Etikoterapia je chápaná ako liečba mravnosťou. Nejde však ani tak o moralizovanie, ako skôr o spôsob života alebo lepšie povedané liečbu zaužívaných zvyklostí, ktoré nám neprinášajú spokojnosť, šťastie a harmóniu. Etikoterapia sa zaoberá duchovnými príčinami chorôb, pomáha nám pochopiť, prečo máme konkrétny zdravotný problém. O tom, ako nám môže etikoterapia pomôcť v praktickom živote, sme sa zhovárali s etikoterapeutkou, poradkyňou v oblasti zdravého životného štýlu Mgr. Beátou Hlohovskou.
V súčasnosti je najčastejším zdôvodnením vzniku chorôb genetická predispozícia, znečistené životné prostredie a stres. Kde vidíte príčiny vzniku chorôb? Chce nám choroba “niečo povedať”?
Myslím si, že všetko, aj naše zdravie podlieha vyšším zákonom. Choroba nie je trest, je to upozornenie, že energeticky /teda aj mentálne a emočne/ nie sme vyrovnaní, harmonickí, čo je základ života a zdravia. Choroba je upozornenie, smerovka na ceste životom, že sme zišli zo svojej cesty (čo vnímame ako stres), alebo sme uviazli v nejakých vzorcoch, schémach správania a naše vzťahy a emócie nie sú zdravé. V takomto postoji nevnímame seba, ani prostredie, v ktorom žijeme, ani jedlo, ktoré naše telo potrebuje. Keď očistíme, vyliečime vzťah k sebe, následne k okoliu, môžeme vplývať na genetické predispozície, životné prostredie a vytvárať bezstresové prostredie.
Často sa stáva, že sa nám opakujú tie isté životné situácie (opakujúci sa rovnakí problémoví partneri, opakujúce sa rovnaké problémy v zamestnaní, opakujúce sa choroby, atď.). Ako si vysvetľujete tento jav?
Náš postoj voči sebe, okoliu, životu sa nám zrkadlí v situáciách, v ľuďoch, vo vzťahoch a v zdraví. Ak sa nám v živote dejú situácie, ktoré chceme zmeniť, musíme začať od seba. Zmenou postoja k sebe samému. Napríklad opustiť postoj obete a stať sa vedomým tvorcom svojho života. To dokážeme až vtedy, keď sme ochotní prebrať zodpovednosť za svoj stav, životné udalosti, pocity. Keď opustíme ilúzie o tom, kto by aký mal byť a prijmeme realitu života: je to takto. Opakujúce sa situácie nás teda upozorňujú, že nemeníme postoj, ale len figurantov.
Veľmi radi kritizujeme a poukazujeme na chyby druhých, pričom tie svoje akosi nechceme vidieť („vidíš triesku v oku blížneho svojho, ale brvno vo vlastnom oku nevidíš“). Prečo je to tak?
Kritikou a povyšovaním sa, sa prejavuje naše nízke sebauvedomenie. Za tým, že niekoho kritizujeme alebo ponižujeme, je potreba povýšiť sa, potvrdiť sa, lebo sa necítime isto. To, čo nám na druhých vadí, je náš odraz v nich. “Podľa seba, súdim teba“. Žiaľ, často si ani neuvedomujeme, ako sa nám naša kritika vždy vracia. Človek, ktorý má pevné sebavedomie, si nepotrebuje nič dokazovať, ani nikoho kritizovať, berie ľudí takých akí sú.
Kde vidíte príčinu rozšírenosti jedného z najväčších nešvárov našej spoločnosti – ohovárania, „rozoberania“ pomerov iných ľudí?
Príčina je v nevnímaní seba samého, svojho života. Rozoberať cudzí život, je únik od toho svojho. Preto nemôžeme v pravde vnímať ani iných ľudí a pozorujeme ich len na základe nastavenia nášho ega – porovnaj, posúď, zapri a domnienok, ktoré tvoríme vždy len podľa seba. Preto sa nám to, čo vyšleme, skôr či neskôr vráti lebo sme si to takto vytvorili.
Stalo sa aj Vám, že keď ste počuli rozhovor ľudí pri nejakej téme, zrazu vo Vás čosi „zarezonovalo“ akoby sa Vás to dotklo? Zaujímavé tiež je, že keď počujeme kritiku na vlastnú adresu, niekedy sa nás to nedotkne a naopak, niekedy veľmi. Je to práve vtedy, keď v nás niečo „zarezonuje“, keď bol klinček trafený po hlavičke?
Áno, až na fyzickej úrovni preciťujeme to, čo je „vysielané“ na rovnakej frekvencii, v akej vysielame my. Je to podobné ako rozhlasové vlny. Preto keď „preladíme“, zvýšime frekvenciu láskou, súcitom, odpustením, prestane sa nás veľa vecí dotýkať a zarezonuje s nami niečo, čo bolo v minulosti skryté. A máme pocit, že sme objavili nový svet.
Je v konečnom dôsledku príčinou nenávisti strach?
Nenávisť je opak lásky, ako aj strach, hnev, žiarlivosť, krivda, sebaľútosť, starosť, vina, hanba. Strach má zmysel v ochrane života, aby sme vedeli zareagovať na ohrozenie útokom alebo únikom. Tým, že sme uviazli v strachových vzorcoch, aj keď nejde o priame ohrozenie, používame útok alebo únik v neadekvátnych situáciách a tak si ničíme vzťahy a zdravie.
Čo by ste poradili človeku, ktorý nedokáže odpustiť („od-pustiť“)? Môže to byť napr. porozumenie, pochopenie konania toho druhého?
Neodpustiť znamená stále nosiť so sebou bremeno hnevu a ilúzie, že niekto by mal byť iný ako je. Avšak ten sa naším hnevom nezmení, zato my si touto emóciou vážne poškodzujeme svoje telo /pečeň/. Neodpustením netrestáme nikoho iného, iba seba. Z lásky k sebe by sme mali prijať realitu o druhom človeku takú, aká je (aký je). Potom sa dokážeme na situáciu pozrieť aj jeho očami, aj na to, čo ma daná lekcia učí. Vtedy už dokážeme byť vďační aj za ťažké lekcie lebo vidíme, ako vďaka nim rastieme.
Nejeden človek sa chce vnútorne zdokonaľovať, zlepšovať. No zrejme väčšina to vníma ako veľmi ťažké s neistým koncom. Aká je Vaša rada tým, ktorí chcú prekonať svoje zlé náklonnosti?
V každom okamihu života sa môžeme rozhodnúť, že nebudeme obeťou okolností, ale zoberieme zodpovednosť za svoj život, za svoje emócie a pocity do svojich rúk. A to je prvý krok k nastoleniu vnútornej rovnováhy, harmónie, ktorá je hlavným princípom vedomého života. Cez prijatie, vďačnosť, vnímanie krásy, harmónie prírody, cez uvedomovanie si lásky v sebe, otvárame svoj potenciál ľudskej bytosti. Je to náš prirodzený stav. Tak nech sme sa aj kdekoľvek stratili, nemôže byť nemožné byť sám sebou a žiť svoj vlastný zmysluplný život.
Univerzita vedomého života n. o., ktorej ste spoluzakladateľkou, organizuje koncom júla tohto roku Festival poznania. Aký je účel tohto podujatia?
Festival poznania je už tradíciou prezentácie Univerzity vedomého života. Univerzita ponúka široké spektrum poznania seba ako vedomia, ujasnenia sa vo svojom živote cez učiteľov a terapeutov s bohatými skúsenosťami. Tým, že meníme seba, meníme spoločnosť. A na festivale ponúkame možnosť zažiť, ako môžeme stále skvalitňovať svoj život, prostredie, v ktorom žijeme, vzťahy na všetkých úrovniach, ako v ľahkosti, v pohode a radosti plnohodnotne žiť.
