Zuzana Beňušková – Akí sme?!

Tak, ako každý človek, aj každý národ prechádza svojim vývojom, zažíva obdobia radosti, či strasti, obdobia pádu, či vzkriesenia. A zrejme tak ako aj človek, aj národ sa mení. Akí sme my Slováci v súčasnosti, čo chceme, kam kráčame, čo je pre nás dôležité? Na otázky odpovedala etnologička Prof. PhDr. Zuzana Beňušková, CSc. (https://cs.wikipedia.org/wiki/Zuzana_Be%C5%88u%C5%A1kov%C3%A1) z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, prednáša tiež na Katedre etnológie a folkloristiky Filozofickej fakulty UKF v Nitre. 

Slováci ako národ boli podľa Otovho náučného slovníka z r. 1906: „lid pilný, vytrvalý a skromný, ale také vzdorovitý, umíněný, konzervativní, k inteligentům nedůvěřivý, houževnatě lnou na mateřštině,…“ Ako by ste charakterizovali Slovákov v r. 2020? Ako sme sa ako národ vyprofilovali sami voči sebe a ako voči zahraničiu? Vieme čo chceme a akými chceme byť?

Staršie charakteristiky národov sú zaujímavým čítaním, táto reflektuje obdobie národného obrodenia a zhruba storočie intenzívnej maďarizácie, z ktorej si Slováci vyrobili „tisícročnú porobu“. Ale už sme o vyše storočie ďalej a charakterizovať národ v roku 2020 niekoľkými prívlastkami by čelilo oprávnenej kritike.
Stretávajú sa dva základné prístupy k charakteristikám národov – jeden, tzv. esencialistický, ktorý vidí podstatu národa v objektívnych kategóriách, ako je spoločné územie, história, jazyk, tradície, etnonym a na základe toho vytvorený pocit príslušnosti k národu. Druhý prístup chápe národ ako konštrukt, ktorý nemusí byť založený na ničom z predchádzajúcich prvkov, jednoducho sa „vytvorí“ propagandou, inštitucionalizáciou, administratívnym vymedzením a pod.
Národy, ktoré vznikali v 19. storočí mali čosi aj z jedného aj z druhého prístupu. Bolo to obdobie „vytvárania“ národov najmä prostredníctvom vzdelávacích, kultúrnych a politických inštitúcií a národných dejateľov, ktorí sa o rozšírenie ich vplyvu v rámci Uhorska snažili, keďže etnická politika začala byť neúnosná. Karty zamiešala prvá svetová vojna a obojstranná výhodnosť spojenia s Čechmi.
Zaujímavé je, že pokiaľ Česi minulý rok spokojne oslavovali 100 rokov vzniku Českej republiky, Slováci sa dištancovali aj od dňa vzniku Československa. Keď deklarovali pristúpenie Slovákov k spoločnému štátu, už dva dni bol po dohodách vyhlásený, len v povojnovom komunikačnom chaose správy z Prahy do Martina včas nedorazili.

Výrok F. M. Dostojevského: „bez vyššej idey neobstojí vo svete ani človek, ani národ“, sa dá považovať za nadčasový. Aké/ktoré vyššie/nadčasové idey ľudia na Slovensku najčastejšie vyznávajú? Menia sa časom alebo sa národy vo svojej podstate ani príliš nemenia?

Zaujímavou osobnosťou vo vyššie uvedenom období bol slovenský politik Milan Hodža. Postavenie Československa videl v tom, že „robíme sprostredkovateľa medzi civilizáciou západnej a civilizáciou strednej a východnej Európy. Táto úloha sprostredkovateľa tvorí snáď základný rys našej krajiny“ (M. Hodža publicista, politik, vedecký pracovník, 1930, s. 713). Myšlienka „Medzi-Európy“ sa objavuje u stredoeurópskych vedcov aj po roku 1989. Z tejto pozície Slovákov asi vyplývajú niektoré charakteristiky, asi práve také, ktoré smerujú k názorovej aj geopolitickej mnohoprúdovosti v slovenskej spoločnosti. Ťažko ju zamieňať s národom. Hoci je Slovensko označované ako národný štát, zároveň je už po stáročia multietnické. Jednotlivé generácie v súčasnosti majú celkom odlišné politické skúsenosti, rôzna je aj otvorenosť k ostatnému svetu. Vytvorili sa akési stereotypy, že konzervatívci sú patrioti, vzorní veriaci a sympatizujú s Ruskom a liberáli sú obdivovatelia Ameriky a Západu, bezbožníci bez citového vzťahu k Slovensku. Ale to je nezmysel, existuje mnoho rôznych prienikov. Len možno politické strany ich málo reflektujú. Potom vzniká dilema – koho voliť?

Podľa prieskumov je dôvera v slovenské súdnictvo na úrovni okolo 20 – 30 %, napr. vo Fínsku, Dánsku je to 80 %. Čím si vysvetľujete, že práve v otázke spravodlivosti naša spoločnosť tak veľmi zlyhala?

To, čo sa prevalilo od smrti Jána Kuciaka a jeho partnerky na jednej strane potvrdilo, čo mnoho vnímavých ľudí tušilo, ale až také obludné zlyhanie súdnictva a právneho systému – to je ten hnus. A že sa ani veľmi neponáhľame k náprave, svedčí o tom, že nejde len o zlyhanie jednotlivcov, ako sa to niektorí optimisti snažia nahovárať, ale ryba smrdí od hlavy. A zrejme mnohým nasmradeným hlavám vyhovuje, že je to tak, ako je a akákoľvek zmena by mohla byť pre nich nepríjemná. Akáže už v takejto situácii môže byť dôvera občana k súdnictvu! Kedysi bolo predvolebnou agendou skrátiť nekonečne dlhé termíny, keď sa deťom bez rodičov mala zabezpečiť nová rodina. To už teraz nikoho nezaujíma. Topíme sa v hospodárskej kriminalite krytej finančnou oligarchiou a partokraciou, tušíme kde končia peniaze, ktoré mohli ísť na zdravotníctvo, školstvo, sociálnu starostlivosť atď. To je naozaj zlyhanie spoločnosti, na ktorom máme v podstate všetci nejaký podiel. Aj tí aktívni, aj tí mlčiaci.

30 rokov od Novembra ´89 vychádza na povrch stále väčšie množstvo informácií, ktoré poukazujú na obludnú korupciu v našom štáte. Z čoho pramení táto slabosť pre korupciu v spoločnosti? Dokáže sa podľa Vás naša spoločnosť z tohto stavu niekedy vymaniť? Sme vôbec schopní spravovať svoj vlastný štát slušne, normálne, v medziach zákona?

Rozhorčila som sa už pri predošlej otázke. Ale Kočnera poznám spred roka ´89, keďže bol môj sused v petržalskom paneláku. Po revolúcii sa v ňom dlho neohrial a všetci susedia sme sledovali jeho vzostup v našej spoločnosti. Vydržalo mu to 30 rokov! A skoro všetci (nemyslím osobne, ale politicky), ktorí viedli tento štát, s ním nejako kolaborovali. Najhoršie je, že Kočner je len špička ľadovca… a skoro všade, kde človek šľapne, nájde nejakú špinu.
Pohybujem sa v oblasti vedy a vysokého školstva, zaujímam sa o regionálnu politiku. Vysoké školy sú prebujnelé, všetci to vieme a nič sa nedeje. Nemyslím, že by sa mali redukovať miesta ich pôsobenia, sú významným prínosom pre mestá aj mestečká, ale pre Slovensko by spokojne stačilo zopár VŠ, ktoré by mali svoje pobočky a na nich by bez obmedzenia mohli učiť tí najlepší odborníci, ktorých škola má. Teraz učia len na svojich školách, resp. prilepšujú si finančne na ďalších, učia len málo študentov ale zato veľa predmetov, skoro ako na 1. stupni ZŠ. Takto sa kvalita nedá vyrobiť. Iný príklad: pred rokom sme sa kolektívne pobavili na starostke Fekišoviec, ale prečo nechávame toľko malých samostatných obcí, ktoré si samé so sebou nevedia rady? Celý ich príjem z podielov na dani ide na ich samosprávu, na rozvoj nezostáva – tu si zoberme príklad z Dánska. Dalo by sa hovoriť o množstve malých základných škôl, univerzálnych nemocníc atď.
Pod rúškom demokracie nechávame všetko na samovývin, regulácie sa každý bojí, pretože je nepopulárna a mohla by sa negatívne odraziť vo volebných výsledkoch. Úplne špeciálna téma je oddelenie cirkvi od štátu, ktorého sa politici boja ako čert svätenej vody. A tak sme v niektorých ohľadoch aj tak trochu štát klerikálny.
Keď sme vstupovali do EÚ, hovorila som si, že sa aspoň uprace náš právny systém v súlade s tým vyspelým demokratickým. Asi nikto nečakal koľko korupcie prinesú eurofondy. Mám pocit, že na Slovensku sa v našich familiárno-klientelistických vzťahoch odhalí každá skulinka, ktorá sa dá využiť a zneužiť a tie najväčšie podvody zostávajú nedotknuteľné. Za socializmu sa hovorilo: kto nekradne, okráda svoju rodinu. Dnes skôr platí: v malom sa kradnúť neopláca. Občas si spomeniem ako som v pozícii vedúcej katedry musela začiatkom každého roka odovzdať svoje majetkové priznanie – pri tabuľkovom učiteľskom plate, keď človek tŕpne čo urobí, keď sa mu naraz pokazí aj pračka aj chladnička, som to vnímala ako ponižujúce. Ale s veľkými rybami si rady nevedia ani dnes, parlament sa dôsledne stará aby to tak bolo.

Čo je príčinou javu, že vo väčšine sporov a debát na Slovensku v akejkoľvek spoločenskej sfére akoby išlo o to, každému dokázať, že on má pravdu a nie jeho blížny? Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, dokonca i rodinný život sú týmto „pretekaním“ doslova otrávené. Akoby nešlo o pravdu samotnú a prípadné obohatenie sa o zaujímavé myšlienky, či podnety od druhého človeka, ale o dôkaz, že „došlo na moje slová“…

Raz, keď sme sa bavili o českom „mantinelizme“ naši českí kolegovia – etnológovia skonštatovali: vy Slováci to máte dobre, sadnete si do krčmy a tam si to všetko vydiskutujete. Možno na lokálnej úrovni to ešte ako-tak funguje, ale keď ide o peniaze, a to ide skoro vždy, začína boj. Je pravda, že politika rozdeľuje aj rodiny. Keď má byť pokoj v rodine, či na pracovisku, je táto téma tabu. Jedna vec je však rozprávať a druhá konať. Myslím, že na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí sú ochotní zanietene poctivo pracovať, obetovať svoj čas pre hodnoty, ktoré uznávajú a spájať sa s rovnako zmýšľajúcimi. Ale dosť je aj tých, ktorí sa ešte neprebrali z tvrdého spánku a nepomáhajú im ani blesky hromu z našej hymny. Slováci sa vedia spojiť keď ide o šport, folklór, to sú zároveň aj odpútavače od politiky a zdroje národnej hrdosti. Aj s tým sa však pred voľbami manipuluje, prichádzajú nesystémové dotácie (z peňazí nás daňovníkov), cez ktoré je snaha zalíškať sa voličovi. Zase ďalšia skulinka, z ktorej sa dá ťažiť. Pretekanie je stimulujúce, ale keď nemajú všetci súťažiaci rovnaké podmienky, je to vlastne podvod. Asi jedinou šancou na Slovensku je dobre pozerať na prsty tým, ktorí rozhodujú, ale musia si pozerať aj oni navzájom, ostatní totiž všade nedovidia. A keď príliš začne chutiť moc, účinné je občas aj prestriedať. Snáď jedinou útechou, ale biednou, je to, že Slovensko nie je jediné, ktoré spravuje svoj štát tak, ako keby si ho nezaslúžilo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.