Vojna vo Vietname (1964 až 1975) je známa pre extrémne ukrutnosti páchané na civilnom obyvateľstve (napr. masaker v My Lai), kobercové bombardovania, či používanie rôznych chemických látok. Vojna mala 1 – 1,5 mil. obetí. Niektorí analytici vidia medzi touto vojnou a súčasnou vojnou na Ukrajine isté podobnosti. Či je to tak, to už necháme na posúdenie čitateľovi. V každom prípade, vojny sú zlé. Majú na svedomí množstvo mŕtvych, zranených a zničené štáty, pričom najviac trpí civilné obyvateľstvo a vojaci v zákopoch, nie elity, ktoré tieto vojny rozpútali pre svoje zvrátené mocenské záujmy. S touto citlivou témou sme oslovili bývalého analytika Vojenskej spravodajskej služby a vysokoškolského pedagóga. Roman Laml je v súčasnosti predsedom Fóra pre medzinárodnú politiku o.z..
Vojna vo Vietname začala približne 10 rokov po ukončení vojny v Kórei. Mali tieto vojny z pohľadu mocností niečo spoločné?
Spoločné mali to, že svetové mocnosti boli priamo alebo nepriamo do týchto konfliktov zapojené. V zárodku týchto vojen je vidieť ideologickú predpojatosť, neschopnosť politikov domýšľať dopady svojich krokov ako aj to, že veľmoci ich ponímali ako nutné pre zastavenie expanzie protivníka. Boli to vojny aj o smerovaní krajiny a o sféru vplyvu mocností. Rozdielne sú ale príčiny týchto vojen. Kórejská vojna vznikla ako dôsledok expanzie severnej Kórei na juh krajiny s cieľom dosiahnuť zjednotenie ostrova pod vládou komunistov. Toto by ale znamenalo porušenie dohodnutých sfér vplyvu a do vojny sa postupne priamo zapojili USA, Veľká Británia, Nový Zéland a celkom 15 západných krajín na strane juhu. Tieto tvorili medzinárodné sily OSN s mandátom BR OSN, ktorý sa podarilo získať, pretože ZSSR vtedy bojkotoval rokovanie BR OSN a nemohol túto rezolúciu vetovať. Na strane severu sa neskôr do vojny zapojila Čína a nepriamo aj ZSSR. Kórejská vojna vypukla preto, že Severná Kórea sa cítila silnejšia ako južná, mala krytý chrbát Čínou a ZSSR a predpokladala dobytie zbytku územia Kórejského polostrova v horizonte troch týždňov. To sa ale nepodarilo a v konečnom dôsledku vojna skončila tam, kde začala. Okrem obrovského utrpenia, mŕtvych a materiálnych škôd nepriniesla nič.
Vietnamská vojna bola zo strany USA neúspešnou snahou vojenskou silou presadiť svoje predstavy o fungovaní sveta v tejto oblasti, bez ohľadu na realitu. Obe tieto vojny len ukázali, že vojna nie je vhodným nástrojom na riešenie problémov a že jej negatíva výrazne prevažujú nad predpokladanými prínosmi.
Vietnamským peklom prešlo viac ako dva a pol milióna Američanov. Mnohí z nich sa ani po rokoch nemohli psychicky spamätať a okolo 60 000 z nich si zvolilo dobrovoľný odchod zo sveta. Ako vlastne vznikla/začala táto vojna?
Zárodky tohto konfliktu boli dlhodobé a vznikli po skončení II. svetovej vojny. Víťazné západné mocnosti po porážke Hitlera považovali za prirodzené, že obnovia svoje predvojnové koloniálne panstvá. Na jednej strane sa podieľali na oslobodení Európy, ale o slobode pre nimi ovládané koloniálne územia neuvažovali. V Ázii a Afrike sa tak rozvinuli národno-oslobodzovacie hnutia, ktoré sa usilovali o ukončenie koloniálnej nadvlády a o vytvorenie vlastných, národných štátov. Obdobný proces prebiehal aj v oblasti súčasného Vietnamu, ktorý bol v tej dobe súčasťou Francúzskej Indočíny. V roku 1949 Francúzsko síce uznalo nezávislosť Vietnamu ako aj Laosu, ale len ako súčasť Francúzskej únie a tieto krajiny napríklad nemohli mať vlastnú zahraničnú politiku. Konflikt medzi Francúzmi a silami miestneho odporu pokračoval a postupne prerástol do regulárnej vojny. Francúzsko bolo významne podporované USA a vietnamské hnutie odporu najmä Čínou. Vojna bola ukončená porážkou Francúzska a riešenie situácie bolo obsahom Ženevských dohôd z roku 1954, na základe ktorých vznikol Laos a Kambodža. Vietnam bol dočasne rozdelený na dve časti. Severný Vietnam, ovládaný komunistami a podporovaný ZSSR a Čínou, a južný Vietnam podporovaný USA, Veľkou Britániou a Francúzskom. Ďalší vývoj vo Vietname a podpora Južného Vietnamu zo strany USA napokon viedol až k vstupu USA do vojny proti Severnému Vietnamu.
Ako priamy začiatok tejto vojny sa uvádza incident v Tonkinskom zálive, kde v blízkosti severovietnamského pobrežia pôsobilo americké vojenské námorníctvo, čo vyvolávalo aj možnosť incidentov. V auguste 1964 tam oficiálne došlo k dvom ozbrojeným incidentom, z ktorých ten druhý sa ani reálne neodohral, ale z domnienky sa zámerne urobila realita. Počas búrky americké lode získali rôzne radarové, sonarové aj rádiové signály, ktoré si vyhodnotili ako severovietnamský útok. Američania strieľali na objekty, ktoré im zobrazovali radary a vyhlásili, že potopili dva nepriateľské torpédové člny. Ako odpoveď na tento útok schválil americký Kongres Tonkinskú rezolúciu, v ktorej dal prezidentovi Johnsonovi „všetky právomoci pomáhať akejkoľvek krajine juhovýchodnej Ázie pri zastavení komunistickej agresie“. Už o deň neskôr, 5. augusta 1964 uskutočnili USA operáciu „Pierce Arrow“, v rámci ktorej bombardovali severovietnamské prístavy a petrochemickú továreň.
Zásadný problém ale bolo, že sám veliteľ americkej lode už druhý deň po incidente upozorňoval na veľa nejasností. Poukázal na zlé počasie, ktoré mohlo vyvolať falošné informácie a taktiež uviedol, že s útočníkmi nemali priamy vizuálny kontakt. Navrhoval neprijímať predčasné závery. Ani následný letecký prieskum žiadne stopy bojov, respektíve trosky plavidiel nenašiel. Oficiálne ale neboli v americkej administratíve žiadne pochybnosti o tomto incidente. Neskôr sa ukázalo, že minister obrany McNamara prezidenta o pochybnostiach o tomto incidente neinformoval. Je preto pravdepodobné, že prezident Johnson pri rozhodovaní o odvetných opatreniach bol skutočne presvedčený o pravdivosti oficiálnej verzie. V roku 1995 sa stretli vtedajší americký a vietnamský minister obrany McNamara a gen. Vo Nguyen Giap. Na otázku McNamaru, čo sa stalo 4. augusta 1964 odpovedal jeho vietnamský náprotivok „absolútne nič“. Neskôr sa aj dokázalo, že v dobe údajného incidentu nebolo v oblasti prítomné žiadne námorné plavidlá severného Vietnamu. Vietnamská vojna tak vypukla na základe udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala.
Je možná nejaká spojitosť medzi vojenským prevratom z 1. novembra 1963 zinscenovaným CIA (zavraždený bol vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem), vraždou amerického prezidenta J. F. Kennedyho a jeho nástupcom Lyndon B. Johnsonom, ktorý navonok s vojnou vo Vietname nesúhlasil, no v skutočnosti to bol údajne práve on, kto ju rozpútal do obludných rozmerov?
Ngo Dinh Diem bol nepochybne významnou postavou novodobej vietnamskej histórie a názory na jeho pôsobenie sú veľmi rozdielne. Bol zástancom antikomunistickej a antikolonialistickej cesty Vietnamu a po rozdelení Vietnamu na dve časti v roku 1955, sa stal predsedom vlády jeho južnej časti. Situácia v samotnom Južnom Vietname bola veľmi komplikovaná a Diem mal silných odporcov, ktorých sa mu aj za použitia vojenskej sily podarilo potlačiť a získal na juhu Vietnamu dominantné postavenie. V októbri 1955 vyhlásil Diem Vietnamskú republiku a stal sa jej prvým prezidentom. Podľa Ženevských dohôd sa mali v roku 1956 konať voľby na znovuzjednotenie krajiny. Diem ich usporiadanie odmietol a jeho vedenie štátu sa postupom času stalo diktátorským a despotickým. V krajine začala dominovať jeho rodina. Napríklad medzi najdôležitejších ľudí v krajine patril jeho brat Ngo Dinh Nhu, ktorý ale nemal žiadnu oficiálnu funkciu. Bol obdivovateľom Adolfa Hitlera a velil neoficiálnym polovojenským jednotkám, ktoré vlastne boli súkromnou armádou rodiny Ngo a ktoré sa nevyhýbali ani mučeniu.
Zlomom v ich moci bola takzvaná budhistická kríza v roku 1963. Diem bol katolík a jeho vláda diskriminovala budhistickú väčšinu v prospech katolíkov. V máji bolo počas budhistickej demonštrácie zabitých deväť demonštrantov. To podnietilo ďalšie protesty za náboženskú rovnosť, ktoré ale bola vláda rozhodnutá potlačiť za každú cenu. V tej dobe dochádzalo aj k známym samovraždám budhistických mníchov upálením, ktoré manželka Ngo Dinh Nhua posmešne nazývala „grilovaním“ a Nhu sa ponúkol, že im dodá benzín. Násilné potlačenie nepokojov si vyžiadalo niekoľko sto mŕtvych a americká administratíva sa rozhodla nepokračovať v podpore Diema, čo okrem iného aj znamenalo, že bola zastavená finančná podpora Nhuovým polovojenským jednotkám. V spolupráci s USA zorganizovala armáda prevrat a Dim aj Nhu boli zatknutí a následne zavraždení. O okolnostiach ich smrti existuje niekoľko verzii, ale o ich zabití sa pravdepodobne nerozhodlo v USA, ale bolo to rozhodnutie vyplývajúce z momentálne situácie počas prevratu. Podpora tohto prevratu bola zo strany USA skôr nutné zlo. Uvedomovali si, že tento krok povedie k destabilizácii južného Vietnamu, súčasne ale videli, že Diem je skorumpovaný a neobľúbený diktátor, ktorý nemá budúcnosť.
Vražda J.F. Kennedyho bola oficiálne vyšetrená, aj keď je všeobecne uznávané, že v jej pozadí bolo spiknutie o ktorom existujú len domnienky, hypotézy ako aj konšpiračné teórie. Osobne nevidím v týchto vraždách súvislosti a nepoznám ani žiadne relevantné informácie, ktoré by toto naznačovali. Johnson sa ako nástupca Kennedyho vo funkcii prezidenta usiloval zachrániť svojho juhovietnamského spojenca pred porážkou. Kombinácia postupne silnejúceho leteckého bombardovania a pozemného boja mala presvedčiť Severný Vietnam, aby sa vzdal úsilia o zjednotenie krajiny a umožnil režimu v Saigone prežiť. Severný Vietnam sa však odmietol podvoliť, ukázal sa ako oveľa odolnejší a schopnejší, než sa očakávalo. USA nedokázali nájsť cestu, ako z vojny von.
Čo bolo príčinou, že sa táto vojna zvrhla v podstate na jeden veľký masaker?
Spojené štáty nepredpokladali, že sa dostanú tak hlboko a na tak dlho do vojnového konfliktu. Tu došlo k chybnému odhadu situácie, podceneniu protivníka a k nepochopeniu podstaty konfliktu. USA poskytovali južnému Vietnamu vojenských poradcov, finančnú a technickú pomoc. V auguste 1964 uskutočnili USA prvé bombardovanie vietnamského územia a o rok neskôr už mali Američania vo Vietname približne 100 000 vojakov. USA sa tak postupne dostali do vojny, ktorú ale nikdy nepochopili. Pre USA to bol boj proti komunizmu, ale pre Vietnamcov to bol na prvom mieste oslobodenecký boj za vznik vlastného štátu. Jeho politická orientácia bola až na druhom mieste. Mocenské elity v USA vtedy hlásali teóriu dominového efektu, podľa ktorej by víťazstvo komunizmu v jednej krajine viedlo k rozšíreniu komunizmu aj do iných krajín. Podobne ako keď padajú dominové kocky jedna na druhú. Neskôr sa ukázalo, že tento predpoklad nie je pravdivý, ale vtedy bol určujúcou ideou zahraničnej politiky USA. Pre USA bolo taktiež nepredstaviteľné, aby neuspeli vo vojne so zaostalou krajinou tretieho sveta. Najmodernejšie vyzbrojená americká armáda predsa musí víťaziť nad slabo ozbrojenými a nevycvičenými roľníkmi. Preto neustále stupňovali vojnové úsilie a očakávali zlom vo vojne v ich prospech, ktorý ale nenastal. Americkí vojaci ale ani neboli pripravení a cvičení na partizánsku vojnu, do ktorej sa vo Vietname dostali. Často sa nedalo rozlíšiť, kto je bojovník Vietkongu a kto pokojný dedinčan, čo viedlo aj k rôznym masakrom civilného obyvateľstva. Neúspechy viedli k snahe zvíťaziť za každú cenu a došlo aj na kobercové bombardovanie, používanie chemikálií, napr. Agent Orange, napalm a ďalších vecí, ktoré viac vyzerajú ako vojnové zločiny, než ako štandardné vedenie vojny.
Používanie Agent Orange ako aj ďalších herbicídov je pravdepodobne najtemnejšou stránkou tejto vojny. Malo najmä dva ciele. Zničiť džungle, lesy a ďalšie porasty, ktoré používali vietnamskí bojovníci ako úkryt a taktiež ničiť poľnohospodársku úrodu a tým sťažiť ich zásobovanie. Súčasťou Agent Orange bol aj dioxín, ktorý je jednou z najtoxickejších chemických látok, ktorú človek pozná. Dioxín pretrváva veľa rokov v životnom prostredí, hromadí v tukovom tkanive zvierat a stáva sa tak súčasťou aj ľudského potravinového reťazca. Látka sa rozprašovala z nízko letiacich lietadiel, z vozidiel, z lodí ale aj ručnými rozprašovačmi v oblastiach Južného Vietnamu a čiastočne aj na územiach Laosu a Kambodže. Do dvoch až troch týždňov po postreku opadali listy zo stromov, ktoré zostali holé až do nasledujúceho obdobia dažďov. Približne 10% stromov uhynulo a po postrekoch často nasledoval zásah napalmom alebo kobercové bombardovanie. Na vietnamské územie sa znieslo približne 50 – 70 miliónov litrov agenta Orange, ktoré obsahovali asi 170 kg dioxínu. Pre pochopenie veľkosti tejto tragédie je možné uviesť, že Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že ak sa do priameho obehu dostane dioxín s veľkosťou jediného zrnka ryže, zodpovedá toto množstvo ročnému limitu povolenému pre 1 milión ľudí. Zasiahnutých bolo viac ako 31 000 km² územia, čo tvorilo približne 18% lesných porastov Vietnamu. Podľa serióznych odhadov bolo Agentom Orange zasiahnutých takmer 4,8 milióna Vietnamcov a chemikália zapríčinila približne 400 000 úmrtí. Podľa Červeného kríža je v súčasnosti vo Vietname stále až jeden milión postihnutých ľudí, z čoho je 100 000 detí.
Následky používania Agent Orange sú ale dlhodobým problémom aj v samotných Spojených štátoch. Od roku 1991 sú mnohé choroby amerických veteránov, ktorí boli v kontakte s používanými herbicídmi, považované za zdravotné postihnutie vzniknuté počas vojenskej služby. Vojaci alebo rodinní príslušníci tak majú nárok na kompenzácie. V súčasnosti je oficiálne uznaných 14 diagnóz medzi nimi rôzne typy rakoviny, srdcové ochorenia, cukrovka, Parkinsonova choroba a ďalšie.
Táto vojna ale nezasiahla len Vietnam. Jej menej známym aspektom je napríklad bombardovanie Laosu. V pohraničných oblastiach Laosu prechádzali časti Ho Či minovej cesty, po ktorej severovietnamci dopravovali vojenskú techniku a zásoby na juh krajiny. Spojené státy sa usilovali túto zásadnú logistickú trasu prerušiť a tieto oblasti bombardovali bez ohľadu na štátne hranice. Na Laos dopadlo 270 miliónov kusov bômb, čo z neho robí najbombardovanejšiu krajinu v histórii ľudstva. Počas celej druhej svetovej vojny nespadlo dohromady po celom svete viac bômb ako na Laos. Odhaduje sa, že v krajine zostalo až 30 % nevybuchnutej munície, ktorá dodnes zabíja a mrzačí desiatky ľudí ročne.
Podľa Rímskeho štátnika, rečníka a filozofa Marca Tullia Cicera, “História je učiteľkou života“. Platí to aj v našej civilizácii?
Neviem, či je to nejak všeobecne platné a aj Rímska ríša do veľkej miery doplatila na vlastnú nepoučiteľnosť. Niektoré úspešné poučenia sa ale dajú nájsť. Po I. svetovej vojne sa víťazné mocnosti pokúsili Nemecko zatlačiť do úzadia, ale skončilo to II. svetovou vojnou. Po nej sa naopak rozhodli zahodiť historické krivdy a animozity a dnes je v podstate nepredstaviteľná vojna napríklad medzi Francúzskom a Veľkou Britániou alebo Nemeckom. A cez všetky svoje chyby a nedostatky a práve v kontexte historického vývoja v Európe, je Európska únia veľkým pozitívom. To je podľa môjho názoru dobrý príklad skutočného historického poučenia.
Ale aj vzťahy medzi USA a Vietnamom dokázali prekonať traumu tejto strašnej vojny a dnes medzi nimi prebieha široká spolupráca a majú dobré vzťahy. Objektívne tomu napomáhajú ich spoločné obavy z Číny, ale aj tak dokázali nájsť v mnohých oblastiach spoločnú reč. Na jednej strane Spojené štáty nikdy oficiálne nepriznali príčinnú súvislosť medzi rôznymi chorobami a používaním Agent Orange. A aj americké súdy zamietli žaloby vietnamských občanov. Na druhej strane sa ale USA reálne podieľajú na odstraňovaní škôd, ktoré Agent Orange spôsobil, vrátane poskytovania finančnej podpory rôznym zdravotným programom. Od roku 2019 USA realizujú na leteckej základni Bien Hoa desaťročný program dekontaminácie, ktorý bude stáť 183 miliónov dolárov. Táto letecká základňa, bola hlavnou základňou pri používaní herbicídov a je považovaná za najviac kontaminované miesto vo Vietname. V roku 2018 vyšla spoločná kniha amerického a vietnamského autora, Ch. Baileyho a Le Ke Sona „Od nepriateľstva k partnerstvu“, ktorá prináša komplexné zhrnutie zdravotných následkov použitia Agenta Orange, politických súvislostí ako aj zhodnotení úspechov a neúspechov dvojstrannej spolupráce pri pomoci obetiam. Uvedenie tejto knihy malo vo Vietname aj USA silnú oficiálnu podporu. Čo sa vo Vietname stalo je samozrejme strašné, ale už sa to nedá zmeniť a vzájomne výhodná spolupráca je určite lepšia, ako živenie starých skrivodlivostí.
V pozadí vietnamskej vojny, ale aj mnohých iných konfliktov je to, že racionálny prístup k riešeniu problémov je prekrytý ideovými predpokladmi. A je úplne jedno, či je to „triedny nepriateľ“, „os zla“, alebo účelové zneužívanie „hodnôt“. Žiadna spoločnosť alebo vládnuca elita nie je homogénna, ale obsahuje v sebe množstvo ideí a postojov, ktoré medzi sebou súperia. Často víťazia tie argumenty, ktoré sú v súlade s ideovým videním sveta dominantnejšej časti vládnucej elity. Je pravdepodobné, že keby USA pristupovali k riešeniu vietnamského problému čisto racionálne a pragmaticky, tak by sa táto vojna neodohrala. Do rozhodovania ale vstúpil ideový faktor dominového efektu a zadržiavania komunizmu a tento faktor zvíťazil. Obdobne to bolo aj pri invázii ZSSR do Afganistanu, alebo útoku USA na Irak, kde boli názory, ktoré varovali pred rizikami vyplývajúcimi z týchto vojen a upozorňovali na nebezpečie prispôsobovania reality politickým zámerom. Neboli ale vypočuté a presadil sa názor konfrontačný. V súčasnosti si myslím, že tomu víťaznému pochodu pseudoideií nad racionalitou podľahlo aj Rusko pri svojom útoku na Ukrajinu.
Výborný článok; rozhovor. Ďakujem za neho.