Monika Holečková – Štefánika neúspech neodrádzal.

O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa v súčasnosti hovorí najmä v súvislosti s TV anketou „Najväčší Slovák“, no bez ohľadu na to, Štefánik nesporne patrí k jednej z najväčších osobností novodobých slovenských dejín. 04. mája 2019 si pripomenieme 100 rokov od jeho tragickej smrti, „vďaka“ ktorej sa (podľa mnohých názorov) stal na Slovensku z neznámeho človeka, hrdinom. Na osobnosť Štefánika sme sa pozreli aj z inej perspektívy, a to v rozhovore s popularizátorkou histórie Monikou Holečkovou. Je autorkou blogu Pandorina skrinka (www.pandorinaskrinka.sk), v ktorom sa venuje moderným dejinám Slovenska. 

Štefánik bol kľúčovým negociátorom dôležitých medzinárodných dohôd a zmlúv, ktoré predchádzali vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Keby nebol Štefánik Štefánikom, vznikla by I. ČSR?

Československo bolo po I. sv. vojne jedným z nástupníckych štátov. Rozpad Rakúsko-Uhorska nebola „one man show“ Milana Rastislava Štefánika, ani Tomáša Garrigue Masaryka. Svoj zahraničný odboj mali aj Poliaci, Srbi, Chorváti a Slovinci. Všetci pracovali na spoločnom cieli. Je pravda, že z Československa sa stal “lovebrand”*. Mali sme légie. Tie by sa bez Štefánika nerozrástli. (*pozn. red.: lovebrand je značka, ktorá má pre zákazníka tak silnú príťažlivosť, že je automaticky uprednostňovaná pred inými značkami).
Ale na otázku, či by bez Štefánika vzniklo Československo, odpovedať neviem. Uzavrime to tak, že na našej časovej osi sa v roku 1915 Štefánik stretol s Masarykom a výsledkom ich spolupráce bolo Československo.

Boli predstavy Masaryka, Beneša a Štefánika o I. ČSR rovnaké, rozchádzali sa v niečom? Hovorí sa najmä Štefánikových „rozrtžkách“ s Benešom. Vraj existuje list, ktorý Beneš odoslal 9. apríla 1919 z Paríža Ivanovi Markovičovi. Údajne sa v ňom píše: „Se Štefánikem jsem měl konflikt. Je třeba, aby ste to vědel, ale to jen pro Vás. Je mezi námi konec – myslím úplný. Zachovejte věc výlučně pro sebe.“

V základnej veci sa zhodovali – Česi, Moravania a Slováci sa mali zjednotiť v spoločnom štáte. Mali trochu iné predstavy o tom, ako by mal tento štát vyzerať. Štefánik preferoval monarchiu, pretože nebol presvedčený o tom, že by demokratická republika mohla prežiť. Ale nakoniec to „predýchal“.
Vzťah Štefánika s Benešom bol premenlivý. Mali rozdielne povahy. Do roku 1918 bol Beneš v Štefánikovom tieni. Myslím, že sa necítil veľmi príjemne, ale vedel, že Štefánika potrebuje. Milan ho naučil pohybovať sa v parížskej vyššej spoločnosti. Keď sa to „Edko“ naučil, Štefánika už nepotreboval. To mohlo Štefánika po návrate zo Sibíra nepríjemne prekvapiť. Kto vie? K poslednej veľkej hádke došlo počas mierovej konferencie. Beneš podpísal nie úplne jednoznačné zmluvy s Francúzskom a Talianskom, následkom ktorých sa Taliani cítili byť Československom oklamaní. No a Štefánik mu to dával “vyžrať”.
Beneš o rozchode so Štefánikom písal aj Masarykovi, ktorý sa ešte snažil zmeniť jeho názor. Odmietavý postoj ku kritikom mal Beneš aj neskôr, už ako prezident. Ktokoľvek s ním nesúhlasil, musel preč z okruhu jeho spolupracovníkov.

Je pravda, že Masaryk falšoval Štefánikove podpisy?

Áno je. Nie vždy bolo možné stretnúť sa osobne a odsúhlasiť si nadchádzajúci postup. Masaryk pracoval v Anglicku, Beneš vo Francúzsku, Štefánik mal pokrývať Taliansko. Niekedy nebolo možné ani telegrafické spojenie. To sa stalo v prípade Washingtonskej deklarácie. Štefánik bol nezastihnuteľný cestou na Sibír. Masaryk musel urobiť prehlásenie čo najskôr, pretože cisár Karol I. vydal svoj manifest, v ktorom niektorým národnostiam Rakúsko-Uhorska sľuboval federatívne postavenie. Nemohol čakať na spojenie so Štefánikom. Musel dokument publikovať a pod-písal všetkých členov národnej rady.
Štefánika sa to dotklo, lebo o deklarácii sa dozvedel až z tlače. Bol dvojka v národnej rade po Masarykovi. Pred vznikom Washingtonskej deklarácie mu napísal dlhý list o tom, ako by malo prehlásenie vyzerať. Ale Masaryk sa jeho odporúčaniami príliš neriadil.

Známy je Masarykov výrok o tom, že Štefánik, ten slovenský drotár, im “otváral tie správne dvere“. V „triumviráte“ otcov zakladateľov ČSR sa Štefánik tradične spomína až na treťom mieste po Masarykovi a Benešovi. Odzrkadľuje toto poradie realitu?

Z písaného textu sa časom vytratí emócia. Masaryk Štefánika volal “Slováček” alebo “dráteníček”. Pretože bol proste… malý vzrastom. Poznal ho ako chudobného slovenského študenta v Prahe, ktorému bolo treba finančne pomáhať. O 15 rokov neskôr sa s ním stretáva v Paríži a tento “drateníček” má kontakty na vplyvných ľudí. Masaryk si ho doberal. Pretože je to v skutočnosti veľmi vtipná situácia. Kto by niečo také predpokladal?
V listoch ho oslovoval Milan. Mal k nemu iný vzťah ako k Benešovi. Pekne to dokresľuje Masarykov citát z roku 1932: „Chodili jsme často spolu po Paříži. Měl různé slabůstky – no kto jich nemáme – a já jsem se mu posmíval. Co se nasmál! Dosud ho slyším, jak srdečně se dovedl smát. Měl jsem ho opravdu rád.“
A prečo sa uvádza tretí? Podľa našej časovej osi sa Štefánik k Masarykovi a Benešovi pridal ako posledný. Ak by sme mali uvádzať poradie podľa funkcie v národnej rade, potom by to bolo takéto: Masaryk, Štefánik a Beneš.

Prečo Masaryk a Beneš dopustili, aby na prvom spoločnom zasadaní exilovej a domácej česko-slovenskej vlády bol Štefánik odstavený tým, že ho vymenovali za ministra vojny (ministrom obrany sa stal Václav Klofáč)?

Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo a bolo potrebné rýchlo sa dohodnúť a vyhlásiť nezávislosť. Beneš sa s predstaviteľmi domáceho odboja stretol vo Švajčiarsku. Domáci politici chceli funkcie, lebo niektorí z nich pre spoluprácu s odbojovým hnutím skončili v base. Aj Václav Klofáč. Štefánika nikto z domáceho odboja nepoznal a Beneš zrejme tiež nevyvíjal iniciatívu navyše.
Masaryk plánoval neskôr urobiť personálne zmeny. Počítal napríklad s tým, že Štefánik po návrate do vlasti Klofáča vystrieda. Myslím, že v zápisoch jeho archivárky sa píše, že bol menami vo vláde zhrozený. Klofáča nakoniec vystriedal ďalší Slovák Ivan Markovič.

Čím Vás Štefánik najviac prekvapil?

Všestrannosťou a húževnatosťou.

M.R. Štefánik nebol doma až taký známy, ktoré jeho činy považujete za najdôležitejšie, kľúčové pre slovenský národ?

Asi najdôležitejšie bolo, že sa pridal k čs. zahraničnému odboju. Druhá vec, ktorá Slovákom pomohla, boli talianske československé légie, ktoré vďaka Štefánikovi vznikli. Práve legionári z Talianska okupovali Slovensko a vybojovali nám Bratislavu. No a nakoniec to bola Štefánikova predčasná smrť, ktorá z doma neznámeho človeka urobila národného hrdinu.

Aké hodnoty Štefánik vyznával? V čom by sme si mali vziať z jeho života príklad?

Neviem úplne presne, aké hodnoty boli pre Milana Rastislava Štefánika dôležité. Myslím si, že chcel byť čestným človekom. Nie všetko sa mu v živote podarilo, ale neúspech ho neodrádzal od činnosti. Schopnosť neupadnúť do letargie môže byť inšpiratívna aj v 21. storočí.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.