Príbeh Panny Orleánskej alebo Jany (Johanky) z Arku, ktorá mala vojenské a duchovné poslanie je mimoriadne zaujímavý, až neuveriteľný. To, čo sa podarilo tomuto sedliackemu dievčaťu je doteraz trochu záhadou a v dejinách sa už nič podobné zrejme nikdy nestalo. Janin počin mal na priebeh dejín a hlavne tých francúzskych, mimoriadny vplyv. O Panne Jane sa napísalo už veľa kníh, príbehov a legiend, ktoré zaujali nie len historikov. Veď nakoniec, kto ešte nepočul niečo o Johanke z Arku, či Panne Orleánskej? Opis najvýznamnejších udalosti z jej života vám prinášame v rozhovore so slovenskou historičkou a archivárkou PhDr. Danielou Dvořákovou, DrSc. (https://danieladvorakova.sk/). Pôsobí v SAV, venuje sa hlavne stredovekým dejinám a je autorkou viacerých pútavých kníh zaoberajúcich sa históriou.
Aký bol život v dobe, keď sa Jana narodila (r. 1412)? Mohli by ste bližšie vykresliť „geopolitickú“ a vnútornú situáciu vo vtedajšom Francúzsku?
Jana sa narodila v čase tzv. storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom, ktorá trvala už od roku 1337. Vojna sa viedla o územia vo Francúzsku, ktoré ovládali Angličania (najmä o Normandiu) a o vplyv vo Flámsku. Do toho prišla v Janiných časoch občianska vojna v samotnom Francúzsku. Duševne chorý francúzsky kráľ Karol VI. nebol schopný vládnuť a veľký vplyv získal jeho strýko, burgundský vojvoda. Vzájomná nevraživosť a vraždy medzi členmi rodu viedli k vojne medzi burgundskou a orleánskou stranou (známou aj ako armagnackou), čo výrazne dopomohlo Angličanom. Anglický kráľ Henrich V. vtrhol do Francúzska a po víťazstve pri Azincourte sa v roku 1415 zmocnil Normandie. Keď mala Jana asi osem rokov, teda v roku 1420, došlo k uzavretiu zmluvy v Troyes, na základe ktorej získal anglický kráľ Henrich V. za manželku dcéru francúzskeho kráľa Karola VI. a s ňou aj prísľub francúzskeho trónu po panovníkovej smrti. Tým obišli legálneho dediča francúzskej koruny, dauphina Karola. Henrich V. sa nakoniec francúzskeho trónu nedočkal, pretože zomrel v roku 1422, niekoľko týždňov pred svojím svokrom Karolom VI., no problém bol na svete. Dauphin Karol, neskorší francúzsky kráľ Karol VII., sa pustil do boja za svoje práva, i keď jeho situácia nevyzerala nádejne. Francúzsko bolo od zmluvy z Troyes rozdelené na tri časti: anglickú Normandiu, anglicko-burgundské severné Francúzsko a južné Francúzsko, ktoré ako jediné zostalo verné dauphinovi.
Tam sa v pohraničnej dedine Domrény narodila a žila Jana. Presný dátum narodenia nepoznáme, rok 1412 je totiž rekonštrukcia historikov, samotná Jana nevedela, kedy sa presne narodila, čo bolo v tých časoch úplne normálne. „Pamäť“ mali len šľachtické rody, kde bolo dôležité sledovanie predkov. Vo všetkých prameňoch sa pri Janinom veku uvádza, že má „asi“ toľko a toľko rokov. Janin otec, Jacques z Arku bol úradníkom, matka Izabelle Romeé pochádzala pravdepodobne z bohatšej a vzdelanejšej rodiny z neďalekej dediny.
Jana nikdy nepoužila meno „Jana z Arku“, vo svojej dedine bola vždy iba Johankou, na kráľovskom dvore iba Janou. Meno Jana z Arku sa objavilo iba v dvoch neskorších dokumentoch. Jana nikdy nebola ani Pannou Orleánskou, toto označenie vzniklo až na konci 15. storočia. Ľudia ju však oslovovali v časoch jej najväčšej slávy „Panna Jana“ a aj ona sama sa tak označila počas súdneho procesu.
V tretej, rozhodujúcej fáze 100 ročnej vojny sa udiala neobyčajná udalosť: Jana uvidela v záhrade rodičovského domu svetlo a začula hlas, ktorý sa jej prihováral: „Prichádzam od Boha, aby som ti pomohol byť dobrou, Jana. Buď dobrá a Boh ti pomôže.“ Svetlo vraj postupne nabralo jasné črty postavy anjela, ktorý bol obklopený ďalšími anjelmi.“ Neskôr sa jej prihovoril ešte niekoľko krát, čo od nej žiadal?
O hlasoch, ktoré Jana počula, sa hovorí až počas procesu v roku 1431. Dovtedy o nich vedelo len veľmi málo ľudí, Jana sa s nimi nikomu nezverovala. Podľa jej výpovede sa to prvý raz stalo, keď mala asi 13 rokov, na pravé poludnie v záhrade rodičovského domu. Hlas sprevádzaný jasným svetlom prichádzal z opačnej strany cesty vedúcej ku kostolu, o podobe anjela sa Jana nezmieňovala. Hlasy k nej potom prichádzali pravidelne celý život, niekedy to bol jeden, niekedy viac. Jana ich počula v prírode alebo na hociktorom mieste, kam sa uchýlila do ticha k modlitbám. Počas pobytu vo väzení prichádzali hlasy údajne až trikrát za deň. Postupne ich však vedela aj privolať, neprichádzali iba náhodne. Vždy to bolo spojené so svetelnými javmi. Vôbec nie je jasné, či hlas alebo hlasy získali nejakú podobu alebo totožnosť, Jana sa o nich vyjadrovala veľmi neurčito. Až v procese v roku 1431 sama stotožnila prvý hlas s archanjelom Michaelom. Ale väčšinou Jana podľa vlastných slov počula hlasy troch svojich radcov, jeden jej radil vo veci spásy duše a ďalší dvaja v politických a vojenských záležitostiach jej poslania. Aspoň takto to opisuje vynikajúca monografia francúzskej historičky Colette Beauneovej o Jane z Arku. A myslím, že jej môžeme veriť, pretože preskúmala naozaj obdivuhodné množstvo prameňov.
Rok 1429. Zúri storočná vojna, Francúzsko prehráva jednu bitku za druhou. Ako sa obyčajnému, vidieckemu, vtedy len 17 ročnému dievčaťu, podarilo dostať sa až ku Karolovi? (vtedy titulovanému ako Dauphin – odvodené od delfína na erbe, bol mimoriadne prestížny titul – predstavuje, kto bude ďalším francúzskym kráľom podľa pokrvnej línie; tento titul je zvyčajne udelený súčasnému kráľovmu prvorodenému mužskému dedičovi v rokoch 1350 až 1791.)
Nebola to cesta jednoduchá. Zhruba v roku 1425 vojna dorazila aj do Janinej dediny Domrémy. Obyvateľstvo odtiaľ dokonca muselo na nejaký čas ujsť, nepriatelia vypálili kostol aj celú úrodu. Hlasy sa k Jane prihovárali čoraz častejšie a vyzývali ju, aby odišla za kráľom, pretože situácia miest verných dauphinovi začínala byť kritická. Už sme si povedali, že Janin otec bol pomerne významný človek a tak nebola úplne anonymným sedliackym dievčaťom. Zašla za miestnym kastelánom Baudricourtom a žiadala o povolenie odísť za kráľom, ktoré nedostala. Naopak, odporučil jej, aby sa vrátila domov po zopár zaúch. Lenže Janina nástojčivosť začínala byť známa, svoje poslanie vytrvalo opakovala a zakrátko sa o čudnej vizionárke dopočul vojvoda Karol Lotrinský. Ten trpel na ťažkú dnu a v nádeji, že ho dievča uzdraví, ho povolal k sebe. Jana za vojvodom prišla, ale liečiť ho odmietla, poradila mu len, aby sa vrátil k svojej manželke. Baudricourt ale bol už nalomený vo svojom odmietavom postoji a po Janinom návrate od vojvodu súhlasil s jej odchodom za dauphinom. A nielenže súhlasil, ale dokonca jej dal aj peniaze na cestu, meč, koňa a ozbrojený sprievod. Jana si ostrihala vlasy, obliekla sa do mužského oblečenia a na konci februára 1429 dorazila po jedenásťdňovej ceste do Chinonu, kde sa nachádzal dauphin Karol.
Podľa dobových záznamov, Jana pokľakla pred dauphinom Karolom hovoriac: „Milostivý pane, prichádzam a som poslaná Bohom, aby som vám zvestovala, že budete pomazaný a slávnostne korunovaný v meste Remeš a že vy ste pravým kráľom Francúzska“. Karol na základe rozhovoru s Janou (medzi 4 očami) posilnil armádu i vojenský rozpočet a rozhodol sa ešte raz zabojovať o francúzsku korunu. Aká bola vtedy situácia ohľadne boja o francúzsku korunu?
Celé to bolo trochu zložitejšie. Janina skupinka pricestovala do Chinonu na poludnie a na ulici zbadala kráľa v sprievode niekoľkých radcov. Karol nikdy neprijímal nikoho osamote, ani k súkromnému rozhovoru, navyše bol vopred varovaný Badricourtom aj Janiným listom, ktorý mu ona sama predtým poslala, a považoval ju za trochu vyšinutú. Jana pred neho údajne na ulici predstúpila a oznámila mu, že ju poslal Boh, aby mu pomohla. Presnú formuláciou uvádzajú rôzne zdroje rôzne. Je to neuveriteľné, ale kráľa skutočne zaujala. Poskytol jej ubytovanie pri hrade a dievča začali skúmať jeho radcovia. Neskôr ju poslal do Poitiers, kde ju takmer celý ďalší mesiac skúmala komisia zložená z teológov, právnikov a kráľovských radcov. Bolo treba zistiť, či je skutočne prorok poslaný Bohom. Okrem toho sa musela dvakrát podriadiť aj telesnej prehliadke, ktorá mala zistiť, či je naozaj panna (prvú prehliadku vykonala manželka muža, u ktorého v Poitiers bývala, druhý raz dvorné dámy sicílskej kráľovnej). Po tom, ako prešla skúmaním, bola oficiálne predstavená kráľovi (27. marca). O niekoľko dní na to predstúpila pred tri stovky rytierov, ktorí mali tiahnuť na pomoc mestu Orleáns, v tom čase už niekoľko mesiacov obliehanom Angličanmi a Burgunďanmi. Pre stále nekorunovaného kráľa Karola a celú orleánsku stranu malo toto významné a bohaté mesto obrovskú cenu. Nielen vďaka bohatstvu a strategickej polohe na hranici anglicko-burgundskej a orleánskej moci, ale aj vďaka symbolickému významu: bolo to starobylé hlavné mesto Kapetovcov. To, že dauphin Karol poslal neznámu mladú dedinčanku s vojskom rytierov je neuveriteľné a už od Janiných čias sa rôzni autori snažia odpovedať na otázku: „prečo?“ Spomínaná Colette Beauneová prišla s pomerne logickým zdôvodnením: Jana sa pred kráľom zjavila v situácii, ktorá bola pre orleánsku stranu veľmi bezútešná. Zapadla do obrazu Bohom poslanej prorokyne, aké prichádzali na pomoc kráľom v časoch beznádeje.
Jana v apríli 1429 vyrazila s Karolovým súhlasom do Orléans – poslednej strategickej vojenskej pozície francúzskej armády. Karol okrem rytierskej výstroje, pozostávajúcej z ťažkého brnenia, koňa a vlastnej zástavy, na ktorej boli vyobrazené ľalie a slová Jesus Maria, dal Jane aj sluhu a vlastnú družinu. Cestou mala dať Jana ešte rozkázať poslať po meč. Aká legenda je spojená s týmto mečom?
Jana cestovala do Chinonu za dauphinom cez Fierbois, kde sa nachádzal chrám sv. Kataríny. Bolo to obľúbené pútnické miesto, bolo tam pochovaných niekoľko hrdinských francúzskych rytierov, mnoho ďalších odkázalo chrámu svoje bojové a turnajové vybavenie, nachádzalo sa tam aj veľa votívnych predmetov (medzi nimi aj meče). Jana si tam údajne vypočula tri omše počas jedného dňa a potom pokračovala do Chinonu. Keď jej kráľ chcel neskôr nechať vyrobiť meč, požiadala ho, aby zašli do Fierbois po meč, ktorý nikto nikdy nevidel, ale ona sa o ňom dozvedela od „hlasov“ a tento meč vyženie Angličanov z kráľovstva a privedie kráľa do Remeša na korunováciu. Tu sa príbeh opäť košatí, existuje niekoľko variantov, kto vlastne po meč poslal, či Jana alebo kráľ a kde ho vlastne našli. Každopádne, objavenie meča považovali všetci za zázrak. V duchu stredovekých legiend a mýtov sa tomuto meču pripisovala veľká sila, ktorá trvala tak dlho, ako Janine úspechy na bojisku. Po jeho zničení úspech zmizol. Starý a napoly zhrdzavený meč sa totiž zlomil, keď ním Jana chcela vyhnať z vojska ženy zlej povesti a ich milencov. Keď jednu z týchto žien prudko udrela, meč sa zlomil. Počas súdneho procesu s Janou označili sudcovia zázrak s mečom za podvod. Panna mala aj niekoľko ďalších mečov: jeden dostala už od Baudricourta, iný od zajatca pred Parížom a ďalší ukoristila od Burgunďana a nosila ho až do svojho zajatia v Compiègne. To však neboli zázračné meče ako ten z Fierbois, po ktorého zlomení Janina sila zmizla.
Keď Jana prišla na bojisko pred Orléansom 29. apríla 1429, našla tu úplne demoralizovaných francúzskych vojakov, ktorí tento zvláštny zjav ženy v brnení nebrali vážne. Zúčastňovala sa priamo bojov? Ako si našla k vojakom cestu a vybudovala si rešpekt?
Jana prišla 29. apríla 1429 priamo do Orleánsu. Z poverenia kráľa sa mala pridať k výprave, ktorá mala zásobiť obliehané mesto a o ktorej bolo rozhodnuté už predtým. Kráľ udelil Jane istý status tým, že jej dal výzbroj, príjem, dve pážatá, dvoch heroldov a malý vojenský oddiel. Napriek tomu sa Jana nestala rytierom ako iní muži, neabsolvovala rituál pasovania za rytiera a nemala riadny vojenský výcvik. Aj tak mnohých ľudí dievča s ostrihanými vlasmi a v plnej rytierskej zbroji šokovalo, ba aj poburovalo. Tým skôr, že Jana sa ešte pred príchodom do Orleánsu sama vyhlásila za vojvodcu.
V Orleánse sa najskôr stretla s posmeškami, keď pár dní po príchode sadla na koňa, prešla si mesto a preskúmala hradby. Vojsko s ktorým Jana prišla, prinieslo do Orleánsu zásoby. O niekoľko dní neskôr, 4. mája, sem dorazilo aj záchranné kráľovské vojsko a jeden z veliteľov zahájil okamžitý útok na pevnosť Angličanov bez toho, aby to Jane niekto oznámil. Ona sa však k boju sama pripojila a nepriateľská pevnosť padla. Ďalší deň, kedy sa nebojovalo, sa zišla vojenská porada, na ktorú Janu opäť nikto neprizval, ale ona tam prišla. So svojím oddielom sa na ďalší deň zmocnila ďalších pevností v rukách Angličanov. Rozhodujúci boj sa odohral 7. mája, boje sa viedli o pevnosť Tourelles a most. Už ráno zasiahol Janu šíp, ako to predpovedala, no bojovala ďalej. Boj sa viedol až do noci a skončil sa víťazstvom Francúzov. Deň nato, v nedeľu 8. mája, stáli proti sebe obe znepriatelené vojská pripravené k boju. Podľa neskorších svedectiev Jana nechala pred nastúpeným vojskom odslúžiť dve omše a napriek presvedčeniu francúzskych veliteľov, že treba začať bojovať, trvala na tom, aby Angličanov nechali v mieri odísť, lebo bola nedeľa. A oni Angličania skutočne odtiahli. Skutočne odišli, čo naozaj pripomínalo zázrak. Po ôsmich mesiacoch obliehania bolo mesto oslobodené v priebehu necelého týždňa. Kto sa o oslobodenie Orleánsu zaslúžil? Velitelia vojska? Príchod záchrannej armády? Alebo Panna Jana, ktorá nastolila psychologickú prevahu francúzskeho vojska? Alebo všetky okolnosti dokopy? Vstupujeme na pôdu, kde začali okamžite vznikať legendy.
Ako sa ďalej vyvíjala situácia na bojisku?
Janiným cieľom bolo priviesť dauphina Karola do Remeša, aby bol korunovaný a pomazaný za francúzskeho kráľa. Hoci ostatní velitelia chceli po oslobodení Orleánsu dobyť strategicky dôležitejšiu Normandiu alebo Paríž, Jana trvala na ceste do Remeša, ktorú predpovedala kráľovi už pri prvom stretnutí. Považovala pomazanie kráľa za kľúčovú podmienku úspechu v boji s Angličanmi.
Karol bol korunovaný 7. júla 1429 v remešskej katedrále, iba kúsok od protivníkových línií. Jana stála počas korunovácie po jeho boku medzi duchovnými a významnými šľachticmi, držiac svoju zástavu. Po korunovácii Jana pokľakla pred novým francúzskym kráľom Karolom VII. so slovami: „Vzácny pane, teraz je splnená vôľa Božia.“ Ako sa následne vyvíjala situácia vo Francúzsku z politického a vojenského pohľadu?
Po Karolovej korunovácii akoby skončilo „zázračné“ poslanie Panny. Súčasníci si to vysvetľovali zničením meča z Fierbois, či pošpinením zázračného praporca, ktorý padol na zem, keď pred hradbami zabili Janine páža. Prvý veľký neúspech pocítila Jana pred Parížom. Hoci kráľovi predpovedala, že vstúpi do Paríža ešte pred sviatkom sv. Jána Krstiteľa (23. júna), nestalo sa tak ani v septembri, keď ňou vedené vojsko obliehalo Paríž. Jana ešte predtým utrpela vážne zranenie na nohe. Zdalo sa, že Boh ju opustil a ona stratila všetku moc. Neúspechy pokračovali aj ďalej. Kráľovské vojsko sa rozptýlilo, časť tiahla do Normandie a časť, ktorú sprevádzala Jana, dostala za úlohu dobýjať pre kráľa hrady v rukách nepriateľa. Aj tu sa Jane nedarilo, v novembri pri neúspešnom obliehaní hradu La Charité sa dokonca šírili správy o jej smrti. Na zimu sa boje prerušili, Jana prežila zimné mesiace v Orleáns a v Suly. Po obnovení vojenských operácií na jar roku 1430 začalo anglicko-burgundské vojsko ohrozovať Compiègne. Vtedy Jana z vlastného rozhodnutia opustila Suly a tiahla na pomoc obliehanému Compiègne. Janine vojenské operácie však boli zmätené, chaotické a tak sa stalo, že 23. mája zostala pred bránami mesta, keď veliteľ compiègnskej posádky zavrel predčasne brány, kam sa uchýlila časť Janinho vojska. Strela nepriateľského lukostrelca ju následne zrazila z koňa a tak padla do zajatia Burgunďanov.
Jana bola neskôr upálená ako kacírka. Z čoho bola obvinená a ako sa vlastne dostala pred súd?
Jana sa dostala ako dôležitá korisť do rúk Jána Luxemburského, ktorý bol verný burgundskému vojvodovi. Francúzsky kráľ Karol VI. nemal na výmenu žiadneho významného zajatca, ani peniaze na jej vykúpenie. Okrem toho parížska univerzita v tom čase vzniesla požiadavku, aby bola Jana súdená ako kacírka. Takže akékoľvek spojenie s potenciálnou kacírkou bolo pre francúzskeho kráľa nebezpečné, čo bol jeden z dôvodov, prečo sa nepokúsil o jej záchranu. Janina situácia nevyzerala v tom momente dobre. Ján Luxemburský, Angličania a Burgunďania sa napokon dohodli na vydaní Jany do anglických rúk. Keď sa to Jana v novembri 1430 dozvedela, vyskočila z veže luxemburského hradu Beaurevoir, kde ju väznili. Nie je známe, či išlo o pokus o útek alebo o samovraždu. Každopádne, prežila a odovzdali ju do rúk Angličanov. Krátko pred Vianocami 23. decembra 1430, priviezli vzácnu zajatkyňu do Rouenu, sídla anglickej správy Normandie a iných podrobených francúzskych území. Tam prebehol aj súd, Janu obvinili z herézy a napokon odsúdili ako kacírku. Upálili ju v Rouene 30. mája 1431. Jana sa mohla priznať k heréze, odvolať všetky svoje pochybenia a zachrániť si život. Ale ona, tak ako napríklad Ján Hus (upálený v júli 1415), zostala verná svojej pravde a neurobila tak. Jej hrdinská smrť z nej urobila martýrku. Hoci nechcela zomrieť, vedela, že jej smrť je nevyhnutná a prijala ju. Už v roku 1456 sa konal rehabilitačný proces, ktorý Janu plne oslobodil spod obžaloby herézy a vyhlásil ju za nevinnú. Podrobné záznamy a výsluchy svedkov v oboch procesoch sú dôležitým prameňom k životu a pôsobeniu Jany. No nielen tie. Príbeh už žil svojím životom, zaznamenávali ho kronikári, očití svedkovia, ale aj tí, čo sa o Jane dozvedali sprostredkovane. Nedávno vyšla v slovenskom preklade kronika Eberharda Windeckeho, ktorý pôsobil na dvore cisára Žigmunda Luxemburského. Aj on vo svojom diele venuje pomerne rozsiahlu pozornosť Jane z Arku. Jana prežila Janu, ako napísala Colette Beauneová.
Aký následok mal nakoniec Janin vstup do dejín?
Janin vstup bol zlomom v storočnej vojne. Angličania od toho momentu už len prehrávali. Burgunďania prešli na stranu francúzskeho kráľa, takže Angličania stratili významnú podporu. V roku 1436 dobyli francúzske vojská Paríž a v roku 1449 aj Normandiu. V roku 1453 po porážke pri Castillone museli Angličania vojnu definitívne ukončiť. Francúzske kráľovstvo bolo oslobodené. Takže ak hľadáme zmysel alebo cieľ Janinho poslania: bolo ním oslobodenie francúzskych území spod nadvlády Angličanov, čo sa podarilo, hoci v poslednej fáze už bez Panny Orleánskej.
Predstavme si, že by bol čin Panny Orleánskej vyčiarknutý z dejín. Aký by bol nasledujúci vývoj v Európe? Vznikali by vôbec národné štáty a všetko to, čo sa v Európe v posledných storočiach vytvorilo vzájomným pôsobením európskych národných individualít?
My historici nemáme radi otázky typu, čo by bolo, keby… V dejinách vznikajú situácie, kedy sa spojí viacero okolností do takej konštelácie, že sa stane aj niečo, čo je úplne nepravdepodobné až nemožné. To, že osemnásťročné sedliacke dievča v stredoveku povedie v mužskom odeve, s ostrihanými vlasmi rytierske vojsko a kráľa na korunováciu, je príbeh priam neuveriteľný. Akoby na nejaký krátky okamih vzniklo akési podivuhodné okno príležitostí, ktoré umožnilo beh udalostí tak, že pripomínajú zázrak. Aj bez Jany z Arku by dejiny plynuli a ľudstvo niekde smerovalo. Národné štáty by určite vznikli aj bez Panny Orleánskej. Osobnosti ako ona, ale vývoj akcelerujú. A stávajú sa symbolmi. Symbolmi, ktoré sú živé a ovplyvňujú a inšpirujú nás dodnes.
