Po prvom rozhovore s PhDr. Vladimírom Turčanom, členom Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV a kurátorom Archeologického múzea v Bratislave (https://www.nazor.info/vladimir-turcan-zivot-na-velkej-morave/), prinášame jeho pokračovanie a od Veľkej Moravy prechádzame k jej rozpadu a k vzniku Uhorska, ktoré bolo multietnickým štátnym útvarom trvajúcim neuveriteľných 1000 rokov. Uhorska, ktoré bolo tak ako Veľká Morava vlasťou našich predkov, ktorí sa významne podieľali na jeho vzniku a formovaní. Uhorska, ktorého sa nepochopiteľne stránime.
Napriek tomu, že naši veľkomoravskí a neskôr už slovenskí predkovia boli od začiatku pri vzniku a formovaní Uhorska a počas celých takmer 1000 rokov ovplyvňovali jeho vývoj a štruktúru, dištancujeme sa od uhorskej štátnosti. Prečo je to tak?
Je to výsledok nacionalizmu, ktorý sa musí od okolitých národov dištancovať negativisticky až nenávistne. Vedome sa vyhľadávajú disharmonické faktory vo vzájomných vzťahoch, zdôrazňuje sa reálne alebo vykonštruované utrpenie. Fakt je, že nám stále chýbajú komplexné dejiny Uhorska od slovenských historikov. Máme síce viac monografií, ale obsahovo sú to vlastne dejiny Slovákov na Slovensku. Pritom, ak by sme chceli napísať komplexné dejiny Slovenska, boli by tam okrem Slovákov aj Maďari, Nemci, Židia, Chorváti a ďalší. A Slováci by dlho neboli na prvom mieste… Ale ak by sme chceli napísať dejiny Slovákov, museli by sme spracovať aj osudy Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Poľsku, na Ukrajine… A to je až do roku 1918 stále vlastne o Uhorsku.
Tak, ako to už väčšinou býva, vzniku štátov predchádza násilie. Stretli sa počas obsadzovania územia Veľkej Moravy starí Maďari ešte s nejakým odporom alebo v tej dobe bola Veľká Morava už v rozvrate? Rokovali s niekým o území, ktoré chceli obsadiť?
Podľa posledných výskumov Veľká Morava vlastne nikdy nebola integrovaným štátnym útvarom. Po smrti Svätopluka zosilneli odstredivé tendencie hlavne okrajových regiónov, v podstate okupovaných po Svätoplukových výbojoch, ktoré mu museli odvádzať dane. Veď aj Metod odporučil vislanskému kniežaťu, aby sa podrobil dobrovoľne, inak to bude násilím. V čase príchodu starých Maďarov sa Veľká Morava nachádzal vo vnútornom rozklade. Z centrálnych hradísk v Nitre a v Bratislave nie sú archeologicky doložené žiadne stopy bojov. Boli síce preskúmané dve jamy, datované na prelom 9./10. storočia, s nahádzanými ľudskými kostrami, ale bez staromaďarských nálezov. Môže ísť aj o doklad vtedy prebiehajúceho vnútorného konfliktu na Veľkej Morave.
Pokiaľ sa týka možných rokovaní, k dispozícii je len informácia o stretnutí Svätopluka so starými Maďarmi a darovaní bieleho koňa, ale tejto správe sa nedá dokázať reálny základ – ide skôr o symbol či prirovnanie, opakujúce sa v starších kronikách, ako to bolo v tom čase zvykom (takéto prvky nachádzame aj v životopisoch Cyrila a Metoda).
Odhadom, koľko bolo vtedy Maďarov a koľko obyvateľov Veľkej Moravy?
Netrúfam si to odhadnúť, ale možno hovoriť maximálne o niekoľko sto tisíc ľudí na oboch stranách. Podstatné však bolo, že starí Maďari tvorili kompaktné zoskupenia, Slovania boli roztrúsení na relatívne veľkom priestore. Samotné obyvateľstvo dnešného juhozápadného Slovenska nepredstavovalo pre nich vojenský problém.
Aký postoj zaujali vtedajší Maďari k miestnemu obyvateľstvu, kultúre, spôsobu života a miestnej samospráve? Aké boli vzťahy medzi oboma etnikami?
Po stabilizovaní situácie postupne vznikal spoločný hospodársky priestor. Vznikla spoločná, tzv. belobrdská kultúra. Vidiecke obyvateľstvo však dlho trpelo chudobou.
Dalo by sa povedať, že Veľká Morava dala základ k vzniku uhorského štátu?
O kontinuite v tomto zmysle hovoriť nemožno, veď došlo k výmene mocenských elít a slovenská časť Veľkej Moravy bola vlastne len severnou perifériou vznikajúceho uhorského štátu. Hradiská v Bratislave a v Nitre síce po dočasnom úpadku a sídelnému regresu znova slúžili ako regionálne centrá, ale k prípadnému preberaniu administratívneho usporiadania sa je ťažko vysloviť, keďže nevieme napr. ani to, kadiaľ prebiehala pôvodná hranica medzi územím podliehajúcom nitrianskemu a bratislavskému hradisku.
Čo sa dialo potom, ako prebiehalo kreovanie uhorskej štátnosti a vzťahu obyvateľstva k svojmu kráľovstvu a panovníkom?
Nemáme doklady o konflikte medzi pôvodným obyvateľstvom a dovtedy kočovne žijúcimi starými Maďarmi. Podľa jazykovedy Maďari po usadení preberali slovenskú poľnohospodársku terminológiu, čo naznačuje postupné súžitie. Ale podľa archeologických nálezov sa žilo oproti predchádzajúcemu veľkomoravskému obdobiu chudobnejšie – napr. v hroboch absentujú luxusnejšie šperky. Upevňovalo sa kresťanstvo bez ohľadu na jazyk a začali sa raziť mince.
Budúcnosť Uhorska v rôznych konfliktoch viackrát závisela od postoja Nitrianskych kniežat a slovanských veľmožov, ktorí svoju vernosť uhorským panovníkom dodržiavali. Aké postavenie si v rámci Uhorska zachovávalo Nitrianske kniežatstvo (približne dnešné Slovensko)?
Podľa zachovaných písomných správ sa dá ťažko vyjadriť k podielu slovanských veľmožov na tvorbe a budovaní Uhorska. Ale čitateľom odporúčam knihu J. Steinhübela Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska (Bratislava 2016), kde nájde kvalifikovanú analýzu tohto obdobia vrátane odpovede na otázku.
Národnosť tu však nehrala rolu. Skutočne, kritériom bola vernosť panovníkovi. Nitrianske kniežatstvo bolo len jedným z administratívnych celkov, pre slovenské dejiny samozrejme dôležité, ale v rámci Uhorska jedným z viacerých.
Keď človek navštívi cudziu krajinu často na neho doľahne „chuť“ tejto krajiny, akýsi celkový dojem. Aký dojem a chuť by mal cudzinec v stredovekom Uhorsku?
Môžem sa vyjadriť len k najstaršiemu obdobiu, z ktorého konkrétne správy týkajúce sa priamo Slovenska nemáme. Snáď ale stojí za zmienku správa arabského obchodníka z 12. storočia, ktorý spomenul Bratislavu pod názvom Buzana.
Ale asi to v Uhorsku príliš príťažlivo nevyzeralo. Keď v roku 1147 navštívil biskup Otto z Friesingu v súvislosti s križiackou výpravou Uhorsko, našiel tu špinavú krajinu, takže sa začudoval, ako túto krásnu prírodu mohli dostať takí divokí barbari.
Dalo by sa povedať, že takmer počas celej histórie obyvateľstvo Uhorska bez rozdielu etnicity žilo spoločne vedľa seba, spoločne sa radovalo, spoločne trpelo, bojovalo, spoločne sa podieľalo na budovaní štátu. Ako si vysvetľujete z tohto pohľadu násilnú maďarizáciu v 19. storočí?
Maďarský nacionálny pohyb bol namierený predovšetkým proti Rakúsku. Maďarizácia bola skutočne tak agresívna, že sa stala kontraproduktívnou z hľadiska samotnej Budapešti. Až dovtedy sa veľká časť obyvateľov Slovenska nevedela národnostne vymedziť – napr. vo vtedajšom Pressburgu sa žilo v dvoj až trojjazyčných rodinách. Analýza tohto procesu je však otázka pre historikov, korí sa zaoberajú týmto obdobím. Ale nacionalizmus nebol maďarským, ani slovenským výmyslom.
Ak by k maďarizácii nedošlo a všetky národnosti by mali rovnaké postavenie, môžeme len špekulovať, či by sa Uhorsko nezachovalo. Vzhľadom k histórii a kultúre tohto územia to bezpochyby mohol byť mimoriadne zaujímavý štát…
Iste by aj bol, teda vlastne Rakúsko-Uhorsko – doma by sme boli od Tatier po Stredozemné more a od Krušných hôr po Podolskú vrchovinu. Doma by sme boli v Karlových Varoch, Innsbrucku, Terste, Kluži či Ľvove. Slovenčina by sa stala zrejme ešte marginálnejším jazykom, ako bola na konci monarchie, od detstva by sme nasávali nemčinu a maďarčinu. Teda „my“ – to asi nie. Zoznamovali a manželstvá by uzatvárali úplne iní ľudia a rodili by sa iné deti. Väčšina dnes žijúcich ľudí by jednoducho nebola. Tak si vyberme: Rakúsko-Uhorsko bez nás alebo my bez Rakúsko-Uhorska.
