Marcel Burkert – (Ne)existujú na Islande prírodné bytosti?

Podľa štatistík má Island najčistejšiu krajinu, najšťastnejšie obyvateľstvo s najvyššou mierou gramotnosti. Nemá armádu, námorníctvo, ani ozbrojenú políciu. Islanďania (zrejme ako jediní) hovoria nie len pri výdychu, ale aj nádychu. Oficiálnym jazykom je Islandčina – starogermánsky jazyk, ktorý pôvodne vznikol zo starej Nórčiny. Island je známy ako krajina bez stromov, no pred príchodom prvých Nórov bol Island zalesnený od kopcov až po pobrežie, dnes pokrýva les len 1% ostrova. Na existenciu prírodných bytostí (napr. elfov, škriatkov) verí viac ako polovica obyvateľstva – najmä z toho dôvodu sme sa zhovárali s Marcelom Burkertom, ktorý Island navštívil osobne. Je poslancom v bratislavskej Dúbravke, aktívnym blogerom, fotografom a učiteľom na ZŠ.

“Čo musí urobiť Islanďan, keď sa stratí v lese? Postaviť sa.” Tento vtip žiaľ odzrkadľuje krutú realitu. Kam sa podeli všetky islandské lesy?

Údajne za to môžu Vikingovia, ktorí sa dostali na Island v 9. storočí (z Nórska). V každom prípade, tak ako v mnohých iných krajinách Európy, aj tu sa lesy „premenili“ na pastviny, drevenice, palivo, lode, či člny atď. … Rozdiel je len v tom, že kým v kontinentálnej Európe, ak nepočítame juh Európy, sa v 20. storočí podarilo lesy z veľkej časti obnoviť. Stalo sa to aj v našich Tatrách. Aj tie boli, ak nepočítame ich nedostupné terény, v predošlých storočiach takmer komplet vyťaté. To, čo v Tatrách vyvrátila víchrica v r. 2004, boli z najväčšej časti málo odolné, umelo vysadené, monokultúry smreka, ktoré do daného prostredia nepatrili. Pred nimi tam boli pasienky. ALE pred pasienkami tam boli prirodzené lesy. A tie z cca 50% tvorili listnáče. Ďalej tam rástli jedle a borovice. Smreky v prirodzených tatranských lesoch boli v menšine. Víchrica, aká sa udiala v Tatrách v r. 2004, resp. sily prírody, sa len snažili napraviť chyby, alebo svojvôľu ľudí voči prírode – odstránili tam hlavne to, čo do daného prostredia prirodzene nepatrilo. Žiaľ, aj po danej víchrici lesníci v Tatrách začali vysádzať smreky; aj keď už nie v tak výraznej miere ako voľakedy. Výsadba smrekov totiž v drevospracujúcom priemysle prináša najväčší ekonomický zisk spomedzi všetkých stromov. Na smrekoch síce finančne zarábame, ale zarábame si tak aj na ďalšie problémy, aj keď znovu pôjde len o poriadky zo strany síl prírody.
Stromy, ktoré vysádza človek, aj keby sa do daného prostredia druhovo hodili, nemajú takú odolnosť ako stromy „vysadené“ silami prírody. V Tatrách počas víchrice z r. 2004 prežili práve takéto lesy. Ľudia ich označujú slovom „pralesy“ – pôvodné lesy. Tie boli silnou víchricou postihnuté najmenej.
Hovorím pritom všetkom úmyselne o silách prírody, nie o prírode. Lebo treba rozlišovať medzi dielom a jeho tvorcom, a tiež medzi dielom a tými, ktorí sa o neho starajú. Nič nefunguje len tak. Ani štát, ani mestá, ani jednotlivé domácnosti. A ani príroda.
A tu sa dostávame na začiatok, a nielen k Vikingom. Ak by sme my, ľudia, načúvali silám prírody, ktoré predstavujú bytosti prírody, starajúce sa o fungovanie prírody, v rozsahu a v jednotlivostiach o ktorých nemáme ani tušenia, nedošlo by k tomu, k čomu došlo na Islande. A zďaleka nie len tam.
Pozrite sa napr. na centrálne a južné Chorvátsko, ktoré my Slováci z dovoleniek poznáme najlepšie. Na tamojších obnažených kopcoch, ešte nie tak dávno, pár storočí späť, rástli stromy, lesy. Ale keďže hrúbka pôdy na skalnatom podloží, ako je to pre juhoeurópske krajiny dosť typické, nebola vysoká, po vyťatí stromov došlo veľmi rýchlo k erózii, takže opätovne zalesnenie daných miest už, až na pár výnimiek, nie je možné.
A na Islande je to ešte ťažšie – kvôli drsnému podnebiu, značne vulkanického charakteru krajiny, a v neposlednom rade kvôli nízkemu obsahu dusíka v pôde dôležitého pre rast stromov. Podľa tamojších expertov krajina v priebehu 100 rokov (15. až 16. stor.) prišla až o 97 % lesov, pričom, podľa našich predstáv, ostrov „snehu a ľadu“, dovtedy pokrývali lesy viac ako z jednej štvrtiny. Kto by to povedal. Pri mojich potulkách po Islande, lesy, ktoré som tam videl, boli skôr tým, čo na Slovensku označujeme lesnými škôlkami. Ale oči turistu aj tak veľmi potešili. Lebo išlo o tamojšiu vzácnosť.

V čom je najväčší rozdiel medzi stredoeurópskou a islandskou mentalitou?

Keďže som na Islande nežil, len som ho navštívil, môžem vychádzať len z toho, čo je o tejto krajine známe z kníh, z článkov a z toho, čo nám priblížil počas nášho putovania Islandom náš sprievodca. Tým najväčším rozdielom, a zďaleka nielen v porovnaní so stredoeurópskou mentalitou, je to, že Islanďania (aj keď to samozrejme neplatí na všetkých) si zachovali (otázne je dokedy) živý vzťah k „obyvateľom“ prírody, resp. bytostiam prírody, či už ich vnímajú vedome svojím duchovným zrakom, alebo len nevedome vyciťujú. Rozprávky a legendy, ktoré pojednávajú o gnómoch, obroch, vílach a iných prírodných bytostiach, nájdeme síce všade na svete, ale sotva ešte niekde inde na svete, tieto bytosti, o ktorých sa hovorí aj v starých ságach, berú tak, ako na Islande – ako realitu s ktorou treba počítať. Podľa jednej štúdie, 5% Islanďanov uvádza, že také prírodné bytosti videli. A až 55% Islanďanov je presvedčených o ich existencii, alebo ju prinajmenšom považujú za vysoko pravdepodobnú.

Island je podľa štatistík hneď po Singapure, Luxembursku a Japonsku štvrtou najbezpečnejšou krajinou sveta. Polícia je o bezpečnosti presvedčená natoľko, že občasné zločiny zvláda údajne aj bez použitia zbraní. Je množstvo zločinov v tej ktorej krajine dané len životnou úrovňou alebo je v tom aj niečo iné?

Hovorí sa, že človek, ktorý má rád prírodu, s veľkou pravdepodobnosťou nebude zlým človekom. Týmto, ako aj tým, čo už bolo uvedené vyššie, by čiastočne mohla byť táto otázka zodpovedaná. Samozrejme, na miere kriminality krajiny sa spolupodieľa viacero faktorov, počnúc výchovou, úrovňou vzdelávania, životnou úrovňou, či mierou nezamestnanosti. Vzdelávanie a životná úroveň na Islande majú vysokú úroveň a nezamestnanosť je dosť nízka. Ale aj tak si myslím, že najväčší vplyv na to, ako sa človek správa k ostatným živým bytostiam, resp. aký je jeho postoj k skutočným hodnotám, je to, čo si priniesol na tento svet, jeho „vnútorný kompas“, sila vnútorného hlasu, citu. A nie je náhoda, ak vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá (čierne ovce rodiny len potvrdzujú pravidlo). Potom je ľahšia aj výchova k správnym hodnotám. Nakoniec z toho profituje, alebo môže profitovať celý národ. Nízka miera kriminality je potom prirodzená.

Prečo je práve na Islande mytológia stále veľmi populárna? Známy je prípad, keď sa pri výstavbe cesty viedla polemika o tom, či to elfom, ktorý sa na danom mieste vyskytovali, nebude prekážať. Ministerstvo dopravy v oficiálnom vyhlásení uviedlo: “výstavba bude odložená do tej doby, kým sa elfovia a škriatkovia nepresunú do inej oblasti“.

Islanďania majú preukázateľne dobré dôvody, aby s prírodnými bytosťami počítali. Početné životné skúsenosti ich totiž poučili, že vypočuť varovania prírodných bytostí sa vyplatí; inak môžu prísť väčšie nepríjemnosti. Zaujímavý je aj prípad výstavby cestného tunelu medzi Akureyri a Ólafsfjordurem na severe Islandu, na ktorý sa minuli milióny islandských korún a nakoniec sa tunel musel stavať na inom mieste. Celý rad po sebe nastupujúcich ťažkostí, prekážok a nehôd už veľa krát, nie len v tomto prípade, primäl stavbyvedúcich k náhradným variantom, kde potom zrazu všetko išlo takpovediac ako po masle.
Na Islande sú ľudia voči „skrytému národu“ tak otvorení zrejme preto, lebo mimoriadne prírodné podmienky, ktoré túto krajinu utvárali a utvárajú, ich naučili obozretnosti. Mnohí moderní, i vysoko vzdelaní Islanďania sú presvedčení aj o telepatii, predtuche, prevteľovaní, o možnosti nadviazať spojenie so zosnulými alebo neprítomnými. O nadprirodzených silách občas hovoria i najvyšší predstavitelia štátu.
Margot Ruis, rakúska spisovateľka, ktorá sa naučila vnímať viac než bežne vidia naše oči, vo svojej knihe Bytosti prírody opisuje zážitky zo stretnutí s elfami, dévami stromov, škriatkami a ďalšími obyvateľmi prírody, ktoré boli kedysi človeku dôvernými priateľmi, mohol ich vnímať. Podľa nej, stretnúť sa s prírodnými bytosťami môže každý, kto si to naozaj praje a kto je pripravený za určitých okolností tiež trochu cvičiť. „Sú to prírodné bytosti, ktoré sa starajú o to, aby sa stále znovu uskutočňoval tento magický akt premeny semena na strom, a vôbec, aby sa zelený šat našej Zeme každý rok na jar rozžiaril“, hovorí. Ak aj to, že svoj vzťah k ríši prírodných bytostí si človek veľmi zjednodušil; ich existenciu jednoducho poprel a stále ešte popiera. Potom prirodzene nie je nikoho, na koho by bolo nutné brať ohľad, keď sa veľkoplošne rúbu lesy, keď sa doposiaľ neobývané územia otvárajú masovej turistike atď. Od okamihu, kedy sa prírodné bytosti stali v ľudskom vedomí už len súčasťou rozprávok a mýtov, ide to s ľuďmi, po duchovnej, alebo morálnej stránke, z kopca. Minimálne preto by ľudia mali opäť vziať ich existenciu na vedomie.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.