„Len ten môže byť ideálnym vládcom, kto vie v sebe zjednotiť moc a múdrosť. A preto je ideálnou demokraciou vždy vláda len tých najlepších z národa“, hovorí Platón. Ako veľmi sme vzdialení tomuto výroku… Človek by sa až zasmial, keby to nebolo tak strašné. Na Slovensku sa pomaly rozbieha predvolebná kampaň k septembrovým parlamentným voľbám. V nasledujúcom rozhovore sa preto budeme venovať téme moci, ktorá s politikou bezprostredne súvisí. Odpovedal bezpečnostný poradca a generál v zálohe Andor Šándor (https://andorsandorcom.wordpress.com/). V súčasnosti sa venuje najmä prednáškam, publikačnej činnosti a bezpečnostným analýzam.
Vládnuť znamená v pozitívnom slova zmysle slúžiť. Je túžba po moci odvrátenou tvárou túžby pomáhať?
Áno, ale nie vždy to tak musí byť. Často si nahovárame, že k moci by sa mali dostať bohatí ľudia, ktorí nezneužijú moc vo svoj vlastný prospech. Ale toto nie je hlavný faktor, pretože niekomu sa máli nie 5 miliónov, ale aj 5 miliárd. Hlavný faktor je morálna integrita, schopnosť odolávať vábeniu obohacovania, ubližovania iným a vábeniu moci (ktoré nie je malé), ktoré ide ruka v ruke s postavením.
Nikdy som nebol politik, ale ako šéf vojenskej rozviedky som si vždy dával pozor – nastavil som si poistky. Napr. som mal právnikov, ktorí mi radili, či som už na hrane alebo za ňou. To všetko si človek, ktorý má moc, môže nastaviť. Kto o toto nedbá, tak sa môže samozrejme stať, že moc začne zneužívať.
Mnohí politici sú vedení dobrými úmyslami, chcú pre ľudí konať dobro (naivne povedané), ale často sa dostanú do pozície, v ktorej nezvládnu funkciu, ktorú dostanú, pretože nemajú dostatočnú kontrolu.
Obecne platí, že kto má rád moc, nikdy by sa k nej nemal dostať. Moc nemá byť niečo, čo vás opája, čo vám dáva radosť zo života. Je to len prostriedok k tomu, aby človek konal dobro.
Z čoho pramení túžba po moci? Prečo chcú mať ľudia moc?
Obecne, túžba po moci stojí nad túžbou po peniazoch. Ak mám peniaze, môžem niekoho ovládať.
Myslím si, že to vychádza z akejsi ľudskej živočíšnej sféry. V každom stáde je dominantný samec – vedúci jeleň, lev, atď. Teda ten, ktorý vedie, ktorý rozhoduje a samozrejme má z toho výhody. Leví alfa-samec sa s levicami pári prvý, žerie prvý, naproti tomu posledný v hierarchii sa môže len pozerať. S touto mocou vám prichádzajú ďalšie možnosti, ku ktorým by ste sa inak nevedeli dostať a je mnoho ľudí, ktorí majú zbožnú úctu pred ľuďmi, ktorí moc majú. A títo to cítia a vedia to využiť vo svoj prospech, teda zneužiť. Sú prirodzené, vodcovské tipy, ktoré aby mohli rozhodovať, potrebujú moc, ale poznám aj ľudí, ktorí vôbec nemajú záujem mať moc, pretože s mocou a právomocou ide aj zodpovednosť. A ľudia, ktorí sú si vedomí zodpovednosti, ale sa jej boja, po moci netúžia. Ľudia, ktorí majú zodpovednosť, ale si ju neuvedomujú, ľahšie po moci zatúžia a zneužijú ju.
Aký je rozdiel vo vládnutí človeka, ktorý má moc, ale nie je pre neho najdôležitejšia a človeka, ktorý má moc a zároveň je pre neho najsilnejšou túžbou?
Pokiaľ máte moc a viete ju požiť na to, aby ste veci zlepšili, je to samozrejme správne. Ale nepoznám veľa ľudí, ktorí majú moc a pri tom sa o ňu nezaujímajú… Práve takýto človek sa v súčasnosti k moci dostane len veľmi ťažko. Napr. britský kráľ Eduard VII. v roku 1936-37 abdikoval na svoju funkciu, pretože si chcel vziať za manželku 2-krát rozvedenú americkú herečku. Radšej prestal byť kráľom, akoby si ju nemal vziať. To sú ale skôr výnimky, tento kráľ sa do moci narodil.
Ten, kto nepozná, čo je to mať moc, ten netuší, tomu sa len ťažko dá vysvetliť, ako moc môže s niektorými ľuďmi zamávať. Urobia pre ňu všetko.
V 70-tych rokoch robili v USA pokus: študentov strednej školy z jednej triedy rozdelili na dve časti. Jedna boli bachari a druhá väzni. Po týždni spolužitia museli experiment ukončiť, pretože skupina bacharov sa správala brutálne. A to boli spolužiaci… To je moc, toto robí moc, nekontrolovaná a nekontrolovateľná.
Z histórie sú známe prípady, keď jednotlivec dokázal strhnúť masy, pričom jednotlivci sa správali tak, ako by sa inak – za normálnych okolností nesprávali. Ako funguje zo psychologického hľadiska vzťah vodca – národ?
Ako je možné, že toľko inteligentných Nemcov dokázalo podľahnúť oblbovaniu, aj keď vieme, že to vychádzalo z poníženia v I. sv. vojne? Keď nastúpil do svojej funkcie W. Churchill, Veľkej Británii sľúbil krv, pot a slzy. Národ ho dokázal nasledovať. Tu vidno, ako majú vodcovia možnosť osloviť národ negatívne alebo pozitívne, keď je národ v problémoch, keď príde nejaká kríza, vojna, nedarí sa. Keď je spoločnosť v pohode, žiadny takýto vodca nemá šancu príliš osloviť ľudí, nemá im čo ponúknuť. Ak sa má spoločnosť dobre, čo jej ponúknete? Takže v minulosti dokázali vodcovia ľuďom niečo ponúknuť, viedli ich buď k zlu alebo k dobru, k boju so zlom.
Ale k pôvodnej otázke, svoje tu zohrala propaganda. V dobe Hitlera nebol žiadny internet, sociálne siete, TV obmedzene a Hitler, Goebbels a podobne veľmi dobre pochopili, že ak chcete ľuďom niečo oznámiť, musíte im to oznámiť na námestiach, verejných podujatiach, kde možnosť sfanatizovania davu je podstatne jednoduchšia. Ale určite je to oveľa zložitejšie, nie som psychiater, ani psychológ. Vychádzam len zo svojich skúseností.
Noam Chomsky (emeritný profesor jazykovedy na Massachusettskom technologickom inštitúte, kognitívny vedec, lingvista, filozof, sociálny aktivista, spisovateľ a politický disident) pomenoval 8 metód, ktoré údajne používajú niektoré mocenské štruktúry a nimi vlastnené médiá na presadzovanie moci. Čo si myslíte o týchto technikách? Naozaj sa používajú (napr. odvádzanie pozornosti)?
Myslím si, že sa používajú a veľmi často. Ak napr. chcete odvrátiť pozornosť od vnútropolitických problémov, tak sa zameriate na zahraničnopolitický problém, kde naviac môžete ľuďom povedať, že tu je hrozba a pokiaľ sa ľudia cítia byť bytostne ohrození (napr. nebezpečenstvo konfliktu), tak sa tomu samozrejme venujú viac, ako vnútropolitickým problémom. To je stará technika, ktorú používa kde-kto. Odviesť pozornosť od hlavného problému k tomu, čo je zástupný problém. Napr. to vidieť v predvolebných kampaniach, v ktorých sa otvára množstvo zástupných problémov.
Čo je ale ešte horšie, v súčasnosti napr. v ČR politici presadzujúci mainstreamový názor, presadzujú ho spoločne s médiami (aj verejnoprávnymi!) a dotlačia ho až do polohy, že iný názor je zlý a tí ktorí si myslia, že je správny, sú ostrakizovaní. Toto je začiatok ohrozenia demokracie, pretože niekto si robí monopol na pravdu, ktorú presadzuje bezohľadným spôsobom. Pozrite si americký film Vrtieť psom.
Jednou z techník je aj infantilizácia ľudí. Mohli by ste ju bližšie vysvetliť?
Niekedy mám dojem, že mnohí dnešní žurnalisti si myslia, že sú vyvolení k tomu, aby nám hovorili, ako to je a ako máme žiť. Problém je, že sú ideovo zapálení a k tomu im chýbajú životné skúsenosti, znalosti. Niektorí sa dokonca rozhodli, že budú upravovať dejiny, že II. sv. vojnu nezačal Hitler, ale Sovietsky zväz a že Hitler vlastne bojoval proti komunizmu a mnoho ďalších nezmyslov. Videli sme to aj pri Covide, každý kto mal iný názor, ako sa brániť tejto chorobe, bol ostrakizovaný a každý deň nám chlapci a dievčatá z mediálneho prostredia hovorili, ako sa máme správať, ako máme žiť. Dnešní tridsiatnici nám rozprávajú, aký bol socializmus, pričom o tom nemajú šajnu. Toto je dnešná, mladá, rýchla žurnalistická mládež, ktorá vôbec nie je hlúpa, naopak, je inteligentná, ale je nedovzdelaná, nemá skúsenosti, nevie pochopiť, že život je trochu zložitejší, že javy, ktoré popisujú, začali možno ešte pred tým, ako sa narodili. Sláva výnimkám.
Ďalšími technikami sú napr. kladenie dôrazu na emócie alebo propagácia módy na priemernosť. O čo ide v tejto technike?
Tak to bolo za socializmu, kto vyčnieval, dostal facku. Priemerní ľudia majú svoje priemerné problémy. Priemerní ľudia žijú svoj konzumný život, večer majú to svoje pivo, borovičku, televíziu, ktorá nám predkladá obrovské množstvo balastu, nezmyslov a nepotrebných informácií. Priemerný človek nikoho neohrozuje, neupozorňuje na problémy. Je to podobné, ako keď sa šéfovia spoločností vo firmách často obklopujú priemernými ľuďmi, lebo títo ich nijako neohrozujú. Oni potom v pokoji vládnu nad svojimi „pašalíkmi“. To funguje.
Na začiatku ste spomínali W. Churchilla, existovali v minulosti nejaké prípady „pozitívnej propagandy“, v ktorých boli ľudia motivovaní k prospešnému konaniu? Je teoreticky vôbec niečo také možné?
Nepochybne áno. Pozitívna propaganda je potrebná k pokroku. Negatívnou propagandou nič dobrého nevytvoríte. V rôznych krízových situáciách, napr. v pandémiách, existovali ľudia na vedúcich pozíciách, ktorí hovorili, čo je v tej chvíli správne. Tiež napr. v dobe osvietenstva boli ľudia, ktorí sa snažili verejne vystupovať a vyvracať rôzne náboženské dogmy. Bojovali proti tmárstvu tých, ktorí vládli, ktorí mali moc. Takýchto a podobných prípadov (kedy sa na verejnosti objavili ľudia ukazujúci, že svet je iný, že svet je treba vykladať inak – v prospech ľudí, v prospech jednotlivca), bolo počas ľudskej histórie viac. Žiaľ, mnohí z nich za to trpeli a zaplatili stratou života.
