Ján Čarnogurský – Najistejšou obranou je čistý štít každého jednotlivca.

SR Bratislava Prezident14 Kandidát ?arnogurský BAXZrejme nikto z nás si neželá, aby sa naša spoločnosť dostala do situácie, v ktorej sú ľudia sledovaní, v ktorej povedať pravdu znamená riziko. Romány Georga Orwella „1984“ a „Zvieracia farma“ možno nevyznejú až tak fantasticky, keď vezmeme do úvahy, aké sú v súčasnosti možnosti sledovania ľudí. Utajovanie, zavádzanie, fabulovanie, vydávanie poloprávd za pravdy, či priamo klamanie, najmä však mediálne šírenie rozporuplných informácii, spôsobujúce chaotickú neistotu verejnosti sa v súčasnosti stalo jedným z prostriedkov pre dosahovanie politických a ekonomických cieľov a upevňovania moci. Tento zmätok je jednou z príčin nedôvery voči tým, ktorým sme zverili do rúk spravovanie našej krajiny a nedôvery voči médiám (vrátane verejnoprávnych). Vari ide o to, zasiať nedôveru ľudí voči sebe navzájom? Na dôvažok sa táto nedôvera ešte stupňuje zverejňovaním utajovaných informácii (napr. prostredníctvom WikiLeaks a hackerských útokov na spravodajské služby a e-mailové schránky politikov), ktoré hovoria aj o pozadí fungovania „elít“. Na otázky k tejto téme nám odpovedal JUDr. Ján Čarnogurský (http://www.osobnosti.sk/osobnost/jan-carnogursky-51) – jedna z najvýznamnejších osobností moderného Slovenska.

Nie sme v súčasnosti o krok bližšie k tomu, pred čím „varoval“ G. Orwell ešte v polovici minulého storočia, keď vo svojom vizionárskom obraze totalitného svetového štátu „1984“ predpovedal systém modernej informačnej spoločnosti s perfektnou manipuláciou vedomia jednotlivca i celku? Už dlhší čas sa totiž zdá, že naša civilizácia akoby zakopla a narazila na prekážku, ktorú dosiaľ nepoznala a nevie ju prekonať. Alebo nejde ani tak o problém „našej“ (európskej) civilizácie, ako skôr o problém politického a ekonomického systému, ktorým, resp. v ktorom naša civilizácia žije, t.j. o problém liberálnej demokracie ako takej, jej neschopnosti samoregulačne vyriešiť zložité otázky prítomnosti, prekonať systémové ťažkosti do ktorých sa dostala?

Problém vidím v dvoch okruhoch. Liberálna demokracia síce nastoľuje relatívne veľkú slobodu vo vzťahu k štátu, no vo vnútri spoločnosti práve v rámci slobody, nebráni vytváraniu zdrojov moci, predovšetkým ekonomického a finančného charakteru. Tieto zdroje moci môžu zneužívať svoju moc oproti iným členom spoločnosti.
Ako príklad uvediem, že v liberálnej demokracii vyrastú oligarchovia alebo finančné združenia, ktoré ovládnu hlavné médiá a ich prostredníctvom ovplyvňujú verejnú mienku vo svoj prospech. Každý, kto sa postaví proti záujmom takýchto finančných združení, sa stane cieľom útokov médií, ktoré sú v moci takýchto združení.
Druhý okruh spočíva v tom, že liberálna demokracia vytvára podmienky pre formovanie teroristických združení, príp. pre prenikanie teroristických združení do vnútra štátu, ktoré potom vykonávajú teroristické útoky v štáte. Ako príklad uvediem vytváranie menšinových enkláv vo veľkých mestách, ktoré poskytujú úkryt a verbovacie prostredie pre teroristické zoskupenia.

Európska únia vo forme, v akej dnes existuje či funguje, nastolila v Európe dosiaľ nepoznaný status quo so všetkými kladmi a zápormi, aké spojenie veľkého počtu krajín do jedného celku prináša. Nie je tento proces kvázi predčasnej neoverenej homogenizácie podstatnou príčinou stavu o ktorom hovoríme?

Či podstatnou, neviem. Faktom je, že po vstupe bývalých socialistických štátov do EÚ v roku 2004 a následne, sa v EÚ ocitli dve dosť rozdielne skupiny štátov. Pôvodné členské štáty, príp. aj rozšírené o Španielsko, Grécko s viac – menej príbuzným historickým vývojom (s výnimkou Grécka) a nové členské štáty s úplne iným historickým vývojom (s výnimkou Českej republiky). Zladiť názory ľudí z prvej aj druhej skupiny nie je také jednoduché. Občania z druhej skupiny nie sú ochotní prijímať rozhodnutia typu zjednotenia daní alebo kvóty na prijímanie migrantov. Občania z prvej skupiny sú stále menej ochotní sa ekonomicky obmedzovať v prospech druhej skupiny. Analýzy brexitu ukázali, že veľký počet Východoeurópanov vo Veľkej Británii (cca 700 000), bol dôležitou príčinou víťazstva brexitu. Spomeňme si na referendum vo Francúzsku v roku 2004, kde sa počas kampane objavil argument o poľskom mechanikovi, ktorý vytláča francúzskych mechanikov. Nemecko je zatiaľ ticho, ale čas sa kráti. Nemecko potrebovalo v minulých desaťročiach dnešnú EÚ na prekrytie svojho zlého imidžu po vojne. Teraz už tento dôvod nie je natoľko aktuálny. Záverom, integrácia členských štátov EÚ asi postupovala príliš rýchlo, rýchlejšie, ako ju boli schopné národy prijať, a bolo by asi vhodné tempo integrácie zmierniť.

Podľa názoru čoraz väčšieho počtu ľudí neposkytujú najmä mainstreamové (vrátane verejnoprávnych) médiá dostatočné a hlavne objektívne informácie, potrebné pre diskusiu, tak nevyhnutnú pre správne fungovanie demokracie (presnejšie spoločnosti). Niekedy človek nadobúda tiež dojem, akoby sa po novembri ´89 stratil najfrekventovanejší pojem – názorová pluralita. Kto vysloví iný názor, než „mainstreamový“, môže byť veľmi ľahko označený ako populista či extrémista… Vari nie je jedným z hlavných atribútov demokracie sprostredkovanie objektívnych informácii občanom a na ich základe diskusia na akúkoľvek tému?

Tzv. politická korektnosť sa stala novou formou cenzúry na Západe. Ale nejde o nový jav. Z literatúry vieme, že napr. v Uhorsku, koncom 19. storočia zatvárali ľudí do väzenia za panslavizmus. Stačilo, keď sa niekto domáhal širšieho používania slovenčiny, príp. hovoril o spoločných znakoch jazykov a kultúry slovanských národov a už sa mohol dostať do väzenia. Historické poučenie z onej doby je dôležité aj teraz. Trestanie panslavizmu používal štát a vtedajšia vládnuca vrstva preto, že sami nemali silu na potlačenie slovanskej otázky, preto sa snažili používať represiu. Nakoniec im to nepomohlo a vtedajšie režimy aj štáty padli. Dnešný mainstream tiež už možno nemá silu na udržanie svojej hegemónie, preto sa snaží potlačiť iné názory. tzv. alternatívne. Uvidíme, na ako dlho sa mu to podarí.

Ako sa dá podľa Vás v súčasnej dobe dopátrať objektívnej pravdy? A dá sa vôbec?

Dá sa k nej veľmi priblížiť. Prijímať informácie z rôznych zdrojov, napr. z mainstreamovej tlače, tiež z alternatívnych médií a snažiť sa kriticky vyhodnotiť, kde je medzi nimi pravda. Pod „kriticky vyhodnotiť“ mám na mysli, že na prijímané informácie aplikujeme kritéria logiky a overeného poznania z minulosti, ktoré sme získali už na základnej a strednej škole.

Nedávno sa na verejnosť dostalo prostredníctvom WikiLeaks vyše 8700 dokumentov (a to je vraj len začiatok), ktoré údajne odhaľujú, akými nástrojmi CIA sleduje ľudí – prostredníctvom softvérových produktov, inteligentných telefónov, vrátane prístrojov iPhone, systémov Android a Windows, riadiacich systémov v automobiloch a pod. Známy výrok „Veľký brat ťa sleduje!“ z Orwellovho utopického románu „1984“ tak možno vnímať v reálnejšom svetle. Kam sa podľa Vás z tohto pohľadu uberá súčasný svet a my v ňom?

Pre mňa je zdrojom istoty aj optimizmu poučenie z minulosti. Napr. počas celého stredoveku v mestách upaľovali „bosorky“, pretože si ľudia mysleli, že tieto krivo obvinené ženy škodia svojim spoluobčanom. Nakoniec sa ľudstvo z toho dostalo, žiaľ, za cenu obetí životov tzv. bosoriek. Aj súčasný svet sa dostane zo zajatia umelých obvinení z jednej alebo z druhej strany. Ale najistejšou obranou je čistý štít každého jednotlivca, aby nebolo také ľahké ho obviniť z hocijakých neduhov. Ľudia s čistým štítom môžu ľahšie vzdorovať neoprávneným obvineniam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.