Bol to neoliberalizmus, ktorý vo svete spôsobil priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými? Zástancovia tejto ideológie sú presvedčení, že iba trh funguje dobre a naopak, štát zle. Podľa výskumu RAND Corporation (www.rand.org) sa počas posledných štyridsiatich rokov neoliberalizmu v USA, bohatstvo (odhad 50 biliónov $) presunulo od 90 % populácie – chudobní a stredná trieda, k 1-mu % bohatých. V USA žije údajne 40 mil. ľudí pod hranicou chudoby a ďalšie milióny ťažko pracujú, aby sa do nej nedostali (viď.: https://www.youtube.com/watch?v=bmvKFHMPJtk&t=9s). Je naozaj problém v spoločenskom zriadení alebo skôr v morálke jednotlivcov?
Zhovárali sme sa s Radovanom Šoltésom – pedagógom Katedry filozofie a religionistiky z Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity. Je autorom kníh: Politika a etika v živote kresťana; Starosť o dušu v súčasnom svete; Propaganda, manipulácia a logické klamy. Úvodom treba ešte poznamenať, že odpovede sú ladené skôr cez etiku, ako ekonomiku…
Podľa niektorých štúdií sa rozdiely medzi chudobnými a bohatými zväčšujú – stále väčšie množstvo majetku vlastní stále menší počet ľudí. Je problém v systéme neoliberalizmu alebo je to o morálnych kvalitách jednotlivcov(bohatí sú nenásytní a boli by, nech by bol systém akýkoľvek). Aký je Váš názor?
Pápež František poznamenal, že problémom nie je nasýtiť chudobných, ale bohatých. Niečo na tom bude. Tento problém nesúvisí ani s liberalizmom ani s neoliberalizmom, ale s človekom. Liberalizmus ani neoliberalizmus predsa nie je nejakou samostatnou realitou, ale je to spôsob správania a myslenia človeka, podobne ako socializmus. Tu však musíme byť opatrní a rozlišovať medzi individuálnou a sociálnou etikou.
Nie každý problém v spoločnosti možno zúžiť na problém jednotlivcov, pretože súvisí so systémom, ktorý je v podstate obsiahnutý v legislatíve. Zlý zákon (zákon, ktorý je v rozpore so spoločným dobrom) napríklad legitimizuje možnosť konať zlým spôsobom a skúsenosť jasne potvrdzuje, že sa to stane. Na druhej strane ide vždy o konkrétnych ľudí, ktorí sa takto rozhodnú konať alebo nekonať, prípadne zlý zákon zmeniť. Tu sa však dostávame k téme etiky a kultúry. Ak chcete mať dobrú spoločnosť, musíte sa starať o to, aby všetkým jej členom bolo v čo najväčšej miere umožnené stať sa dobrým človekom. To bolo kľúčovým predpokladom gréckej polis. Nikto sa nerodí ako zrelý človek. To je to otázka výchovy a vzdelania. Takže riešenie úzko súvisí s kultivovaním človeka ako človeka. V tom máme ako západná kultúra značný deficit. Nakoniec zakladatelia ekonómie hovorili jasne, že hybným mechanizmom trhu je egoizmus a preto spravodlivosť (teda etika) musí byť konštrukciou ekonomiky, ináč povedie k patológiám. My sme však ekonomiku od etiky de facto oddelili a povýšili ju za hlavné kritérium vo všetkých oblastiach života a to ako na strane pravice, tak aj ľavice. Zaujímavo to reflektuje súčasný francúzsky mysliteľ Gilles Lipovetsky.
Takže problém nespravodlivého rozdeľovania bohatstva je podľa mňa v morálke.
Z posledných rokov je jasné, že „všemocný“ trh všetko nevyrieši. Máme tu hospodárske krízy, počas ktorých škody musí zachraňovať štát, a to väčším zadlžovaním (nás všetkých). Prečo podľa Vás politici nehľadajú hlbšie príčiny, ale riešia len následky?
Myslím, že sú politici, ktorí hľadajú, politici, ktorým to je jedno a politici, ktorí výslovne idú za svojimi záujmami. Ale to nie je nič nové. V minulosti to bolo aj horšie – spomeňme si na otrokárstvo a nevoľníctvo. Politikov si však volíme my. Vieme ale dostatočne prezieravo rozlišovať, kto je akým človekom? Zaiste nemáme „božské“ poznanie, ale neraz vidíme napríklad predchádzajúce skutky nejakého politika, ale my si ho aj tak idealizujeme, pretože nás oslovuje napríklad jeho rétorika, asertivita (teda skôr arogancia, s akou dokáže ponížiť svojho politického súpera) a možno aj nejaká špecifická charizma. Potom to je už len o emóciách a nie konštruktívnej racionalite.
Som presvedčený, že ak človek opakovane zlyháva v nejakej čnosti, nemôžete očakávať, že sa v inej veci bude riadiť spravodlivosťou. To je problém, na ktorý by som rád upozornil. Súčasný americký psychológ Jonathan Haidt o tom písal v jednej knihe, ktorá vyšla pod názvom Hypotéza štěstí. Ako sociálny psychológ si začína uvedomovať, že isté tradíciou overené princípy a nástroje, ktoré sme začali opúšťať, sa nám vrátia takpovediac aj s úrokmi. Jedným z nich je podcenenie formovania v čnosti. V súčasnom etickom diskurze sme prešli od etiky čnosti, ktorá má deontologický charakter, k etike konzekvecializmu – teda sa zaoberáme činmi z hľadiska následkov a v preekonomizovanej dobe v podstate úžitku. Je to pragmaticky atraktívnejšie, ale nenechá nás to bez následkov. Klasická náuka o čnostiach nie je o asketickom seba-premáhaní, ale o naučení sa dobrému životu. Nie nadarmo múdrosť, spravodlivosť, vytrvalosť a miernosť sa nazývajú kardinálnymi čnosťami. Ten názov je aj od slova cardo čo označuje pánt, na ktorom sa otvárajú dvere. Teda, že takýmto spôsobom konania a uvažovania sa mi otvoria dvere do života a nielen do nejakého konzumného prežívania, ktoré je trvalo poznačené strachom, neistotou a agresivitou – žeby tomu zodpovedalo to, čo sa deje na burzách?
Ako si vysvetľujete, že konzervatívni politici západnej spoločnosti, ktorí sa často proklamujú ako opoziční voči liberálom, sa v ekonomických otázkach v podstate stotožnili s neoliberalizmom? Alebo je ich prezentovanie sa ako „konzervatívni“ len proklamatívne?
Konzervativizmus, ako ani ostatné politické spektrá nie sú jednoliatym celkom. Vždy tu máte rôzne prechody. My by sme však chceli čiernobiely svet, pretože sa v ňom dá ľahšie orientovať. Taký ale nie je. Zaiste, niektoré problémy majú zjavnejšie a iné skrytejšie príčiny, ale vždy ide o komplex rôznych okolností a javov. V podstate je to starý filozofický problém týkajúci sa celku a časti. Logicky sa nám môže javiť, že celok je zložený z častí, ale to nie je pravda. Prečo? Nuž preto, lebo časť vždy ostane časťou a nikdy nevieme koľko častí potrebujeme, aby sme dosiahli celok. Samozrejme, že my po celostnom uchopení života a poznania túžime, ale vždy máme len nejaké jeho časti. Je to podmienené našou kapacitou mysle, históriou a jednoducho všetkým tým, čo nás formuje. Preto aj zložité problémy chceme podľa návodu Descarta rozložiť na časti a tak ich vyriešiť. Sčasti to môže fungovať pri malých veciach a to robia empirické vedy, ale pri zložitých systémoch to možné nie je, ani v empirických vedách. Naša myseľ nás však vedie k tomu, aby sme zjednodušovali a dopúšťali sa klamu spájania – z jednej alebo z pár informácii skonštruovali celostnú realitu a tento pohľad nazvali pravdou. Naše emócie sa upokoja a my si myslíme, ako dobre tomu rozumieme. Tak je to aj so súčasnými problémami vo svete. Nie sú podľa mňa spôsobené len niekoľkými politikmi, ani oligarchami, ani nejakým politicko-ekonomickým systémom hoci nespochybňujem ich podiel zodpovednosti na nespravodlivom rozdeľovaní bohatstva, ale je to aj o preferencii hodnôt v myslení voličov, o tom, čo dostali do vienka vo svojej výchove, o ich vôli úprimne hľadať pravdu a niečo pre ňu urobiť, o vonkajších vplyvoch, ktoré môžu súvisieť s prírodnými javmi atď. Preto výzva zamerať sa na celok je veľmi vážna aj keď budeme vždy len v pozícii hľadania. No práve preto ho nesmieme zredukovať na časť (naozaj problém nie je len v neoliberálnom myslení niektorých ľudí ani v opačnom tábore). Takto to však predstavujú politici v kampaniach. Ukazujú na konkrétnych vinníkov a pochopiteľne sľubujú konkrétne kroky, ktoré podľa nich povedú ku zmene celej paradigmy – samozrejme v prospech všetkých. Ak sú úprimní aspoň k sebe tak si priznajú, že to nie je možné. Aj takéto sľuby čosi odhaľujú z charakteru tých, ktorí sa usilujú o našu priazeň vo voľbách.
Súhlasíte s tvrdením, že to, čo dnes vidíme, je relatívne nový fenomén, ktorý možno nazvať prechodom k autoritárskemu liberalizmu? Je hlboko liberálny, no zároveň sa snaží ľuďom nanucovať svoje myšlienky a spôsoby riešenia a kto vysloví iný názor, je zosmiešňovaný a osočovaný…
Je to prirodzená reakcia na to, keď systém prestáva fungovať. Hľadáme rýchle, jasné a trvalé riešenia. Keď sme presvedčení, že máme pravdu, tak neváhame siahnuť aj po totalitných nástrojoch, ako sme to explicitne zažili za komunizmu. O tom, keď človek prepadne ilúzii o vlastnení pravdy, výstižne napísal ruský teológ a filozof Vladimír Solovjov tieto slová: „Ty sám v sebe si vyvolený, ktorý má právo na výlučné postavenie. Ak sa stala pravda tvojou osobnou dôstojnosťou a prednosťou, znamená to, že tvoje mienky sú už pravdou, a druhí ju musia uznať. Keď vládneš pravdou, nemôžeš upadnúť do omylu – si neomylný.“ (Duchovní základy života). K tomu už niet čo dodať. Preto si musíme chrániť demokraciu, ktorá zatiaľ najefektívnejšie chráni slobodu voči totalite. Nie všetko, čo sa však za demokraciu skrýva, je aj automaticky demokratické.
V Európe sa neoliberalizmus presadzuje pomalšie ako v USA, stále tu máme sociálne výhody, regulácie. Je spoločnosť na Slovensku natoľko zrelá a zodpovedná, že si tieto sociálne výhody dokáže uchrániť a rozvíjať? Sú ľudia na Slovensku pripravení čeliť súčasným a budúcim výzvam?
Neviem, či to nie je zjednodušenie vnímania sociálnych výhod. Aj v USA je veľa rôznych sociálnych programov v závislosti od aktuálnej politiky, ale principiálne je sociálna politika postavená na zásluhovosti. Štát sa snaží ponechať čo najväčší priestor pre vašu slobodu a preto menej zdaňuje. Nedostávate napríklad prídavky na deti, ale máte úľavu na dani. U nás sa riadime skôr princípom solidarity, čo znamená, že platíme väčšie dane, ale akú výhodu dostanete určí štát, čo môže a neraz aj vedie k tomu, že sa s tým robí „politický obchod“. To môžeme vidieť v každej predvolebnej kampani. Čo je lepšie? Psychologicky je pochopiteľne lepšie, keď vám štát prispeje napríklad nejakou sumou peňazí, ale v skutočnosti tá suma je z vašich daní. Je tu potom veľký priestor pre isté formy manipulácie. Tá otázka len opäť otvára problém pravicovo a ľavicovo orientovanej politiky. V závislosti od problému môže byť vhodnejší jeden alebo druhý prístup. Problémom je, že sa to robí paušálne a to vedie ku kreovaniu nových problémov – napríklad masívne sociálne výhody vedú k podporovaniu pasivity, hoci ony samé osebe nie sú zlé. Opäť sme pri probléme ľudskej povahy, ktorá má sklon k tvorivosti, ale aj k lenivosti. A zároveň je rozdiel, či(veľmi zjednodušene povedané) je človek extrovert alebo introvert. Extroverti majú skôr cit pre zásluhovosť a slobodu podnikania preto inklinujú k pravicovým sociálnym politikám a introverti zase viac vnímajú dôležitosť solidarity a starostlivosti o druhých a preto sa klonia skôr k ľavicovo orientovanej politike. Nikdy nebudeme mať v spoločnosti len jedných alebo druhých, a preto by sme sa mali učiť viesť dialóg. Sme ale toho schopní? Preto v politike neexistuje jedno a trvalé riešenie. K tomu sa vždy hlásili len ideologický orientované typy politík a myslenia.
