Predpokladom záujmu o ochranu pamiatok je nielen ich poznanie, ale najmä pochopenie ich hodnoty. Žiaľ, na Slovensku nie sme veľkými preborníkmi v ich ochrane a obnove, skôr naopak. Hovorí náš vzťah ku kultúrnemu dedičstvu aj niečo o nás samotných, o našom vlastenectve? Na otázky odpovedal Ing. arch. Pavol Ižvolt, PhD., MSc (www.zachranmepamiatky.sk, www.promonumenta.sk).  Aktuálne pracuje na Pamiatkovom úrade SR, je členom niekoľkých organizácií zaoberajúcich sa obnovou pamiatok, v ktorých je priamo zainteresovaný v rôznych projektoch.

Prečo je dôležité zachovávať kultúrne dedičstvo?

Kultúrne dedičstvo je veľmi široký pojem, v tom najširšom ponímaní sa týka našich zvykov, jedla ktoré jeme, národných dejín, našej kultúrnej identity.
Ak by sme ho vymedzili len na jeho malú časť – nehnuteľné pamiatky, teda stavby, tak je dôležité vo viacerých rovinách. Hovoríme tomu pamiatkové hodnoty a je ich pomerne veľa. Pamiatky môžu mať hodnotu znaku alebo symbolu – ako napríklad veže kostolov, ktoré sú dominantami miest a symbolmi viery. Pamiatky majú hodnotu vedeckú, ako nikdy neukončený zdroj poznania, ale môžu byť aj poetickou inšpiráciou. Praktickejšie zmýšľajúcich ľudí možno presvedčia skôr ich utilitárne hodnoty. Vezmime si napríklad historické centrum Bratislavy – Staré mesto a Palisády. Sú to najlukratívnejšie časti mesta aj pre investorov z dôvodu koncentrácie urbanistickej aj architektonickej kvality a to sa odráža na cenách trhu s nehnuteľnosťami. Pre mnohé krajiny sú príjmy z kultúrneho turizmu zásadným zdrojom HDP, nepredstavujú teda len ekonomickú záťaž. Neplatí to však pre všetky pamiatky, mnohé z nich nájdeme v zabudnutých regiónoch Slovenska s vysokou nezamestnanosťou. Úlohou spoločnosti je predlžovať ich hmotnú existenciu a nie vždy je to jednoduché.
Kultúrne dedičstvo nie je niečo, čo by sa malo týkať len vybranej skupiny odborníkov, je to naozaj súčasť nás všetkých, naša identita v hlbokom zmysle slova.

Ako hodnotíte vzťah Slovákov k vlastnej histórii a pamiatkam?

To je veľmi ťažká otázka a nepoznám na ňu odpoveď. Už to, že ste ju položili naznačuje, že na tomto vzťahu zrejme niečo nie je v poriadku. Stačí sa pozrieť na krajiny Strednej Európy, s ktorými sme zdieľali v minulosti spoločné osudy, ich vzťah k pamiatkam je diametrálne odlišný. Asi na Slovensku žijeme viacej prítomnosťou… Konštatovanie, že napríklad aristokratické sídla patrili uhorskej šľachte a uhorským dejinám a nie sú nám ako Slovákom blízke, neobstojí. Pretože rovnako ignorujeme aj hmotné pamiatky vlastnej ľudovej kultúry alebo rodné domy našich spisovateľov či národných buditeľov. Tie si pritom naozaj nevyžadujú veľké investície, sú však z veľkej časti v dezolátnom stave, sú ľahostajné ako domácim obyvateľom tak aj kultúrnej reprezentácii krajiny. Ťažko uveriť, že by napríklad priemerne veľká slovenská obec nedokázala na rodnom dome významnej spisovateľky vyčistiť žľaby alebo opraviť diery v streche z vlastných prostriedkov. Zaujímavou výnimkou sú ruiny hradov. Na Slovensku sa postupne etablovalo viac ako 30 združení dobrovoľníkov, ktorí obetujú voľný čas, financie a častokrát aj osobný život pre ich záchranu. V tomto smere ani nepoznám podobnú paralelu zo zahraničia.

Čím to je, že v rámci jedného štátu ČSSR bol tak rozdielny prístup k pamiatkam? V Česku sa o pamiatky starali, naproti tomu na Slovensku sme väčšinu pamiatok nielenže nechali schátrať, ale mnohé sme úplne zničili, zbúrali?

K zásadnému zhoršeniu stavu kaštieľov na Slovensku došlo v pohnutých časoch po prechode frontu 2. sv. vojny, kedy bola väčšina z nich vyrabovaná a vyplienená miestnym obyvateľstvom. Tieto udalosti sú pomerne málo známe a zaslúžili by si väčšiu pozornosť. Objekty bez pôvodných vlastníkov krátky čas nemali žiadneho pána, čo sa im stalo osudným. Aj z dôvodu straty atraktívnych interiérov sa mnohé z nich využívali počas socializmu ako sklady JRD alebo boli prestavané na domovy dôchodcov, detské domovy a podobne. Socializmus samotný spôsobil aj zánik fenoménu údržby, kedysi boli kaštiele centrami hospodárskych celkov (pivovaru, lesov, žrebčínov, mlynov atď. ), mali svojich správcov, celé skupiny špecializovaných ľudí, ktorí ich udržiavali v dobrom stave. Socialistická stavebná produkcia postupne eliminovala aj stavebné remeslá, správne opravovať kaštiele bolo čoraz ťažšie, používali sa dobové technológie priemyselného stavebníctva ako betónové injektáže muriva, keramické stropy, zle vypálená škridla, nekvalitné nové okná, obnovy pamiatok sa ťahali celé roky. Mnohé kaštiele tak zostali na pol ceste a bez dokončenia stavby a následného využitia behom pár rokov úplne schátrali. Myslím si, že za tento stav môže aj všeobecná ľahostajnosť. Aby sme neboli len negatívni, na Slovensku pôsobilo veľa českých pamiatkárov, ktorí tu odviedli kus dobrej práce, predovšetkým na poli výskumu. Veľa stavieb sa aj podarilo zachrániť. Obnovy mestských pamiatkových rezervácií boli napríklad samostatným vládnym programom a na svoju dobu sa na ne uvoľňovali veľké finančné objemy. Po Nežnej revolúcii na rozdiel od ČR, u nás prebehlo len veľmi málo reštitúcií pôvodnými vlastníkmi a kontinuita vlastníctva bola tak úplne prerušená. Špecifickým fenoménom boli aj špekulatívne nákupy „za korunu“, predovšetkým v 90. rokoch.

Vzhľadom k predošlej otázke, čo Vy osobne považujete za najväčšiu škodu/stratu?

K stratám dochádzalo takmer pri všetkých typoch stavieb, snáď s výnimkou kresťanskej sakrálnej architektúry, ktorej sa nedotkli zmeny funkcie – tá zostala rovnaká po stáročia a o ktorú sa starali aj samotní veriaci. Objektívne sú v najhoršom stave asi spomínané kaštiele a netýkalo sa to len minulosti. Na viacerých FB stránkach ľudia fotograficky dokumentujú kaštiele, ktoré pred našimi očami zanikajú. Rozpočet ministerstva kultúry nedisponuje prostriedkami na záchranu ani zlomku z nich. Samotný úrad vlády nedokázal doteraz obnoviť ani svoj vlastný objekt kaštieľa v Rusovciach a čo je horšie, ani sa nepokúsil zastaviť jeho chátranie. Obdobne industriálne dedičstvo, v Bratislave obeť developerských zásahov a cielené búranie, v iných slovenských regiónoch zase spomínaný problém s jeho využitím a nedostatok investorov a samovoľný zánik. Obzvlášť krehká je ľudová architektúra, pretože bola postavená z prírodných materiálov, o ktoré sa je potrebné viac starať, napríklad kedysi typické slamené strechy dnes spočítate na Slovensku takmer na prstoch jednej ruky a potrebná raž sa už nedá u nás kúpiť.

Akým spôsobom by sa podľa Vás dala najvhodnejšie zaceliť jazva v srdci Bratislavy – oddelenie hradu s podhradím od starého mesta, samozrejme s prihliadnutím na finančné možnosti?

Pre zaujímavosť, pamiatkou už je aj most SNP z roku 1972. Napriek naozaj zásadnému chybnému umiestneniu je most výrazná architektonická dominanta a jeho okolie (priestory pod mostom) by sa malo skultúrniť a revitalizovať. Zástavba Riverparku, Zuckermandlu a Vydrice je objemovo predimenzovaná. Panorámu mosta a hradu poškodila aj Aupark Tower. Myslím si, že Bratislave by pomohlo rozšíriť pešiu zónu na čo najväčšiu plochu, vrátane spojenia hradného vrchu so Starým mestom prekrytím cesty za predpokladu prezentácie hradieb, alebo jej zahĺbenie. Mohli by byť pripojené aj ďalšie atraktívne časti mesta. Ako pešie a cyklistické dopravné koridory v prírodno-parkovom prostredí môžu slúžiť zelené plochy na obidvoch brehoch Dunaja. Napríklad Oslo má cesty zakopané pod zemou, dokonca s veľkými podzemnými križovatkami. Obávam sa však, že pri absencii koncepčných plánov a benevolentnom vydávaní stavebných povolení, bude priestor na zlepšenie kvality mesta čoraz menší.

Ako pristupovali/pristupujú vlády SR k ochrane pamiatok? Čo by podľa Vás malo byť najväčšou prioritou v oblasti obnovy a zachovania pamiatok?

Ochrana pamiatok nebola doteraz prioritou žiadnej ponovembrovej vlády. Mnohí z ministrov kultúry boli z prostredia divadla a táto téma im bola cudzia. Ťažko hovoriť o jednej priorite, je potrebná kombinácia mnohých. Pomohlo by veľmi uvážené nastavenie časti eurofondov pre obnovu pamiatok, aplikácia modelov efektívneho financovania a manažmentu z iných krajín, motivácia vlastníkov rôznymi úľavami (napríklad daňovými) a to všetko za predpokladu rastu kvality pamiatkových obnov (vrátane lepšieho vzdelávania profesionálov a dostupnosti tradičných stavebných remesiel). Pamiatky potrebujú aj lepšie spoločenské „PR“ a výchovu mladej generácie k záujmu a úcte.

Na čom aktuálne pracujete?

V súčasnosti mám na starosti odbornú stránku projektu preventívnej údržby Pro Monumenta na Pamiatkovom úrade SR podľa vzoru holandskej organizácie Monumenten Wacht, ktorá úspešne funguje od roku 1973 a vďaka nej sa v Holandsku pri šetrení nákladov podarilo zlepšiť stavebnotechnický stav takmer celého pamiatkového fondu. Je založený na jednoduchej myšlienke, že pravidelná dôkladná kontrola stavby a malé prostriedky investované do jej údržby dokážu ušetriť veľké finančné prostriedky v budúcnosti. Manažment projektu má na starosti Branislav Rezník. S 9 pracovníkmi (v súčasnosti ich je už 12) sa nám zatiaľ podarilo diagnostikovať alebo previesť menšie opravy na viac ako 400 pamiatkach na celom Slovensku, čo považujem za úspech. Snažíme sa v rámci našej práce oživovať stavebné remeslá – pripravujeme tri výukové remeselné centrá, ale používame aj moderné techniky ako drony alebo termokamery. Projekt samotný je jedným z mojich naplnených „pamiatkarských snov“.
Ako občianska iniciatíva „Zachráňme pamiatky“ (rovnomerná webová aj FB stránka) sme spoločne s Braňom Rezníkom a exministrom kultúry Danielom Krajcerom (s ktorými sme v roku 2011 iniciovali napríklad projekt obnovy hradov s pomocou nezamestnaných fungujúci doteraz) pripravili 12 rôznych opatrení na zlepšenie stavu pamiatok, niektoré z nich majú aj potenciál naštartovať ekonomiku a rozvoj na miestnej úrovni a ponúkli ju súčasnému vedeniu ministerstva kultúry. Dúfam, že sa nám ministerstvo podarí zaujať a projekty nájdu podporu aj u širšej verejnosti.