Najvýznamnejšie a najhodnotnejšie prírodné dedičstvo Slovenska predstavujú naše národné parky patriace všetkým ľuďom. Pri vstupe do týchto území to však často vyzerá skôr tak, že patria úzkej skupine ľudí, ktorým ide v prvom rade o ekonomické záujmy, ochranu prírody pritom neberúc do úvahy. O príčinách súčasného žalostného stavu v našich lesoch sme sa zhovárali s Erikom Balážom – slovenským ekológom, aktivistom, režisérom, autorom kníh o ochrane prírody. Podieľal sa na tvorbe viacerých významných filmov – medzi najznámejšie patria Vlčie hory, trojdielna séria Tajomné Karpaty a Strážca divočiny. V minulosti spolupracoval na viacerých projektoch s Lesoochranárskym zoskupením VLK, ktorých cieľom bola ochrana prirodzených lesov a veľkých šeliem. Viedol najmä projekty ochrany Tichej a Kôprovej doliny. Je tiež jedným z hlavných organizátorov občianskej iniciatívy My sme les, ktorá vznikla v roku 2017 za účelom ochrany národných parkov a vzácnych lesov proti masívnej ťažbe. V roku 2017 získal ocenenie Biela vrana „za výnimočnú vytrvalosť a oddanosť svojmu poslaniu získať ľudí pre ochranu prírody, schopnosť vytvárať v nich vzťah k prírode a spájať rôznych aktérov“.
Tak ako mestá, aj prírodné lokality, dokonca tie najvzácnejšie sa nevyhli stavebnému “boomu”. Kde je hranica kedy sa už hovorí, že je to na úkor ochrany prírody a ako ďaleko za touto hranicou sme teraz na Slovensku?
Myslím si, že sme už ďaleko za hranicou. To, akým spôsobom využíva krajinu dnešný človek jednoducho nie je udržateľné. Ekosystémy postupne degradujú. Kolabujú populácie rôznych druhov organizmov, napríklad viaceré druhy vtákov, ale globálne aj hmyz. Stavebný boom je súčasťou tejto hrozby, ja ho ale zďaleka nepovažujem za najdôležitejší. Tým je manažment krajiny – lesníctvo, poľnohospodárstvo, vodné hospodárstvo a podobne. Tieto odvetvia manažujú prevažnú časť krajiny a ich výsledkom je často útok na podstatu fungovania ekosystémov.
Aj vďaka veľkému vplyvu petície, ktorú podpísalo okolo 38 tisíc ľudí, je od 1.1.2019 v platnosti zákon, ktorý ukončil poskytovanie dotácií, ktoré zvýhodňovali spaľovanie drevnej štiepky pred akýmkoľvek iným spracovaním dreva. Stotožňujete sa s tvrdením, že to boli práve dotácie, ktoré boli príčinou enormnej ťažby v lesoch a likvidácie porastov pri cestách, poliach, potokoch, riekach, atď.?
Bola to jedna z veľkých motivácii. Ide v podstate o to, že vďaka dotáciám sa zvýšili ťažby dreva. Zisky motivujú ťažiť aj v územiach, kde by sa to inak nevyplatilo: vysoko v horách, kde je ťažký prístup alebo pri potokoch, kde je tenké a nekvalitné drevo. Vďaka dotáciám sa predtým nerentabilné ťažby stali ziskovými.
Pri pohľade na letecké zábery mnohých prírodných krás Slovenska je nejednému človeku do plaču. Najmä, ak vidíme rozdiel v zalesnení v súčasnosti, v porovnaní tých istých miest spred 15 – 20 rokov. Kde vidíte príčiny a kde východiská riešenia celej situácie?
Príčiny sú veľmi komplexné. Samozrejme, dá sa vyhovoriť na vetrové a podkôrnikové kalamity. Skôr je to ale spôsobené tým, že obchodníci s drevom si po kalamite v roku 2004 zvykli na vyšší obchod s drevom a nechcú sa týchto objemov vzdať. To sa samozrejme prenáša do lesa, kde drevo rastie. Vysoké ťažby tiež motivujú spomínané dotácie, ale aj krádeže dreva a korupcia. Riešenie by preto malo byť v nastolení nových pravidiel, ktoré by napríklad zmenili manažment v národných parkoch, ale aj riešenie korupcie a reformu lesníckych predpisov tak, aby bolo hospodárenie udržateľnejšie.
Tvrdenie Ministerstva z r. 2016: http://www.mpsr.sk/sk/index.php?navID=263&id=10999 však vykresľuje situáciu naopak optimisticky – starostlivosť o mladé lesné porasty aj výmera lesných pozemkov stúpa…
Oni hovoria o rozlohe lesných porastov, pričom to môžu byť aj dvojročné sadenice, ktoré si návštevník lesa ani nevšimne. Lesníci to považujú za les. Ekológovia považujú za les niečo celkom iné. V lese majú žiť napríklad určité druhy. Keď máme prirodzenú bučinu, mal by tam žiť napríklad ďateľ bielochrbtý. Je to typický obyvateľ bukového lesa. Ak je ten les mladý, nie je tam dostatok mŕtvych stromov, tak tam tento ďateľ nežije. Pre ekológa a najmä pre toho ďatľa, rúbanisko so sadenicami jednoducho nie je les. Podobne vidí situáciu tetrov hlucháň. Jeho populácia klesla od vstupu do EÚ o 50%, pretože hlucháňom ubudol les na obrovskej ploche. V lesníckej štatistike sa nič nezmenilo, no v živote hlucháňa áno.
Ubúdajú najmä staré porasty, pralesy a človekom nedotknuté lokality už takmer vôbec na Slovensku nemáme. Ako sme to mohli dopustiť? Kde sa stala chyba?
Nestala sa jedna chyba. Stalo sa ich mnoho. V zásade ale ide o to, že ochrana prírody doteraz nemala dostatočnú politickú podporu, aby s tým mohla niečo zásadné urobiť. A keďže rezort životného prostredia nerobil nič, tak pôdohospodári realizovali svoje záujmy. Chce to zásadné reformy. Predovšetkým na štátnych pozemkoch by mali byť pravidlá nastavené tak, aby tieto lesy plnili celospoločenské funkcie. Keď je niekde národný park, má to byť ochrana prírody a nie produkcia dreva. Keď niekde treba chrániť vodu kvôli povodniam a suchu, tak priorita má byť voda. Pri mestách to môže byť rekreačná funkcia. Trvať na priorite tažby dreva aj tam, kde to spôsobuje lokálne vymretia druhov, eróziu pôdy, povodne, aj hnev návštevníkov lesov, je neudržateľné.
Ste známy dokumentarista slovenskej prírody, prešli ste lokality, do ktorých sa bežný turista vôbec nedostane. Ktorý bol Váš najsilnejší zážitok?
V spätnom pohľade sú najsilnejšie zážitky vždy niečo iné. Kedysi to boli najmä stretnutia so zvieratami. Keď som napríklad spal v limbovom lese plnom medveďov a na strome vedľa mňa v noci oberal medveď limbové oriešky, bol to silný zážitok. Dnes ma ale ďaleko viac fascinuje sledovať úžasné riešenia prírody. Napríklad, keď boli vlani povodne na Belej, sledoval som ako sa rieka rozliala do svojej nivy. Vďaka tomu klesla povodňová vlna a časť vody sa uskladnila v naplaveninách štrku, ktoré tu rieka uložila počas tisícročia. Keď prestalo pršať, v Belej tieklo ešte mesiac pomerne veľa vody, pretože tá sa z podzemia vracala späť do rieky. Bolo fascinujúce sledovať koľko vody dokáže zachytiť niva rieky, pokiaľ má rieka možnosť sa rozliať, a tiež vidieť, ako to v čase sucha pomáha celej krajine.
