29.8.2019 si pripomíname 75. výročie SNP – nevídanej udalosti našich dejín, vďaka ktorej sa Slovensko dostalo na stranu víťazných mocností so všetkými z toho plynúcimi následkami. SNP je svojou rozsiahlosťou považované za druhé najväčšie v Európe počas II. sv. vojny. Na jednej strane je oficiálna história, no na druhej strane mnohé ľudské tragédie, ktorým obyvatelia Slovenska museli čeliť. Existuje množstvo zdokumentovaných príbehov, ako sa v najkritickejších situáciách hrdinsky zachovali a prejavili lásku k blížnemu mnohí „obyčajní“ ľudia, ktorí pred nemeckými vojakmi ukrývali vo vlastných domoch nielen partizánov, ale aj vojakov iných národností, napr. amerických letcov. Riskovali tak nie len svoje životy, ale aj životy svojich blížnych a životy svojich detí. Zhovárali sme sa s historikom z Historického ústavu SAV PhDr. Róbertom Arpášom, PhD.
Slovenský štát bol pevne ukotvený v nemeckom područí, ekonomicky sa mu darilo relatívne dobre. Na základe čoho teda vzniklo SNP, kto ho organizoval?
Slovenský štát nevznikol ako zavŕšenie národnej emancipácie Slovákov, ako sa to snažila prezentovať dobová ľudácka propaganda. Väčšina obyvateľstva s jeho vyhlásením nesympatizovala. Najaktívnejší odporcovia zahájili rezistenciu prakticky od jeho vyhlásenia. Perzekúcie režimu, jeho kolaborácia s Nemeckom a obrat na fronte v neprospech Nemecka postupne zvyšovali aj ochotu „mlčiacej väčšiny“ podporovať tieto aktivity. Postupne sa hlavným protirežimným silám podarilo koordinovať svoju činnosť v spoločnom odbojovom orgáne – Slovenskej národnej rade. K jej úlohám patrila príprava povstania, ktoré malo byť vyhlásené, keď sa Červená armáda priblíži k slovenským hraniciam. Koordináciou s postupom východného frontu zamýšľala SNR urýchliť jeho presun cez Slovensko a tak ho čo najviac uchrániť od bojov a s tým spojených vojnových škôd a útrap obyvateľstva.
Aký postoj k povstaniu zaujal Dr. Jozef Tiso a slovenská armáda?
Tiso ako prezident a predseda vládnucej strany, ktorý sa významne podieľal na vzniku slovenského štátu, sa nevedel stotožniť s myšlienkou, že by tento štát niekto zo Slovákov mohol odmietať, alebo dokonca proti nemu bojovať. Preto označoval povstanie za „žido-boľševický puč organizovaný Čechmi a Čechoslovákmi“. V armáde to bolo pestrejšie. Mnoho jej príslušníkov sa do povstania aktívne zapojilo. Ale nie všetci s ním súhlasili. Niektorí zostali verní režimu – najznámejší je príklad majora Jána Šmigovského v Nitre, iní zase boli zapojení do prípravy prevratu organizovaného ministrom obrany gen. Ferdinandom Čatlošom.
Koľko partizánov a vojakov slovenskej armády sa zúčastnilo povstania? Aký bol postoj obyvateľstva k SNP?
Presné čísla je zložité určiť. Väčšinou sa uvádzajú počty cca 60 tisíc povstaleckých vojakov, 12 tisíc partizánov a okolo 40-50 tisíc príslušníkov okupačných jednotiek. Čo sa týka postoja obyvateľstva, záležalo na individuálnych politických preferenciách. Úlohu tiež zohrávala stratégia prežitia, t. j. či šlo o obyvateľov z okupovaného alebo povstaleckého územia.
Aká veľká podpora povstaniu bola zo strany vtedajšej Slovenskej národnej banky, či rôznych domácich firiem?
Ako som už spomenul, vládnuca ľudová strana nemala väčšinovú podporu obyvateľstva. K jej prívržencom v medzivojnovom období patrili najmä chudobnejšie a menej vzdelané vrstvy. Preto, keď chcela riadiť nový štát, neobišla sa bez služieb svojich niekdajších odporcov a protivníkov. Tým im však na druhú stranu umožnila využívanie významných pozícií v štátnom aparáte na podporu protirežimnej rezistencie. Napr. guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš mohol takto zabezpečiť SNP po finančnej stránke, keď dal do Banskej Bystrice predisponovať 3,5 mld. Ks. Taktiež viaceré firmy opozíciu podporovali – niekoľko miliónov poskytla napr. firma Baťa.
Bolo Slovensko pre Nemecko tak dôležité, že sem boli poslané nemecké jednotky?
Slovensko bolo dôležité ako tylové územie. Nemecko potrebovalo bezpečné zázemie pre plynulé zásobovanie svojich jednotiek na fronte. Keď sa nemohli spoľahnúť na slovenské inštitúcie, rozhodli sa prevziať kontrolu nad Slovenskom priamo do vlastných rúk.
Prečo sa SNP tak v krátkom čase stiahlo len na oblasť stredného Slovenska a za 2 mesiace bolo už celé povstanie potlačené?
SNP nevypuklo podľa ideálneho plánu, keď sa malo vyčkať na priblíženie Červenej armády. Muselo sa postupovať podľa „plánu B“, t. j. nevýhodného variantu, ktorý počítal s vyhlásením povstania v prípade priamej nemeckej okupácie. Navyše ani prípravy prevzatia velenia povstaleckými veliteľmi nad jednotlivými jednotkami neboli ešte ukončené. Preto sa do SNP zapojilo najmä stredné Slovensko. Povstanie tak prebiehalo v totálnom obkľúčení, a preto musíme oceniť, že dokázalo vzdorovať až dva mesiace. S tým nepočítali ani nemeckí predstavitelia. Oni očakávali pacifikačnú policajnú akciu, ktorá bude ukončená počas niekoľkých dní.
Počas povstania prebiehali aj mnohé aktivity partizánov smerujúce nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu, ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy a niektorým katolíckym kňazom. Bola v tom osobná nenávisť alebo to bolo riadené a cielené?
Áno, už pred zahájením SNP prebiehali takéto represálie, najmä zo strany niektorých partizánskych skupín a pokračovali aj počas neho. Kde to bolo možné, snažili sa predstavitelia SNR tomu zabrániť a previnilcov tvrdo trestali.
Ako by ste vykreslili náš národ na základe diania počas II. sv. vojny a obzvlášť počas SNP? Čo hovorí SNP o Slovákoch?
SNP je jednoznačne udalosť, na ktorú môžeme byť hrdí. Naši predkovia odmietli totalitný a rasistický režim a prejavili vôľu so zbraňou v ruke bojovať za slobodu a demokraciu.
Aké historické ponaučenie môžeme nájsť v SNP?
Nesmieme ustupovať tým, ktorí ohrozujú našu slobodu. Zároveň musíme chrániť demokraciu a nedovoliť, aby niekto pod prísľubom jednoduchého vyriešenia problémov znovu oživil ideológiu, kde bude možný iba jediný, ten „správny“ názor.
