Práve dnes – 28.10.2015, uplynuli dve storočia od narodenia jednej z najvýznamnejších osobností dejín slovenského národa – Ľudovíta Štúra. Posolstvo, ktoré nám štúrovci zanechali, sme si pripomenuli v rozhovore s RNDr. Františkom Mikloškom, zvolávateľom “Sviečkovej manifestácie”, bývalým poslancom a predsedom NRSR.
Preambula Ústavy SR začína textom: „My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť…“ V tejto súvislosti, aký je pre nás konkrétny odkaz Ľ. Štúra a jeho súputníkov, ktorí sa podstatnou mierou zaslúžili o konečný výsledok týchto zápasov?
Jednou z čŕt kultúrneho národa je, že v ňom vždy existuje generácia, ktorá je pripravená odpovedať na výzvy čias. Národy, ktoré „prespia“ takéto chvíle, sú odsúdené na podmanenie, alebo postupnú asimiláciu. Slovensko malo šťastie, alebo má tú schopnosť, že často na poslednú chvíľu, ale nakoniec zachytí odchádzajúci vlak. Takto by sme vedeli vymenovať generáciu za generáciou v priebehu celých našich dejín, až po dnešné dni. Štúrovci majú v tejto kontinuite to osobitné miesto, že v čase, keď sa v Európe konštituovali politické národy, stáli na strane budúceho vývoja Európy. Ich odkaz pre dnešok, keď Slovensko svoju štátnosť má, je veľmi jednoduchý. Štátnosťou sa slovenské dejiny nekončia. V čase globalizácie, v čase rozkolísaných ekonomických i bezpečnostných istôt, bude treba odpovedať znovu a znovu na výzvy, ktoré na Slovensko v Európe, i vo svete čakajú. Každá premárnená výzva môže totiž zmariť úsilie všetkých predchádzajúcich generácií. Vo svetových dejinách máme takýchto premrhaných „príbehov“ mnoho.
Popri národnobuditeľských snahách a činnosti Ľ. Štúra, je očividný aj spôsob akým Štúr a jeho súputníci tieto aktivity vykonávali. Tejto veci svoj život obetovali, zasvätili, bez nároku na akúkoľvek materiálnu protihodnotu, prejavovali sa nezištnosťou, odvahou, obetavosťou a pokorou. Prečo sú tieto vlastnosti stále väčšou vzácnosťou u vedúcich predstaviteľov štátu?
Keď v spoločnosti prebieha zápas o ideály, keď sú ľudia prenasledovaní, môžu sa rozhodnúť stiahnuť sa a pokúsiť sa prežiť, môžu kolaborovať s mocou a mať z toho časné výhody. Môžu sa však aj rozhodnúť ísť do zápasu a obetovať sa pre ideály. Takéto príbehy sú výnimočné a majú všetky predpoklady stať sa legendami. Štúrovci sa rozhodli ísť touto cestou, naplnili ju v odriekaní do plnosti a na Slovensku sa stali už večnými legendami. Samozrejme takáto situácia sa často mení, keď sa prenasledovaní dostanú k moci. Tým samozrejme nechcem povedať, že keby štúrovci boli pri moci, začali by rozdávať financie a statky svojím bratrancom a príbuzným. Táto generácia politikov a predstaviteľov krajiny nikdy nebola v situácii prenasledovaných. Nezažili vo svojom živote idealizmus, zažili už len pragmatický a pokojný vzostup hore. Zápasiť s touto mentalitou nebude ľahké a nemožno vylúčiť, že kým sa sama nevyčerpá, neumožní nástup nového idealizmu.
Je možné zachovanie národnej identity v období globalizácie? Akým spôsobom a v akých oblastiach tak, aby sa to prejavovalo v praktickom živote?
Myslím, že práve globalizácia bude posilňovať pocit národnej identity. Samozrejme sa to môže a asi aj bude prejavovať silnejúcim nacionalizmom. Ale nás by mala zaujímať pozitívna stránka budovania národnej identity. V prvom rade by to mala byť kultúra v najširšom slova zmysle. Kultúra, ktorej znakmi sú hrdosť na materiálnu i duchovnú minulosť národa, zároveň aj jej tvorba a najmä prajnosť, aby sme dali tým, ktorí budú jej nositeľmi, možnosť prejaviť sa doma i vo svete. A samozrejme šport, niečo v podnikaní a v ekonomike, čo zaujme i svet. A potom domáce prostredie, ktoré by malo lákať cudzincov, aby radi navštevovali túto krajinu a našli tu obohatenie.
Jedna zo Štúrových myšlienok: „Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, aj lipa kvitne až dub už dávno odkvitol“ poukazuje na isté trendy v dejinách našej civilizácie. Je to akési striedanie v doterajšom vývoji národov, či skupín národov a ich kultúr. Helénsku kultúru a Grékov vystriedala doba Románov (rímske impérium, latinská kolonizácia „Nového sveta“, francúzska revolúcia s jej ideálmi a výbojmi Napoleona), aby dominanciu napokon získali národy germánskej rasy na oboch brehoch Atlantiku, opierajúce sa najmä o schopnosť technickej kreativity. Čo by mohlo byť pre slovanské národy Strednej a Východnej Európy impulzom k nájdeniu svojho poslania a aké poslanie by to vlastne malo byť?
Slovanské národy prešli v 20. storočí peklom komunizmu. Tí, ktorí sa vzopreli, často zato platili životom a ešte častejšie dlhoročným väzením a perzekúciou. Západu táto skúsenosť chýba. A práve na vrchole západnej civilizácie je treba týmto vyspelým krajinám priniesť skúsenosť poukazujúcu na to, ako naši ľudia vo väzení nezomierali a netrpeli pre vyššie HDP, ale pre slušnosť, ľudskosť, ľudskú dôstojnosť a slobodu. Túto skúsenosť treba západu pripomínať nie verbálne, ale činmi a postojmi. Ďalej, v období komunistického prenasledovania sa podarilo štátnej moci zlikvidovať celú pluralitu života, živnostníkov, farmárov, strednú vrstvu a podobne. Jediné čo sa im nepodarilo poraziť bolo kresťanstvo. Kresťanstvo obstálo v tomto totálnom prenasledovaní a ukázalo svoje hlboké zakorenenie a opodstatnenie v európskom kontexte. Európa, aj vplyvom obrovského prílivu prisťahovalcov z iných civilizačných koncov, alebo nájde znovu svoje kresťanské korene, alebo duchovne a civilizačne zanikne. A túto skúsenosť treba znovu vyspelej Európe prinášať, nie verbálne, ale postojmi a činmi. Osobne si myslím, že na vrchole civilizačnej špirály, kam Európa smeruje, znovu príde túžba a hlad po ľudskosti. A to bude chvíľa, keď slovanské národy dostanú na starom kontinente príležitosť.
J.M.Hurban o Štúrovi:
„Pekný, strunovitý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, zahrievajúci oheň sypúcimi očami a tmavogaštanovými, bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nebolo mu možno vzdorovať! Toť Ľudovít, navrátivší sa „do sídla uměn blahého“, ako sám Bratislavu menoval.
Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov! Jeho rúčky boli by mohli krášliť i najstrojnejšiu devu.
Tváre bol podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej, takže v súmernú oválnosť vychádzala, vysokým, jasným čelom krášlená. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť. Príťažlivosť k sebe tak mal veľkú, že i protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu.
Hlas jeho bol zvonitý, prenikavý, jednak ku spevu, jednak k rečneniu, jednak k hrozbe ustrojený. Lepšie duše poddávali sa mu bezvýhradne.“
S.H.Vajanský o Štúrovi:
„V ňom bolo niečo osnovného; on bol mužom iniciatívy, mužom počiatkov; on iných zaujímal, riadil, budil v nich myšlienky. Všade vidno Štúra, nechcem porovnávať — ale niečím je, ako v evanjeliách všade vidíme osobu Krista, tak osobnosť Štúrova všade zračí sa zo všetkého, čo nová škola urobila. Štúr má veliký vplyv na starých i mladých, na ňom vidieť serióznosť! On je dušou pri svojom diele, on zúfa a plače pri nezdare, výska pri nejakej dobrej veci — „radostný a smutný“ — to je jeho heslo. On mení sa razom z optimistu na čierneho pesimistu. A pritom je činný až do únavy. Životopis Štúra od dr. Hurbana je vlastne história celej doby. V ňom a s ním všetko žilo. Jeho oduševnenie nemalo hraníc; on tým oduševnením pudený do bojov — on, ináč človek krotký, mierumilovný, kontemplatívny. On venuje sa celý veci národnej, odlúči sa samovoľne od radostí rodinných, len aby mohol pracovať za národ.“
Janko Kráľ
DRÁMA SVETA (Vyslobedenie)
…
„Netriasli ste sa pred smrťou,
keď bolo mrieť – ta ste mreli;
nie, ak´ by si dakto myslel,
vy ste boli za to celí.
Málokto vás pochopuje,
málo je sŕdc teraz živých;
srdce červ hnusný zožiera,
nestrpí myšlienok vyšších.
City vyššie celkom zhasli,
nieto pre ne v svete domu –
terajší svet sa pechorí;
ale pre koho? Nikomu!…
Nikomu! – Vy ste už tam preč,
na hroboch vašich pustota –
keby aspoň to nie viacej:
ale ohavná samota!
Daj, Bože, dačo voľnejšie –
na svete žiť je – ťažoba;
kde sa vrhneš, duch plesnivý
a tá najväčšia choroba!
Kde je sláva sveta tohto,
kde oheň vyššej slobody?
Mená dobre ľudia znajú,
ale v porobe národy.
Jest puto jedno, nie to železnô,
ani z tuhého oceľu;
ale jaj tomu, koho postihne –
zamračí tvár si veselú.
Nekuje to puto kováč,
nezdá sa, že by ťažilo;
skáče otrok spievajúci,
ale srdce – keby žilo!
Keby človek na svoj obraz
pozrel z duše hlbokosti,
a pozrel potom na seba:
vyskočil by v zúfalosti.”
***
