Láska, spravodlivosť, sloboda, mier, manželstvo nie sú len slová, ale aj skutočné pojmy, hodnoty, ktoré boli a aj sú často zneužívané a interpretované v rozpore s ich skutočným významom. A čo vlastenectvo? V minulosti nespočetne veľa krát zneužité, čo to je vlastenectvo? Iste netreba pripomínať, ako sa pojem vlastenectva zneužíval a krivil počas III. ríše. Ale môžeme ostať iba v rámci Slovenska, kde „vlastenci“ rozkrádali štátne majetky, prípadne ich za lacný peniaz predávali do zahraničia len preto, lebo z toho niečo mali. Koncept vlastenectva ako ho väčšinou poznáme dnes, sa vytvoril počas francúzskej revolúcie – súvisí s predstavou národa alebo krajiny – je to miesto, ku ktorému človek cíti, že k nemu patrí. Tieto city sú zvyčajne podporované mnohými historickými udalosťami, povesťami, či legendami a tiež aj symbolmi, ktoré vytvárajú vzťah/zväzok medzi obyvateľmi a ich krajinou. Príkladom týchto symbolov sú hymna, štátna vlajka alebo hrdinovia, ktorí dali krajine prestíž. František Mikloško má však na vlastenectvo omnoho hlbší pohľad a pojem vlastenectva vníma v širších súvislostiach v porovnaní s niektorými tradičnými výkladmi, ktoré tento pojem väčšinou zredukovali len na jednu jeho zložku.
Ako vnímate vlastenectvo, čo to podľa Vás je?
Vlastenectvo sa odvíja od jazyka, krajiny, alebo ľudí, kde človek nachádza svoje zázemie, kde ho viaže pamäť, alebo spomienky a kde chce prežívať, budovať a keď treba i brániť budúcnosť – svoju i iných. Slovo vlastenectvo predstavuje plnosť života, ak ho človek zredukuje len na jednu jeho stránku, začína degenerovať. Treba dodať, že vlastenectvo nemôže byť vrcholom túžob nejakej skupiny ľudí, vlastenectvo má obohacovať Universum na ceste k zavŕšeniu dejín v Dobre, Láske a Pravde.
Sú Slováci hrdí na svoju minulosť, krajinu, svoj národ, kultúru a hodnoty? Ako sa to prejavuje?
Slováci sú hrdí na svoju minulosť, krajinu, národ, kultúru a hodnoty, ale tam to všetko končí. Nezaväzuje ich to k zodpovednosti do budúcnosti za tento národ, za jeho budúcnosť, kultúru a úspechy. Vyplýva to z väčšinového založenia Slovákov, že zmyslom ich života je „prežiť“. Aby som prežil ja, moja rodina… . Situácia sa mení len vo chvíľach, keď nám hrozí nebezpečenstvo. Vtedy všetky spomínané hodnoty nadobúdajú iný, akčný rozmer. To nás našťastie v dejinách zachraňuje.
Vlastenectvo má aj svojich kritikov, ktorí tvrdia, že má výlučný a diskriminačný charakter, že môže viesť k radikálnemu nacionalistickému správaniu (ktoré podporuje xenofóbne praktiky) alebo k vzniku populistických hnutí, ktoré argumentujú nerealizovateľnými návrhmi na obranu národa. Súhlasíte s touto kritikou?
Ako som už povedal, vlastenectvo predstavuje plnosť života. Ak v ňom víťazí výlučnosť, pýcha, nepriateľstvo voči iným, potom je retardačným prvkom na živote národa a čas mu nakoniec nastaví zrkadlo, aby uvidel svoju znetvorenú tvár. V dejinách sme mali chvíle rozkvetu a nezištnej lásky k vlastenectvu, ale mali sme aj chvíle jeho zneužitia. Slováci sú rovnako dobrí, ako zlí. Záleží, ako a kto z vedúcich elít ich v jednotlivých historických situáciách osloví.
Niektorí politici sa snažili (a mnohí sa dodnes snažia) budovať svoj imidž cez vlastenectvo, no v skutočnosti ich konanie nemá s vlastenectvom nič spoločné. Spomeňme si len na divokú privatizáciu a rozkrádanie štátneho majetku tými najväčšími „vlastencami“. Mnohí si iste ešte pamätajú na výrok (na dresu jedného z najväčších slovenských „vlastencov“) o tom, že „jeho národná hrdosť sa končí pred dverami Slovenskej poisťovne“. Prečo na Slovensku tak ľahko podliehame lacnému populizmu?
Sme dosť emocionálne založený národ, bez historickej skúsenosti vládnutia. Bude trvať ešte desaťročia, kým si túto skúsenosť osvojíme. Nedostatok tejto skúsenosti sa u ľudí prejavuje premenlivosťou nálad a u vládnucich elít tým, že v našich dejinách nemáme skoro žiadny príbeh politického lídra, ktorý by vo svojom príbehu nakoniec nezlyhal. Obstáli len tí, ktorí tragicky alebo predčasne zomreli.
„Nikto nemiluje vlasť preto, že je veľká, ale že je jeho.“ Tento výrok rímskeho filozofa a štátnika Senecu chytí za srdce nejedného človeka. Slovensko nie je svojou rozlohou veľké, nie je ani slávne a nemá ani veľký vplyv, no nemohlo by byť veľké niečím iným (aspoň samo pre seba)?
Nevadí, že Slovensko nie je veľká krajina. Pozrime na Nórov, Fínov, Dánov, Chorvátov, alebo dokonca na Slovincov, alebo pobaltské krajiny. Sú rovnako veľké alebo ešte menšie, v Európe si ich každý váži, majú svoje prirodzené sebavedomie a úspechy. Máme všetky predpoklady, aby sme sa medzi tieto malé, ale dôstojné národy a štáty zaradili. Je to len na nás a na tom, ako chceme svoju budúcnosť uchopiť.
