1.1.1993 vznikla novodobá Slovenská republika. Slovenský národ tak prvýkrát vo svojej histórii dosiahol sebaurčenie vo vlastnom štáte slobodne. Mať svoj vlastný štát, spravovať ho podľa seba, nás učí niesť za seba plnú zodpovednosť. To, ako si Slovensko spravujeme je náš obraz, v ktorom sa môžeme vidieť ako v zrkadle, ale máme schopnosť vidieť svoje vlastné chyby a poučiť sa z nich? Pred 30. rokmi zrejme málokto čakal, čím všetkým si prejdeme, čo všetko prekonáme a ešte k tomu, v akom krátkom časovom úseku. Dalo by sa teda povedať, že v určitom zmysle dozrievame a dobiehame, čo sme zameškali. Nad súčasným Slovenskom a uplynulými 30. rokmi jeho existencie sme sa zamysleli s Františkom Mikloškom.
Ak by sme si predstavili Slovensko ako plaviacu sa loď na mori, akú plavbu sme za posledných 30 rokov mali?
Počul som viacero postrehov v súvislosti s pohybom Slovenska za posledných tridsať rokov. Jeden ho prirovnáva k tancu, ktorý tancuje Slovensko: dva kroky dopredu, jeden dozadu. Iný hovorí, že Slovensko sa potáca. Ako človek, ktorý si trochu „uhol“, jeho krok je neistý, ale nakoniec trafí domov. Dominik Tatarka, keď mal vysloviť svoj názor na slovenský národ, povedal: „Sme národ, ktorý sa stále oslobodzuje“. Keď hovoríte o lodi, tak by sa mi najlepšie hodilo to tatarkovské, že stále zápasíme na mori vlastných chýb a zlyhaní, ale nakoniec predsa utrafíme správny azimut.
Do akých vôd plávame?
Sme súčasťou západnej civilizácie s jej kresťanským a osvieteneckým základom. Ak sa udržíme na týchto dvoch nohách, budeme súčasťou západných dejín, ktoré síce v týchto časoch prežívajú istú krízu, ale ako nás učí história, Európa sa nakoniec vždy dokázala obnoviť. Takže toto je ten náš azimut, kam podľa mňa stále smerujeme.
Ako sa za tých 30 rokov zmenila posádka a čo sa naučila?
Podľa posledných prieskumov verejnej mienky, polovica obyvateľov Slovenska chce, aby tu vládol autoritatívny vládca, ktorého nebude zdržiavať parlament. Druhá polovica vyznáva parlamentnú demokraciu, s koaličnou vládou. Takto vyzerali aj posádky. Tie autoritatívne nás vždy priviedli na pokraj útesov, tie demokratické mali smelé plány, mnoho dosiahli, ale žiaľ, nakoniec sa aj tie zamotali. Na osobnostne a odborne pripravenú posádku musíme stále čakať.
V odpore proti komunistickej diktatúre Slovensko vo svojom vnútri utvorilo jednotlivcov, ktorí sa postavili proti režimu, proti násiliu. Bola to najmä tajná cirkev, ale aj mnoho mužov – živiteľov rodín a matiek, umučených a zavraždených. Bolo by súčasné Slovensko schopné vytvoriť takéto osobnosti?
Zatiaľ sa zdá, že tie osobnosti sa rodia viac, keď na Slovensku vládne útlak. Na slobode vyrástli zatiaľ skôr „rýchlokvasené“ osobnosti, ktoré, tak ako sa objavili, tak aj rýchlo zanikli. Integrálna osobnosť rastie dlho a musí prejsť mnohými skúškami, v ktorých sa potom rodí jej charizma. Tie novodobé osobnosti sa rýchlo prispôsobujú dnešnej dobe, potrebe stále zaujať, byť súčasťou vhodného marketingu a podobne. Totiž, dnešná doba nepraje porážke, chce mať len stále úspešných ľudí a to charaktery ľudí kazí.
Ak človek zažíva na sebe násilie od iných, buď sa vzoprie a bojuje alebo príjme svoj osud, zmieri sa a možno si povie, pre niečo sa tak deje. Známe sú príbehy z biblie o znášaní utrpenia, pokorení sa a o nastavení druhého líca. Na druhú stranu, nechať na sebe páchať príkoria, je ustupovanie zlu a vlastne jeho podporovanie. Ako to vnímate?
Každá životná situácia je iná. Neexistuje recept pre všetky udalosti, s ktorými je človek konfrontovaný. Človek by sa na svojej ceste mal nejako rozhodnúť, ale potom aj niesť zodpovednosť, jednoducho nevyhovárať sa. Kritériom je, čo hovoria starí otcovia púšte, že ovocím pravého ducha je „pokoj a tichá radosť v duši“.
Koho z tajnej cirkvi by ste vyzdvihli? Myslíte si, že ich príklad bude v budúcnosti opäť aktuálny?
Tých nádherných príbehov a osobností z tajnej cirkvi je mnoho, žiaľ my ich stále nepoznáme do hĺbky. Chýbajú monografie, ktoré by sa snažili uchopiť toho človeka komplexne, s jeho silnými stránkami, úspechmi, ale i chybami a neúspechmi. Úplne neznáme sú príbehy rehoľných sestier z obdobia komunizmu, ktoré boli vždy v úzadí, ale ľudsky podali nádherné svedectvá. Ja som sa teraz snažil takto uchopiť osobnosť tajného kňaza Vladimíra Jukla. Teraz, pred Vianocami, vyšla moja kniha o ňom. Jeho životný príbeh je inšpiratívny a verím, že bude aj pre nasledujúce generácie.
Prečo si nevieme naše osobnosti doceniť (dokonca o nich často ani nevieme), ale skôr sa o nich píšu knihy v zahraničí?
Naše dejiny sme často iba prežívali. Vždy sa tu našli krásne osobnosti, ale väčšinou zostali odstavené, lebo narúšali tú priemernosť, s ktorou sa nám najlepšie kráča dejinami. Nemáme zmysel pre kolektívnu pamäť národa, nesnažíme sa ju ani budovať. Nevieme byť na mnohých ľudí hrdí, možno je to zo závisti, možno z nezáujmu. Mnoho našich ľudí nájde uplatnenie skôr v zahraničí. Máme ešte ďaleko od, aj keď malého, ale sebavedomého národa. Bude to trvať ešte desaťročia. Ale treba sa o to snažiť, ináč napriek našej štátnej samostatnosti, zostaneme stále len objektom dejín.
O Strednej Európe sa po páde železnej opony hovorilo ako spojovníku medzi Východom a Západom a to vďaka svojmu kultúrnemu prieniku, svojej histórii, mysleniu, psychike, atď. Aký je Váš názor, resp. čo by malo byť zmyslom Strednej Európy do budúcna?
Knieža Schwarzenberg raz povedal, že Stredná Európa siaha tam, kde v nedeľu dopoludnia ide pán do kaviarne, dá si cigaretu a kávičku, prečíta si noviny, alebo sa tam stretne s priateľmi. Teda charakterizuje nás istá pohodovosť v živote. Neviem, či v dnešnej polarizovanej Európe možno hovoriť o Strednej Európe ako jednotnom celku. Každý z jej štátov si dnes hľadá svoje zastúpenie a bezpečnosť v širšom celku. Ale jej duch a kultúra tu stále je a treba z nej vychádzať pri spolupráci s inými.
Rýchlosť, akou sa teraz všetko mení, často nezvládajú ani dospelí, ani deti. Akási neurotickosť doby (nestíhame, stále sme v strese, stále sa ponáhľame, nemáme na nič čas, máme hypotéky, nároky v zamestnaní rastú) spôsobuje vzájomné odcudzovanie sa aj v rodinách. Ako v tomto všetkom opäť hľadať cestu k sebe?
Pápež Pius XII., ktorý zomrel v roku 1958 predpovedal, že sa blíži vo svete „jar cirkvi“. Keď sme boli na súkromnom stretnutí s Jánom Pavlom II., opýtal som sa ho, či sa už blíži tento čas „jari cirkvi“. Odpovedal, že ešte nás asi nejaký mrázik neminie. Ja mám pocit, že na Slovensku sa pomaly blíži čas, kedy po všetkých tých sklamaniach v politike, po všetkej tej vulgárnosti, ktorú počúvame, sa blíži čas, kedy budú ľudia na Slovensku znovu túžiť po slušnosti a opravdivých ľudských hodnotách. Je len treba, aby tu boli stále takí ľudia, ktorí im túto nádej budú reprezentovať a prinášať.
Čo by ste Slovensku zaželali do ďalších 30 rokov existencie?
Slováci majú mnoho krásnych vlastností, spomeniem napríklad len priateľskosť a vrodenú pohostinnosť. To, čo my potrebujeme, je konfrontovať samých seba so svetom, otvoriť sa mu a prijať od neho všetko, čo je dobré. Sme stále uzavretí do seba a bojíme sa otvoriť. Dôsledok sú potom rôzne konšpiračné teórie a hľadanie nepriateľa, ktorého poriadne ani nepoznáme. O tridsať rokov tu isto už nebudem, ale verím, že sa budú napĺňať slová pápeža Jána Pavla II., že máme čo ponúknuť svetu a obohatiť ho a, že si zoberieme k srdcu krásne povzbudenia pápeža Františka, ktoré nám povedal pri jeho návšteve na Slovensku. Takže, želám Slovensku vernosť svojím koreňom a otvorenie sa svetu!
