.“
Podľa mnohých rodičov sú ich deti už na ZŠ preťažované množstvom učebnej látky a memorovaním, nie sú dostatočne vedené k súžitiu s prírodou, ale najmä k výdobytkom techniky. Aké sú podľa Vás najväčšie problémy súčasného školstva vo vzťahu k deťom?
Z môjho pohľadu sme nikdy nemali školstvo, aké by deti potrebovali, školstvo, ktoré by v nich rozvíjalo potrebnú sebadôveru. Myslime si, že vieme, ako by mala ideálna škola vyzerať, ale ešte aj táto predstava je veľmi vzdialená tomu, aby sa mladý človek rozvíjal slobodne a s pocitom, že nemusí plniť niekoho predstavy o tom, aký by mal byť. Spoločnosť, ľudí zväzuje do svojich predstáv o tom, aký by mal byť úspešný človek a takto “preškolení”, to na deti prenášame. Už si to ani neuvedomujeme, pretože my len plníme predstavy iných ľudí a naše deti plnia tie naše a nie svoje. A potom sa u nich dovolávame zadupanej tvorivosti a nadšenia, napríklad pre učenie. Myslím, že každý by si mal pozrieť dokument https://www.youtube.com/watch?v=Z8R3HvWQVTQ o tom, aké chyby sa v školstve udiali a ako sa neustále opakujú. Uvedomila som si, prečo aj dnešné školstvo funguje takto uniformne, ako v nejakej manufaktúre na výrobky. Zdá sa nám už nepredstaviteľné, aby sme v škole mohli zažiť dostatok pochopenia pre úplne obyčajnú prirodzenosť a tvorivosť – ja sám chcem, mňa to baví, ja sa chcem učiť. Počúvame to len ako príbehy o geniálnych ľuďoch, ktorí po tom túžili a preto veľa dosiahli. Taktiež posudzujeme úspešnosť detí podľa toho, na akú školu sa neskôr dostali a čo podľa predstáv iných o úspechu, neskôr dosiahli. Práve v škole vidím, že pocit osobnej úspešnosti nezávisí od výsledkov v škole, ale skôr od toho, ako sa deti v tejto škole napr. cítili a do akej miery ich rodičia prijímajú takých, akými sú. Takže problémy súčasného školstva vidím najmä v jeho stagnácii, keď napriek všetkým len povrchným reformám, sa stále kladie dôraz na objem poznatkov a nie na vzťah k učeniu. No toto môžu učitelia zmeniť len veľmi ťažko, keďže obsah učiva je daný a dnešné školy majú navyše množstvo iných aktivít, ktoré zasahujú do vyučovacích hodín. Menej by bolo viac, pretože keď dieťa získate pre menej, ale naozaj získate, minimálne ho neodradíte od toho, aby samé chcelo vedieť viac. Každú tému môžem len preletieť, no pri tom neostáva čas na to, čo by deti k danej téme mohlo ešte zaujať. Povedia mi: „škoda, že musíme ísť ďalej a nie je na to čas“. Hovorím o bežnom type škôl, kde je veľa detí, nie o deťoch s poruchami v učení, ktorým sa musíte venovať individuálne. Je to pre nás neustály boj s časom a byrokraciou – čo všetko musí dnes učiteľ zdokumentovať. Čo nie je na papieri, to nebolo. Učitelia sú tiež preťažení, no spoločnosť tomu asi nedokáže uveriť keď si myslí, že učitelia končia poslednou vyučovacou hodinou.
Sú deti v súčasnosti vedené skôr k seba-presadzovaniu na úkor druhých, ako k spolupráci?
To priamo súvisí s tým, že deti neustále porovnávame. Môžete si vymyslieť množstvo aktivít, kde budú spolupracovať v dvojiciach alebo v skupinách, no stále v školstve platí princíp, že ich porovnávame a ich pocit úspešnosti potom viac závisí od ich vlastného porovnávania s inými. Školstvo zmeniť nemôžem, ale toto sa mi v mojej práci podarilo zmeniť asi najviac. Napríklad mám žiaka, ktorý má ťažké poruchy v učení a tento žiak si to prestáva uvedomovať až natoľko, že sám seba dáva za vzor, aký by mal byť úspešný žiak. To považujem za moje ohodnotenie práce, keď prevládne pocit úspešnosti a celkom sa cíti byť inými spolužiakmi prijatý. No potom to kazí napríklad známkovanie. Ako vysvetlíte dieťaťu, že trojka je niekedy väčším úspechom než jednotka, keď ani rodičia, ani učitelia a vôbec spoločnosť to tak nevidia, hoci jeho spolužiaci to chápu.
Ako by mali rodičia a učitelia viesť dieťa k samostatnému, nezávislému uvažovaniu a vytváraniu si vlastného úsudku, aby sa z neho v neskoršom veku nestal „stádovitý človek“, ktorý bez hlbšieho skúmania slepo prijíma cudzie názory?
Nevnucovať mu svoje predstavy a veľa sa s nimi rozprávať. Ja som vyrástla v rodine, kde sme sa veľa rozprávali. Pozorovateľ by povedal, že sa asi hádame, keď ja niečo tvrdím a druhý nesúhlasí. Ale každý si potrebuje vyskúšať a sústavne skúšať silu svojich argumentov (v rodinách, kde sa takto tvorivo na rôzne témy “nehádajú”, nie je šanca pochopiť, že mať iný názor nie je ťažký problém alebo, že nejde o narušenie rodinného pokoja). No také rozhovory sa končia – buď ja presvedčím teba alebo ty mňa, ale nenechajme to tak. To si však vyžaduje rodičov, ktorí svoje názory deťom nevnucujú, ale ich logicky vysvetľujú. Obhájiť si svoj názor nevedia tie deti, ktoré sa boja mať iný názor, než aký od nich očakávajú rodičia. A kde inde sa to môžu naučiť, ak nie v rodine? V škole je detí veľa, z časových dôvodov to nie je možné.
Mohli by ste v skratke popísať, v čom spočíva správna výchova dieťaťa?
Dôležité je, predstaviť si, že v tom malom dieťati nie je malá bytosť, ale veľká a vidieť v ňom potenciálne dospelého. Sústavne si uvedomovať – mám pred sebou budúceho muža, budúcu ženu, všetko si bude pamätať. Predstaviť si, že by som to mal urobiť ja, čo mňa inšpiruje? Nie je to človek, ktorý má poslúchať, je to človek, ktorého musím naučiť, aby mal rád sám seba. To veľmi veľa ľudí nevie a v dospelosti im to komplikuje život, pretože sa to v detstve nenaučili pre množstvo pocitov zo zlyhaní. Akoby človek nesmel mať pocit, že zlyhal.
Najčastejšie robia rodičia chybu v tom, že sú nedôslední. Radšej zakážem minimum vecí, ale dodržím to. Pre dieťa tiež nie je samozrejmé, že ho máte radi, keď nezažíva pravidelné prejavy lásky – fyzický kontakt, očný kontakt, rozhovor. Najviac ma v tomto oslovila kniha “Potřebuji tvou lásku” od Dr. Ross Campbell.
Dr. Mária Montessori
https://sk.wikipedia.org/wiki/Maria_Montessoriov%C3%A1 bola známa svojou pedagogickou metódou, podľa ktorej sa dieťa „vytvára“ samé v súlade s určitými univerzálnymi zákonitosťami, pričom sa rozhoduje pre činnosť, ktorej sa bude venovať na základe silných vnútorných pohnútok. Aký je hlavný prínos tejto metódy pre dieťa?
Neobsahuje chyby tradičnej školy – známkovanie, porovnávanie, nútenie. Práve také školy by mali byť bežne dostupné pre všetky deti. Dieťa je v prvom rade motivované k učeniu. V tradičnej škole také možnosti nie sú.
K tzv. alternatívnym pedagogikám patrí aj Waldorfská pedagogika https://sk.wikipedia.org/wiki/Waldorfsk%C3%A1_pedagogika. Nemá dieťa vzdelávané a vychovávané alternatívnymi pedagogikami neskôr problém presadiť sa, či už vedomostne alebo schopnostne v dravej konkurencii? Existujú nejaké konkrétne výsledky, resp. informácie, ako sa „darí“ ľuďom, ktorí vzišli z takéhoto systému vzdelávania?
Učila som na škole, kde boli prvky takej pedagogiky. Rodičia si mohli pre svoje dieťa takú triedu vybrať. Keby som mala možnosť, dám svoje dieťa do akejkoľvek alternatívnej školy z týchto dvoch. Nemyslím si, že také deti majú problém presadiť sa a pokiaľ viem, majú lepšie výsledky aj na strednej škole. Myslím si, že je dôležité, aby potom dieťa nemenilo školu za takú, v ktorej môže ťažšie znášať iný prístup, než na aký je zvyknuté.
Náš systém vzdelávania je značne zameraný na memorovanie. Z tohto pohľadu, aký je podľa Vás najoptimálnejší systém výučby, ktorý by nebol jednostranný, ale naopak vyvážený (v optimálnej miere zabezpečoval duchovný, rozumový a fyzický rozvoj osobnosti), resp. ako by podľa Vás mala vyzerať výučba v škole 21. storočia?
V tradičných školách sú deti nútené aj do memorovania. Závisí od učiteľa, nakoľko je schopný odolávať tlaku obsahu učiva, času a napriek tomu sa snažiť o tvorivosť.
Napríklad nedisciplinovanosť žiakov, najviac demotivuje učiteľov od vymýšľania niečoho tvorivejšieho. Na prvom stupni sa to ešte dá, lebo mladší žiaci sa radi a rýchlo zapoja do čohokoľvek tvorivého, robia si aj celkom dobrovoľné domáce úlohy – ak by niekto chcel, ale nemusí… Motivovať žiakov na druhom stupni ZŠ, je možno ešte väčší problém, než na strednej škole a to práve kvôli disciplíne. Ideálne školy sú tie alternatívne, kde je riešenie tohto problému prvoradou úlohou.
Žiaci by mali mať dostatok priestoru, aby nemuseli stále sedieť, ale mali možnosť pohybu pri vyučovaní, možnosť kontaktu pri práci, prácu v dvojiciach a skupinách. Učiteľ by mal mať možnosť odučiť niektoré hodiny v školskom átriu bez toho, aby to musel nahlasovať, aby na to bol priestor automaticky. Domáce úlohy by mali byť dobrovoľné, učiteľ nezviazaný plánmi, koľko mešká s učivom, známkami, učiteľ by považoval za prioritu výchovu, nie vzdelávanie, prvoradý záujem by bol, ako sa dieťa v škole cíti, aké má vzťahy so spolužiakmi, ako vie komunikovať, obhájiť si svoj názor, akú má motiváciu k učeniu, čo ho zaujíma. Nemyslím si, že prvoradé sú výsledky v testoch. Do školy príde žiak, ktorý sa chce učiť a odíde z nej žiak, ktorý sa musel učiť. Výsledky v testoch skôr namerajú, k čomu sme ich donútili. Deti však zaujíma najmä to, čo im učitelia porozprávali so zanietením. Väčšinou povedia: “mal som rád dejepis, pretože som mal takého učiteľa…” alebo “mala som rada chémiu, pretože naša učiteľka chémie…”, atď. Vždy je za tým učiteľ, ktorý v tomto školskom systéme a napriek nemu, dokázal žiaka zaujať. No v našom tradičnom školskom systéme je to hrdinský výkon. Učiteľ je totiž demotivovaný a pod tlakom. V školách sa učí napriek školstvu a ešte, vďaka deťom. Mnoho učiteľov má oveľa radšej vyučovacie hodiny, než to ostatné – už len stresujúce a naplnené školstvom – čo všetko je nutné stihnúť.
*
Dieťa sa učí prežívaním.
Ak dieťa žije s kritikou, naučí sa odsudzovať,
ak ho obklopuje nepriateľstvo, naučí sa bojovať,
ak sa mu posmievame, začne byť plaché,
ak žije v hanbe, začne sa cítiť vinné.
Ak ho však obklopuje tolerancia, naučí sa byť trpezlivé,
ak ho často povzbudzujeme, naučí sa byť ohľaduplné,
ak ho zahŕňame chválou, naučí sa vážiť si samo seba,
ak ho obklopuje spravodlivosť, bude tiež spravodlivé,
ak bude pociťovať istotu, naučí sa dôverovať,
ak si dieťa vážime, naučí sa mať sa rado,
ak žije v priateľskom a láskavom prostredí,
naučí sa nachádzať lásku aj v okolitom svete.
nápis na hrade Guthrie v Škótsku
*
